MARTIN. Nostalgické krajinky v hmle akoby vystrihnuté z Jakubiskových filmov, akoby čakajúce na princa, ktorý ich odkľaje. Či oči zvádzajúca toskánska pahorkatina so stromami, uprostred nej kľukatiaca sa poľná cesta.
Také sú snové zábery Turčianskej záhradky martinského fotografa Róberta Kubalu.
Kvôli nim
Láska k svetlu a prchavým okamihom ovplyvnila celý fotografov životný štýl. Kvôli nim už viac ako tri desaťročia vstáva ráno čo ráno ešte pred brieždením, aby bol v správnom čase pri správnom svetle na svojom stanovišti.
Stavali Bory a zrejme budú aj nemocnicu v Martine. Vyhodnotili očakávaný tender Čítajte Kvôli nim sa večer čo večer vracia na tie isté miesta, aby zachytil ostatné lúče slnka nad milovanou krajinou. Osedlá svojho dvojkolesového tátoša, rozumej bicykel, cez plecia si prehodí turistický ruksak so všetkými potrebnými prístrojmi, vezme statív a vydá sa na lov okamihov.
Jeho zábery sú ako z Jakubiskových filmov. (zdroj: R. Kubala )Obyčajne neobyčajné
„Fotografujem obyčajné veci v nezvyčajných a prchavých momentoch tohto sveta. Aj keď ich bežne vidno, mnohým by inak v tej krátkej chvíli zostali nevidené. Moje fotografie sú reálne. Všetko, čo je na nich zachytené, skutočne aspoň v tú chvíľu existovalo. Aj tie, čo sú naaranžované, boli tu v takej podobe na tomto svete,“ vyznáva sa fotograf.
V článku sa dozviete aj:
- Kedy je pre fotografov najlepšie svetlo,
- prečo sa podľa neho naučili fotiť lepšie tí, čo fotili na film,
- prečo sa niektoré dobré zábery podaria vďaka náhode,
- ako sa v jeho prítomnosti správajú zvieratá a ako dopadol jeho stret s medveďom,
- prečo ruší všetky plány, keď vidí hmlu.
Róbert Kubala je jeden z tých fotografov, ktorý prináša ľuďom pravdu a pravdivý okamih. Všetky jeho fotky sú pravé.
Grafické programy síce používa, ale nemení na fotkách nič podstatné. Vyretušuje maximálne malý stĺpik v pozadí. Nevymaže však celý strom alebo nevymení oblohu, ako to robia teraz už bežne mnohí fotografovi.
Fotoaparát z NDR
Ešte ako tínedžer našiel v zásuvke otcov fotoaparát Beirette, vyrobený v NDR. Otec ho používal na zábery z dovoleniek. Budúci fotograf si ho tajne požičiaval.
Všetky tie nastaviteľné kolieska a tiché cvakanie spúšte si získali jeho srdce.
Otec sa potom aj divil, čo to tam má za fotky. Keď mal Róbert približne 15 rokov, otec zomrel. Pokračoval vo fotografovaní ako samouk. Neskôr si sám kúpil lacný fotoaparát.
„Pôvodne som začal fotiť, lebo som ako tínedžer začal objavovať okolitú krajinu a taktiež som chcel tie pekné miesta nejako zvečniť. V knihách a publikáciách som videl diela iných fotografov a chcel som tiež vytvoriť niečo podobné. Išiel som do knižnice a požičal som si nejaké knižky o technike, fotografovaní, fotkách, svetle, kompozícii. Bolo ich dosť, medzi mini boli aj odbornejšie, napríklad od Ladislava Noela,“ spomína.
Keď vidí hmlu, ruší všetky naplánované aktivity. (zdroj: R. Kubala )Róbert Kubala mal pôvodne ambíciu, že ukáže tie pekné miesta iným. Chcel sa o ne podeliť.
