Ľubomír Paulovič nebol len hercom na scéne martinského divadla. Ako režisér viedol ochotnícky Divadelný súbor M. A. Bazovského v Turanoch a s ich členmi udržiaval vzácne dlhoročné priateľstvo. Na jeho účinkovanie si spomína Nikolaj Bonda.
Posledná rozlúčka s priateľom
Turany sa 22. augusta rozlúčili so svojim čestným občanom, vzácnym človekom a priateľom, dlhoročným režisérom nášho súboru Ľubomírom Paulovičom. Delegácia vedenia mesta a členov divadelného súboru mu na poslednej rozlúčke vzdala úctu a vďaku za jeho životné dielo, najmä za jeho veľkú lásku k divadlu a vrúcny vzťah k divadelným ochotníkom a neprehliadnuteľný prínos k rozkvetu slovenského ochotníckeho divadla. Jeho dielo sa stalo navždy súčasťou slovenského kultúrneho dedičstva.
Začalo to čerticou
Uplynulo dlhých štyridsaťšesť rokov od chvíle, keď Ľubomír Paulovič ako mladý všestranne talentovaný herec (vtedy) Divadla SNP v Martine zavítal do našej obce Turany medzi nás ochotníkov a podujal sa na réžiu hry Skrotenie čertice od Williama Shakespeara. V nasledujúcich rokoch pribúdali ďalšie tituly.
Prišiel s veľkým elánom, ktorý do vienka mladým dáva príroda, a tiež s veľkým zanietením pre divadlo. Svojim krásnym snom a predstavám o možnom režijnom stvárnení divadelných textov rôznych žánrov na našom skromnom javisku dával dychtivo a pritom veľmi trpezlivo príťažlivé, zmysluplné, mimoriadne kultivované a svojrázne divadelné tvary.
Pri skúškach sa im parilo z úst
Divadelné inscenácie sa rodili po večeroch či cez víkendy v zimnom období v ťažkých, veľmi jednoduchých dedinských podmienkach, bez moderného kultúrneho domu. Prežívali sme horúce chvíle blížiacej sa premiéry na nevykúrenom javisku, kde sa nám pri rozprávaní dialógov od zimy parilo z úst. Herci sa po svojich výstupoch mohli aspoň na chvíľu ako-tak ohriať pri malej piecke, ale režisér sa musel venovať ďalšiemu a ďalšiemu výstupu. Mohol ho zahriať len kožuštek, ktorý ešte visel v šatnici z predchádzajúcej inscenácie. Náš režisér bol zanietený svojou prácou a statočne uniesol aj tento údel práce s ochotníkmi.
Nové mikrobusy v Turci nezvládajú nápor cestujúcich. Na zastávkach ostávajú aj školáci Čítajte Ušiel mu posledný autobus
Často sa skúšky neplánovane predĺžili do neskorých večerných hodín, a tak sa celý súbor aj s režisérom nechcene postil. Na jednej z takých skúšok sme sa divili, prečo náš režisér nie a nie skončiť, hoci občas pozrel aj na svoje hodinky. Okolo polnoci prišlo vysvetlenie. Hodinky zastali a posledný režisérov autobus do Martina dávno odišiel. A tak sme spoločne kráčali tmavou ulicou a dúfali, že niekto, kto má doma auto, bude ešte vo svojom príbytku svietiť a bude ochotný nášho režiséra odviezť domov.
Prešli sme do pol obce a nič. Až nakoniec sa predsa len hlbšie vo dvore miestnej fary zablyslo malé svetielko a s ním i nádej. Pán farár bol, akože inak, milostivý, vďačne sa podujal na neobvyklú službu, avšak nebol si celkom istý, či svoj trabantík naštartuje. Podarilo sa...
Bolo dobrým zvykom pozývať na premiéru aj miestnych farárov, a tak sme naše pozvanie urobili o niečo skôr, hoci v neobvyklom čase a dokonca spoločne s režisérom. A pán farár vďačne prišiel i na našu premiéru a neprišiel „s prázdnymi rukami“.
