MARTIN. Na Slovensko prišli s dvoma batohmi a malou taškou. Hoci Olha s dcérou odjakživa snívali o tom, že budú žiť a študovať v Európe, nepredstavovali si, že za ich odchodom do zahraničia bude vojna.
Po tom, čo ich krajinu napadlo Rusko, svoju domovinu dočasne vymenili za turčiansky región. Dnes v ňom vidia nielen útočisko, ale už aj svoj domov a budúcnosť.
Potraviny kupovali do kufra
Olha 23. februára oslávila narodeniny a na druhý deň sa zobudili do vojny. Ich mesto začali bombardovať ruské rakety. Hoci tušili, že Kremeľ čosi plánuje, nechceli veriť, že spustí inváziu. Ráno tak obvyklú cestu do školy vystriedala cesta do neďalekého obchodu.
Martinská nemocnica ocenila zdravotníčky srdcom zo zlata, komora sestier bielym Čítajte „Nemali sme auto, ale blízko bol veľký obchod. Vzali sme kufor a doň sme hádzali cestoviny, pohánku, olej, trvanlivé potraviny. Exmanžel mi volal, aby sme sa zásobili, lebo vypukne chaos,“ vraví Olha Tanasova. „A bol,“ dopĺňa ju dcéra Kaťa.
„Každý nakupoval, nikto nevedel, ako dlho to bude trvať, či deň alebo viac.“
Prešlo približne 20 dní, kým sa rozhodli, že je na čase odísť. Dočasne, kým sa situácia upokojí. Cestu začala plánovať vtedy len 15-ročná Kaťa. Vraví, že prvé dni prežívala ľahšie ako mama.
„Ja som bola vtedy veľmi vystresovaná, nemohla som spať, triasol sa celý dom,“ spomína na počiatočné chvíle Olha.
Dcéra našla dobrovoľnícky autobus. Odchádzali len s batohmi na chrbtoch a menšou taškou. Veľké kufre brať nemohli, aby sa do vozidla zmestilo čo najviac ľudí, zbalili len to najnutnejšie. „Doklady, lieky, keby sa cestou niečo stalo, napríklad spadla raketa.“
Vzali so sebou aj svojho malého bieleho pudlíka. V ruksaku mala Kaťa ešte krabicu s veľkými africkými slimákmi. Má ich doteraz. Zvieratá aj ruksak, ukazuje naň aj pri našom rozhovore. Ďalšia ich rodina bývala v už okupovaných oblastiach. „Aj keby chceli, nemohli ísť s nami,“ ozrejmuje Kaťa, ktorá do autobusu nasadla len so svojou mamou.