„Časom som na to ale zanevrel, hlavne kvôli falošným a čoraz falošnejším fotografiám na webe. Dnes, keď fotograf urobí zaujímavú fotku, automaticky je hodená do jedného vreca s podvodnými „výtvormi,“ ktoré sa stále niekto odvažuje nazývať fotografiou. Zmysel fotografie je predsa zachytiť niečo, čo skutočne aspoň na ten krátky moment a v tej podobe existovalo,“ dodáva.
Bývalý Lúčničiar hľadal tanec, našiel najmä cenné piesne. Folkloristi zo Sklabine oslavujú 40 rokov Čítajte „Mám rád miesta, kde celé hodiny nestretnem iných ľudí, z toho dôvodu sa o ne nebudem deliť. Preto som aj opustil turistiku a nenavštevujem žiadne „super“ destinácie, ani tie fotografmi odporúčané. Fotografujem na obyčajných, niekedy až škaredých miestach, na ktorých sa snažím nájsť niečo pekné a zachytiť zaujímavý detail krajiny.“
Nie je „cvakať“ ako „cvakať“
Fotograf má svoju teóriu, na ktorú prišiel pred rokmi.
„Tí, čo fotili na film, sa naučili fotiť lepšie, a to práve preto, lebo nemohli toľko „cvakať“ ako teraz, keď sa používajú digitálne fotoaparáty. Museli rozmýšľať. Mali k dispozícii len málo záberov. Nenosili stovky filmov pri sebe, mali len jeden či dva filmy. Pri fotografovaní bolo treba porozmýšľať, ako si nastaviť parametre, zvážiť všetky možnosti, kompozíciu, počkať na vhodný čas a nakoniec urobiť jeden – dva zábery," vraví s tým, že vtedy si fotograf lepšie zafixoval technické postupy.
A počas fotenia už len intuitívne nastaví, čo treba, nemusí riešiť technické záležitosti a môže sa prepnúť na kreatívne myslenie. „Dnes fotografi „nacvakajú“ bezhlavo tisícky fotiek, ani nevedia ako, a tie dobré majú len vďaka náhode,“ myslí si.
Developer chce v Martine postaviť dva veľké bytové domy so zelenými strechami Čítajte R. Kubala nás zasvätil do tajov dobrej krajinkárskej fotografie. Sám nastavuje na fotoaparáte všetky parametre, ktoré sa mu dajú – clonu, čas, citlivosť, niekedy zaostrovanie. Tak mu to vyhovuje.
Stále ho to baví
Už 35 rokov fotí prírodu Turca a stále ho to baví. „Po rokoch skúseností si vyberám už len lepšie miesta, dokážem ísť viac na istotu a prísť v ten správny čas,“ vraví s tým, že najlepšie svetlo pre fotografov je ráno a večer.
Vstáva ešte pred brieždením. (zdroj: R. Kubala)„Ráno sa zobudím a pozriem sa, aké je počasie. Či je také, ako hlásili, či nie je niečím zaujímavé. Počasie vytvára rôzne efekty. Najradšej mám hmlu, je to dobré médium,“ rozpráva R. Kubala.
Keď vidí hmlu, všetky naplánované aktivity zruší, a ide fotiť. Dá sa vybehnúť aj nad hmlu a vidieť inverziu. Na blízkych kopcoch pozná fotograf snáď každú piaď.
Teraz zjari vychádza slnko ráno pred šiestou. Už v tom čase musí byť na mieste. V lete skôr, aj o piatej. Treba rátať s časom aj na nejakú prípravu, rozloženie statívu, namontovanie techniky.
Fotografovať chodieva na vopred vybrané miesta. Samotné robenie záberov je krátke, trochu aj stresové a trvá iba počas ideálneho svetla. Roky chodieva aj na tie isté miesta, lebo vždy sa tam vyskytne niečo nové, nájde celkom iné pohľady a vylepšenia starých záberov alebo tie miesta čas celkom zmení.
Zážitky z lesa
Po fotení zvykne objavovať nové miesta, na ktoré sa potom vráti v správny čas. Pozoruje prírodu. Pár hodín si aj posedí na peknom mieste.
