NOLČOVO. Taťana Sivová zasvätila takmer celý pracovný život povolaniu knihovníčky v Turčianskej knižnici. Už to bude v novembri dva roky, čo vymenila profesiu za post starostky v Nolčove. Skúsenosti z oblasti kultúry jej pomáhajú aj dnes. Taťana Sivová dáva okrem iného dôraz na rozvoj spoločenského a komunitného života v malej obci, ktorá má len 254 obyvateľov.
Nie je to pravidlo, ale do funkcií starostov a primátorov obcí Slováci zväčša volia inžinierov – technokratov. Tí majú predsa len k technickým záležitostiam bližšie. Ako ste sa ako bývala knihovníčka a kulturologička popasovali s výzvami náročnej pozície?
O post starostky som sa uchádzala už v predchádzajúcich voľbách, no neúspešne. Vtedy to bola pre mňa výzva. V ostatných voľbách som v podstate neplánovala kandidovať. Už som si uvedomovala vek, mala som pár rokov do dôchodku. Prišli však za mnou občania a požiadali ma, aby som to skúsila. Dala som sa nahovoriť, tak dnes som tu a jednoducho úradujem.
Predtým som mala na starosti aj obecnú knižnicu. Často som sa stretávala s predchádzajúcim vedením obce pri príprave rôznych kultúrnych akcií. Tie som mala viac-menej pod palcom. Všetko ostatné, čo sa týka starostovania, bola pre mňa novinka. Musela som sa veľa učiť a učím sa stále. Neustále prichádzajú nové veci a systémy, tlačivá, nariadenia, menia sa zákony. Aj vo výpočtovej technike sa musíme stále zdokonaľovať. Je to dosť náročné.
Budova obecného úradu, v ktorej sídli veľká tanečná sála, kuchynka i knižnica, má už dlhé roky statickú poruchu. Vy ste si ako jeden z cieľov svojho volebného obdobia určili, že stavbu zastabilizujete a zrekonštruujete.
Budova je priam v dezolátnom stave. Praská jedna celá stena, západne orientovaná. Pravdepodobne ju podmýva voda z kopcov. Projekt na stabilizovanie máme vypracovaný, treba urobiť drenáž. Žiadali sme o peniaze z finančnej rezervy predsedu vlády, ale prišla nám zamietavá odpoveď.
Manželský pár spája vášeň pre kvety. V centre mesta ich pestujú už roky Čítajte Oprava statiky by stála necelých 114-tisíc eur. Až potom môžeme začať s rekonštrukciou. Skôr ani peniaze na ňu nedostaneme, najprv musíme odstrániť statickú poruchu. Sme malá obec, nemáme peniaze, aby sme si to dali urobiť sami. Musí nám niekto pomôcť.
V dedine je iba jeden obchod, kde si môžu ľudia nakúpiť. A aj ten potrebuje opraviť strechu. Vypracovali sme projekt na rekonštrukciu strechy na obchode a podali sme žiadosť na ministerstvo financií. Je to jediný obchod v obci, kde si môžu obyvatelia kúpiť potraviny, drogériu či granuly pre domácich miláčikov.
Máme veľmi ochotného obchodníka. Zoženie, čo ľudia potrebujú. Sme veľmi vďační za ten obchod. Neviem si predstaviť, že by sme ho museli zatvoriť. Najbližší je v Krpeľanoch. V obci žije veľa seniorov a starších ľudí, ktorí nemajú auto. Museli by ísť do Krpelian autobusom. Medzimestská doprava tu ide raz za čas, nie ako v meste.
V obci je pozastavená výstavba rodinných domov pre vysoké napätie, ktoré vedie ponad ňu. Nemáme ani obecné stavebné pozemky. Mladých rodín je tu veľmi málo. Obec je prestarnutá, žijú tu prevažne ľudia od 40 rokov vyššie. Prichádzajú k nám síce bývať z mesta, ale kupujú si staré domy, ktoré si rekonštruujú. Pár nových domov si tunajší postavili v záhradách.
Tiež som sem pred rokmi prišla z Martina. Kúpila som si pôvabnú dreveničku, ktorú v súčasnosti pomaly rekonštruujem. V Nolčove i okolí je krásne prostredie. Zlákala ma sem vízia, že budem žiť v pokoji prírody preč od mestského zhonu.
Nie každému život na dedine vyhovuje. Zrejme sa treba hodne prispôsobiť tunajším zvyklostiam.
Niektorí ľudia sú stavaní na mestský život. Myslím si, že na dedinu by mali ísť žiť len tí, ktorým vyhovuje vidiecky život. Tu sa ešte stále píli drevo, chovajú sa sliepky, niekto má kozičku, ovečky. Urbár chová kravy. Niekedy sa stane, že ujdú spoza plota a prejdú po ceste. Stane sa nehoda, kravička nechá kôpku na ceste a už je problém. To ale patrí k dedine. Komu vadí zápach hnojiska alebo ho ruší, že sused začne skoro ráno píliť drevo, že kikiríka kohút, ten by nemal ísť bývať na dedinu.
Jedným z podujatí, vďaka ktorým je obec známa široko-ďaleko, je Nolčovská kosa. V júli ste usporiadali už 16. ročník. Ako vnímate odkaz generácií?
Podstatou Nolčovskej kosy je pripomenúť si tradície ľudí, ktorí tu žili, živili sa poľnohospodárstvom a chovom hospodárskych zvierat. Tie bolo treba niečím nakŕmiť. Takže oni na tie horské lúky – či chceli, alebo nechceli – museli ísť. Trávu bolo treba pokosiť, usušiť a zviezť dolu. A to bola neskutočná drina. Jednak pre chlapov, ale aj pre ženy, lebo im z dediny nosili poživeň.
Možnože vstávali už o tretej ráno. Museli jedlo pripraviť, postarať sa o zvieratá doma. Potom zobrali deti, vyložili si nošu s jedlom na chrbát a išli dve a pol hodiny peši úplne hore. Na Príslop alebo na Milané grúň je asi desať kilometrov.