Odmietol ponuky Košíc i Trenčína, nastrieľal viac gólov ako trojnásobný držiteľ Stanley Cupu Čítajte Hrali aj v zahraničí
Na naše premiéry prichádzali do Turian i vzácni hostia, a to Ľubova najbližšia rodina a jeho kolegovia z Divadla SNP v Martine.
Aj napriek odchodu z Martina na nové pôsobisko v Bratislave Ľubo Paulovič ako popredný a zaneprázdnený herec svoj súbor neopustil, vždy si našiel čas, aby pokračoval v tvorbe so svojimi ochotníkmi v Turanoch.
Po veľmi úspešnej réžii inscenácie spevohry Na skle maľované pripravil ďalšiu úspešnú inscenáciu Plánka, s ktorou turianski ochotníci úspešne reprezentovali slovenské ochotnícke divadlo na prehliadke Jiráskov Hronov, ale i za hranicami vlasti v juhoslovanskej Vojvodine a v Maďarsku. A nasledovali ďalšie úspešné inscenácie s jeho réžiou, s ktorými súbor žal úspechy na súťažných prehliadkach a vystupoval na Scénickej žatve v Martine i v zahraničí.
Náš režisér Ľubo nikdy nekalkuloval s priazňou hodnotiacej poroty. Zmyslom jeho divadelnej tvorby bola predovšetkým priazeň a spokojnosť diváka. O naplňovaní tohoto zámeru svedčia slová teatrológa a divadelného kritika Milana Poláka uverejnené v časopise Javisko: „Súbor svojou hrou si podmanil divákov, z ktorých sa stali akoby spoluúčastníci tejto svojráznej výpravy za jánošíkovskou antilegendou. Keď zavše zvykneme hovoriť o splynutí javiska a hľadiska, hercov a divákov v jeden celok, tak v tomto prípade k tomuto vzácnemu úkazu došlo.“
Turany rozospievali Kremnicu
O interakcii divákov s hercami svedčí aj kritika na festivale Kremnické gagy: „... prvý raz po tridsaťročnej vojne rozospievali Turančania kremnické námestie“.
O význame spolupráce ochotníkov s profesionálnym hercom a režisérom pre napredovanie ochotníckeho súboru svedčí ďalšia kritika Milana Poláka: „Ťažko sa hovorí o videnom predstavení Plánky; bola to inscenácia, ktorá znesie tie najvyššie kritériá. V prvom rade Lorcov text bol v mimoriadne kultivovanej a zrelej podobe reprodukovaný. Hlavná predstaviteľka naplnila to tradično, ktoré sa tu núkalo. Divadelná štylizácia takisto bola na vysokej úrovni, nebola samoúčelná. Aj keď sa dá vytknúť niekoľko maličkostí, toto predstavenie si zaslúži absolutórium!“
Čo dodať? Ľubo Paulovič inšpirovaný prvkami divadla obradu pretlmočil hru v plnom rozsahu jej umeleckého, citového a myšlienkového univerza a jeho Plánka zarodila bohato to najsladšie ovocie, ktoré si vychutnalo viac ako sedem tisíc divákov.
Na Kriváni recitoval Vajanského
Cesty Ľuba Pauloviča, či už z Martina alebo Bratislavy, smerovali do Turian nielen na divadelné skúšky a premiéry. Pri rôznych príležitostiach prenikal do života svojich ochotníkov a ich rodín. Zavítal na svadby, oslavy jubileí, zabíjačky a obecné oslavy.
Spoločne so svojimi ochotníkmi sa v požičaných teplákoch a kopačkách postavil na štart päťkilometrovej trate Behu oslobodenia Turian a spoločne s nimi s úsmevom prešiel cieľovou rovinkou.
Ľubo Paulovič mal rád hory a s obdivom hľadieval na našu Krivánsku Malú Fatru s dominantným Veľkým Kriváňom, na ktorý vystúpil spoločne s viacerými ochotníkmi, v rámci tradičných organizovaných výstupov. Nezabudol na svoje poslanie umelca a zarecitoval na vrchole Kriváňa úryvok básne Turcu od Svetozára Hurbana Vajanského, a to nielen pre účastníkov, ale v priamom prenose aj pre potešenie poslucháčov jedného celoslovenského rádia. Pridal sa ku kolektívu miestnych spevákov, ktorých ľudové a národné piesne sa rozliehali po šírom okolí Kriváňa.