„Najviac sa mi páči, keď ma príroda a zvieratá prijmú medzi seba. Napriek tomu, že vedia, že som tam, neberú ma ako hrozbu. Líška si začne loviť hlodavce, očkom ma občas skontroluje. Zajace vylezú a začnú sa naháňať. Srny sa vyjdú pásť. Sokol mi prelietava okolo hlavy, keď letí za hrabošmi, ktoré čakajú, kým odídem.
Srnec si ľahne päť metrov vedľa mňa, ale asi ma nevidí. Kuna si ma obzerá z dvoch metrov zo stromu. Tri veveričky v rade mi preskáču vystreté nohy, keď som opretý o strom. Alebo po mne hádžu šušky, ak to je ich strom.
S diviakom sme si šli paralelne, každý po inej strane potoka, kým odbočil do lesa. Aj váľať sa prasce v žite som našiel,“ rozpráva veselé zážitky z lesa.
Medveď, srny a fotograf
„Aj medveďa som stretol, ale v dobrom na seba spomíname,“ dodáva dnes už s úsmevom. Ale vtedy mu bolo všelijako. Keď ho zbadal, tak sa len otočil a išiel preč. Mal strach.
Rád zachytáva obyčajné veci v nezvyčajných okamihoch. (zdroj: R. Kubala)„Určite ma zavetril, vedel už o mne vopred a bol už na odchode, lebo som mu dával signál. Klepal som cestou palicou po stromoch. Tam je také močarisko, kde chodievajú diviaky. Klopal som kvôli nim po stromoch, ale vyšiel medveď. Išiel sa schovať. Medvede, keď začujú človeka, odídu samy. Ale asi nešiel tým správnym smerom, takže sme sa stretli,“ rozpráva zážitok, na ktorý sa nezabúda.
Párkrát mal aj fotograf na mále, avšak nebol to medveď, ale srny. Raz sa spúšťal dole kopcom a z lesa skákali srny. A tá posledná bojazlivá, čo váhala v húšťave, vyskočila na poslednú chvíľu a preskočila mu kopýtkom ponad hlavu. Skoro sa zrazili, pretože fotograf zabrzdiť nemohol a ani srna nemohla zastať.
O popularitu nestojí
V dobe digitálnych zrkadloviek, fotoaparátov zabudovaných do mobilov, grafických programov a umelej inteligencie nás obklopujú bity a bity fotografií.
Ako huby po daždi vyrástlo nespočetne mnoho fotografov. Len málo z nich sa prederie medzi špičku, aby prezentovali svoje diela na výstavách a predávali ich za drahé peniaze.
R. Kubala má aj v tomto jasno. „Na základe tvojich otázok som si uvedomil, že nie som taký fotograf, o akých sa píše. Publikovanie prakticky ignorujem, ani výstavy a ocenenia ma neoslovujú. Svoju stránku síce mám, aj na Facebooku, aj inde, ale roky som tam nič nepridal. Irituje ma tá komercia – nezaplatíš, nemáš nič, pokrytectvo, faloš a divadielka kvôli lajkom.“
Zatiaľ neexistuje spôsob, ako z tela úplne dostať mikroplasty, vraví vedkyňa Kadášová Čítajte V minulosti v čase filmu sa R. Kubala fotografovaním istú dobu aj živil. Fotografoval pohľadnice, reklamné materiály a príspevky do časopisov o bývaní. Spolu s tým prišla aj práca grafika, keď grafické produkty aj navrhoval a upravoval. Ako skúsený fotograf bol dvakrát porotcom na celoštátnej fotografickej súťaži amatérskej fotografie.
„S nástupom digitálnych fotoaparátov, keď sa každému zdalo, že fotografovanie je ľahké, som túto cestu opustil, hlavne kvôli prenikaniu amaterizmu a nekvality do fotopublikácií. A tiež to bola viac práca s ľuďmi ako fotografovanie, čo som si časom tiež uvedomil. A to môjmu naturelu už nevyhovovalo,” dodáva Róbert Kubala na záver.
