MARTIN. Slovensko prišlo o dve herecké osobnosti. V stredu 14. augusta zomrela Eliška Nosálová (+93), na druhý deň dotĺklo choré srdce Ľubomíra Pauloviča (+71). Obaja sú spätí s martinským divadlom.
Ľubomír Paulovič v martinskom divadle začínal a osem rokov na jednom javisku hral aj s Eliškou Nosálovou, ktorá v ňom prežila viac ako polstoročie. Bola jeho dlhoročnou členkou, pôvabnou prvou dámou a výraznou osobnosťou.
Sen jej splnil Martin Hollý
Do Martina prišla ešte sedemročná z rodného Kroměríža ako Eliška Daňová. Jej otec bol slovenský dôstojník, ktorý sa po rozdelení republiky musel vrátiť na Slovensko. Tu vyštudovala aj gymnázium a hrala v mládežníckom ochotníckom divadle. Cestou do školy však túžobne hľadela na budovu Národného domu. Sen hrať v ňom sa jej splnil v roku 1949.
„Režisér Martin Hollý ma stretol na ulici a spýtal sa ma, či nechcem ísť do divadla, pretože mladé dámy akoby si to naprogramovali, všetky boli v druhom stave. Vďaka tomu som sa dostala do divadla,“ povedala v Portrétoch RTVS s citeľným nadšením. „Boli to úchvatné roky! Od začiatku sme boli ako obrovská rodina. Pre nás bolo úžasné, že sme na prázdniny mohli chodiť spoločne. Divadlo nám požičalo autobus, my sme sa mohli rozhodnúť, do ktorej dosiahnuteľnej krajiny pôjdeme. Boli sme v Bulharsku, Rumunsku...“ prezradila.
Ochotníctvo s entuziazmom
„V povojnovom období sa budovala profesionálna divadelná sieť. Martinské divadlo bola po národnom divadle druhá profesionálna scéna. Len malá časť hercov mala odborné vzdelanie – aj to len dramatické odbory na konzervatóriách, lebo VŠMU založili až v roku 1949.
Mnohí mali skúsenosti z ochotníckeho divadla, ktoré sa spojili s entuziazmom. Lebo po vojne tu vládla taká eufória. Eliška sa postupne vypracovala na jednu z hlavných protagonistiek a v inscenáciách hrala veľké postavy,“ opísal vtedajšiu situáciu jej herecký kolega Viliam Hriadel, ktorý mal pri príchode do divadla pred ňou veľký rešpekt. Tak ako iní, už vyštudovaní herci.
Zdobila ich skromnosť
„Ona a ostatní boli už autority, vyhratí herci, ktorí stvárňovali veľké postavy. My sme ich obdivovali a mali protichodné pocity. Na jednej strane rešpekt a obavy, ako to zvládneme pri takých majstroch a na druhej radosť, že s nimi môžeme pôsobiť na jednom javisku. Oni však tou dobrosrdečnosťou a prajnosťou tieto obavy v nás rozptýlili. Ochota a skromnosť sa zachovala aj v ich staršom veku a to ich zdobilo,“ zaspomínal si na vtedajšiu generáciu divadelníkov, ktorých bolo v súbore okolo 40 a za sezónu niekedy pripravili aj 12 hier.
Spodnička zabrala
Sám mal možnosť s Eliškou Nosálovou pracovať na scéne hneď vo svojich začiatkoch.
Pre Nemcov sme boli neškodní pastieri, spomína na povstanie 99-ročný Sklabinčan Čítajte „Dali mi príležitosť ukázať sa, aký som režisér. Robil som hru o korupcii, v ktorej Eliška hrala matku, vybavujúcu synovi prijatie na vysokú školu. Stále sme rozmýšľali, ako ten výstup s úradníkom urobiť, lebo nebol dobrý. Prijala návrh dramaturga a zrazu navrhla, že čo keby sme to skúsili trochu živočíšnejšie.
Zašla do šatne, obliekla si len takú spodničku a scéna bola hneď vierohodnejšia. Keďže mala dobrú postavu, aj diváci sa potešili a mňa aj vďaka tomu do divadla prijali,“ zasmial sa Viliam Hriadel, ktorý tu neskôr začal pôsobiť aj ako herec.
Dáma martinského divadla
Eliška Nosálová bola známa vtipom, veselou náladou a tiež povestnými veršíkmi, ktorými obdarovala každého jubilanta.
„Jej veršované portréty boli jedným z hlavných bodov oslavy, na ktoré sa čakalo,“ zaspomínal si. Svoju hereckú kolegyňu si bude vždy pamätať ako stelesnenie elegancie.
„Bola skutočnou dámou martinského divadla, a to zjavom, správaním i obliekaním. Bola dobrým príkladom pre mladé začínajúce herečky, ukazovala im, ako si udržať takú ženskú gracióznosť. Často na ňu myslím, keď teraz vidím mladé dievčatá v rifliach a botaskách. Hneď si predstavím Elišku, ako sa niesla v lodičkách a krásnych šatách strihaných do pása.“
Z Babinca je Chlapinec
Eliška Nosálová skrášľovala martinskú scénu viac ako 60 rokov. Hrala, i keď v roku 1989 odišla do dôchodku. Do divadla však neprestala chodiť.
„Patrila medzi tri rovesníčky. Spolu s Gitou Mazalovou a Helenou Sudickou založili takzvaný Babinec. Stretávali sa v divadelnom bare každý utorok a postupne sa k nim pridávali i muži. Myslím, že posledné dva roky už nechodila.
Tieto utorkové stretnutia pretrvávajú dodnes, ale už sme tu samí muži. Napríklad ja, Ferko Výrostko, Michal Gazdík, Ivan Giač, Peter Hurta, Jaro Válek. Niekedy sa zastaví cestou zo Zvolena Matúš Oľha či iní bývalí kolegovia z iných miest alebo naši diváci,“ prezradil Viliam Hriadel, ktorý si pamätá aj jeden z posledných rozhovorov s Eliškou.
Vyrábali tanky, stoličky, pivo aj knihy. S kedysi prosperujúcimi martinskými podnikmi sa môžete zoznámiť na bicykli Čítajte „Bolo to v máji. Napísal som knihu o Výrostkovcoch a Ferko jej jednu doručil. Volala mi, že je dobrá, len má jednu chybu – je ťažká a nevládze ju držať v ruke.“
Boli sme do nej zbláznení!
Na martinskej scéne odohrala Eliška Nosálová postavy ako Manon v Manon Lescaut, Ranevská vo Višňovom sade, Paula v hre Keď sa mačky hrajú, Titania v Sne noci svätojánskej. K výnimočným postavám patrí aj Vera v rozlúčkovej inscenácii jej ženskej hereckej generácie Najstaršie remeslo. Účinkovala aj v mnohých filmoch. V Uherovom filme Slnko v sieti stvárnila postavu slepej manželky, v rozprávke Plavčík a Vratko bola Plavčíkovou krstnou mamou.
