MARTIN. Hoci Dušanovi Grozmanovi z Martina životné okolnosti zabránili stať sa pilotom lietadla či vrtuľníka, letectvu zostal verný po celý život. Bývalý technik vojenských lietadiel a stíhačiek si aj na dôchodku našiel spôsob, ako byť k nim čo najbližšie.
Rodák z Necpál plánoval po Strednej škole vojenskej v Košiciach dostať sa na štúdium pilota prúdových lietadiel alebo vrtuľníkov. Lenže mal tú smolu, že práve v roku, keď zmaturoval, prednostne brali za pilotov absolventov gymnázií a priemysloviek. Stavy na pilotov sa rýchlo naplnili. Socialistické plánovanie pretlo jeho sny o lietaní.
„Bol som vyštudovaný technik. Chceli nás k lietadlám, lebo technikov bolo málo,“ začína svoje rozprávanie Dušan Grozman.
V Československej ľudovej armáde bolo množstvo lietadiel a plnili sa také úlohy, že sa to vraj k súčasnému slovenskému letectvu ani nedá prirovnať.
V Stíhacom bombardovacom pluku v Přerove, kde pôsobil od maturity v roku 1976, mali na letisku viac ako 58 lietadiel MIG 21. Vtedy v armáde chýbali piloti aj technici. V tom období zasadol Ústredný výbor KSČ, ktorý rozhodol, že výpovedná lehota pre technikov aj pre pilotov bude 24 mesiacov.
Zaujímali ho obyčajní ľudia. Dozvedel sa tak neuveriteľný príbeh o troch prezidentoch Čítajte „Čiže musel som podpísať armáde, že odrobím za strednú školu osem rokov, piloti až desať. Zároveň nám povedali: Súdruhovia, my vás potrebujeme. A tak namiesto osem rokov som zostal desať,“ rozpráva Dušan Grozman.
Neskutočná súdržnosť
Pre technika to boli plodné roky plné dobrodružných, nečakaných a veselých zážitkov v armáde. Lietadlá naplnili jeho život. V rámci armády sa často zúčastňoval na rozličných vojenských cvičeniach v Rusku či na severe Poľska.
Vojaci sa všade prepravovali lietadlom. V každom mal bývalého spolužiaka buď palubného technika, alebo pilota. Takže sa dostal do kokpitov a aspoň troška sa zahojil.
„Spomínam si na neskutočnú súdržnosť medzi nami. Jednoducho, všetci sme boli kamaráti. A ešte si vybavujem pocit, keď sa cvičenie skončilo a bol som medzi najlepšími piatimi technikmi. Generál mi vtedy podal ruku a veliteľ letky mi povedal: Grozi, ty černej kůň, ty na žádné Slovensko nepůjdeš,“ spomína bývalý technik.
Francúzi vraj stratili trpezlivosť
Výcvik v Přerove bol prakticky stále, vo dne aj v noci. Keď lietadlo plnilo nejaké úlohy, napríklad išlo na letisko Kuchyňa na Záhorí zhadzovať cementové bomby, tak sa otočilo aj za 40 minút. Ledva technici stihli vypiť kávu.
Pokiaľ piloti išli lietať navigačné lety smer Poľsko, východné Nemecko alebo cez celú republiku, lietadlá boli viac ako hodinu vo vzduchu. Technici im namontovali pod krídla miesto rakiet prídavné 490-litrové nádrže a lietali.
V istú dobu mali v pluku dokonca špeciálnu letku. Armáda vybrala ľudí, ktorí vedeli aspoň trochu po anglicky, aby cvičili líbyjských pilotov. Tí boli najprv dva roky vo Francúzsku na vojenskej akadémii. Francúzi vraj s nimi stratili trpezlivosť, a tak ich poslali do Československa. Ich výcvik trval viac ako rok. Najlepší z nich potom odišli do Moskvy.
Peniaze padali ako z vrtuľníka
Armáda vraj za tých 12 mesiacov zarobila také veľké peniaze, že tomu nechcel ani veriť. Vraj to bolo toľko, že pluk v Přerove prirovnali k stredne úspešnej firme. Samozrejme, vojaci zisk pocítili aj na výplate. Každých 14 dní dostávali praskajúce obálky.
Kedysi ich pálili, dnes sú novou mániou. Zberatelia pátrajú po originálnych krojoch s príbehom Čítajte „Peniaze padali ako z vrtuľníka. Líbyjcom sme ako armáda kúpili klimatizovaný autobus, lebo oni chodili za babami do Viedne a naši kontráši boli z toho nervózni. No to sme Líbyjcom nemohli zakázať. Peniaze boli na prvom mieste. Muselo sa to tak diplomaticky riešiť. Každý z Líbyjcov mal Volvo požičané z Gottwaldova, terajšieho Zlína. Také tie Volvá hranaté, neviem, či si pamätáte.“
Vojaci im museli uvoľniť aj celé jedno poschodie na slobodárke. Museli im spraviť modlitebňu a špeciálnu kuchyňu. Líbyjci vraj mali ráno vo zvyku vstať a ísť na trh do Olomouca. Kúpili si tam ovcu, za slobodárkou ju zabili. Celý týždeň chodili v dlhých košeliach a varili jahňacinu, ktorá rozvoniavala široko-ďaleko. Ponúkli aj hostiteľov, vraj ju vedeli pripraviť veľmi chutne.
Bola to skrátka Amerika
Líbyjská strana potom kvôli výcviku svojich letcov na Airbuse zakúpila vojenskú loď, ktorá sa plavila v Stredozemnom mori. Jeho kolegovia, letci aj technici – ich tam išli ďalej učiť. Podľa Dušana Grozmana oni vtedy vraj zarobili také peniaze, že ich nemohli ani minúť. Nemohli tam nikde ísť, alkohol si mohli kupovať len potichu, pivo si varili sami. Jednoducho nemali kde utratiť zarobené peniaze.