Hradu hrozí zmiznutie z mapy. Zachraňujú ho návštevníci Čítajte Čestný občan Turian
Ľubo zdieľal so svojimi ochotníkmi aj smutné chvíle, a keď mu to umožnili jeho pracovné povinnosti, zúčastnil sa na pohreboch svojich priateľov-ochotníkov.
Ak by sme za roky spolupráce Ľubomíra Pauloviča s naším divadelným súborom spočítali všetky jeho cesty, ktoré absolvoval k nám do Turian a späť domov, boli by to aj dve cesty po rovníku okolo našej zemegule. Bez lásky k divadlu a priateľstva s ochotníkmi by niečo také nebolo vôbec možné.
Ale aj my sme nášho Ľuba ako herca a režiséra navštevovali na jeho premiérach a predstaveniach v rôznych divadlách na Slovensku. Do svojich hereckých postáv vždy vkladal neopakovateľné čaro svojej osobnosti a jeho herecké kreácie boli pre nás vždy nezabudnuteľným zážitkom.
Spoznali sme ho ako mladého človeka, sympatického rebela, citlivého dobráka s úprimný úsmevom a takým pre nás zostal aj po mnohých rokoch. Nespyšnel ani po tom, ako ho prijali na prvú divadelnú scénu a jeho popularita narastala. Boli sme a stále sme na neho hrdí!
Ľubomír Paulovič si svojou človečinou získaval priateľstvá a najmä srdcia obyčajných ľudí. Za dlhodobú spoluprácu a za svoj prínos pre rozvoj kultúrneho života obce mu bolo v decembri 1992 udelené čestné občianstvo Turian.
Ľubo z nás urobil špičku
Vďaka režisérovi Ľubomírovi Paulovičovi sú naše Turany opísané v mnohých článkoch novín a časopisov ako obec, ktorá sa výrazne zapísala do dejín slovenského ochotníckeho divadla. Jednou vetou, nie celkom chronologicky, pripomíname niektoré krásne činy, ktoré sú ozdobou umelecky plodného života Ľubomíra Pauloviča:
MEDVEĎ si obliekol VELÚROVÉ SAKO a išiel na PYTAČKY, aby zažil SKROTENIE ČERTICE a s ňou SEN NOCI..., v ktorom živo videl ako CIGÁNI IDÚ DO NEBA, a keď šiel za nimi, stála mu v ceste PLÁNKA, odrel si o ňu NOS, ktorý mu ošetrili DVAJA MUŽI V ŠACHU a keď sa prebudil zo sna, všetko bolo v okne NA SKLE MAĽOVANÉ...
Vďaka obetavej režisérskej práci Ľubomíra Pauloviča turianski ochotníci patrili niekoľko rokov medzi špičku slovenského ochotníckeho divadla.
Svojou prácou a prístupom k nám sa Ľubo stal členom veľkej storočnej rodiny turianskych ochotníkov, pričom iba tých Paulovičových bolo viac ako sto.
Stretnutia s ním boli udalosťou
Popri jeho hereckých a režisérskych kvalitách treba zvýrazniť tiež hlboký ľudský a národný rozmer jeho citlivej a umelecky založenej osobnosti. Poznali sme ho ako oddaného a hrdého syna svojho národa, ktorý svoje krásne milované Slovensko považoval za Boží dar malému národu a svoj rodný jazyk za „milotu, rozkoš, lásku svätú“.
Hovorí sa, že krásne činy mladosti sú ozdobou staroby. U Ľubomíra Pauloviča je ťažké usúdiť, či jeho mladosť pominula, lebo jeho mladícky elán z neho nikdy nevyprchal. Vždy so sebou prinášal optimizmus, sršal z neho život, ktorý naplno žil. Žil a tvoril pre radosť a potešenie nás všetkých, aby tak naplnil svoje poslanie skutočného umelca. Aj malé stretnutia s ním boli pre nás vždy milou udalosťou.
