MARTIN. Amatérska fotografka Jenny Fülöpová z Martina neplánovane prekročila na dovolenke v Peru hranicu komfortnej zóny. Teraz je na svoju skúsenosť z neznáma hrdá.
Veľké peruánske dobrodružstvo sa začalo ešte doma v Martine, keď ju jej sestra nahovorila, aby sa pridala ku skupinke žien, ktoré sa chystali do krajiny starých Mayov. Jenny síce pôvodne plánovala navštíviť Island, ktorý je už dlhšiu dobu jej cestovateľským snom, ale čosi v jej vnútri jej hovorilo, že práve Peru je pre ňu z nejakého dôvodu práve teraz tá vhodnejšia destinácia.
Slovenky ako rarita
„Najprv som si myslela, že to bude poznávací zájazd. Barborka, ktorá ho organizovala, nám napísala itinerár . Stálo v ňom, že navštívime džungľu, taký vodopád a hentaký výhľad. Paráda! A nabila som si baterky fotoaparátu,“ začína svoje rozprávanie o dňoch, ktoré jej zmenili život.
Až neskôr priamo na mieste pochopila, že sa pätica žien z rôznych kútov Slovenska prišla skôr liečiť. Tamojších curanderos - ľudových liečiteľov, ktorých je na meter štvorcový neúrekom, vyhľadávajú turisti z celého sveta. Svojimi schopnosťami a pomocou priam čarovných byliniek vraj dokážu liečiť celý rad chorôb.
„Cesta bola strašná a dlhá ˗ 26 hodín do Peru, osem hodín sme čakali na vnútroštátny let a ďalšie štyri hodiny na naše prvé ubytovanie v meste Tingo María. V hlavnom meste Lima sme sa stretli s Franciscom, ľudovým liečiteľom, ktorý nás sprevádzal počas celého pobytu. Liečil naše choré telá i duše. Bol veľmi milý. Jeho prvé slová po rýchlom pohľade na našu skupinu boli: Veľmi pekná energia z vás ide, žienky,“ spomína na prvé momenty odvážna Martinčanka.
Mesto Tingo María turisti až tak nevyhľadávajú. Domáci päticu vnímali skôr ako raritu. Začali si ich fotiť mobilmi, natáčali si ich na videá. Ak prišli do nejakej reštaurácie, tak sa ich Peruánci pýtali, či si videá s nimi môžu pridať na webovú stránku.
S cestovkou by to nezažila
Sprievodkyňa Barbora, ktorá cestu do Peru už viackrát absolvovala a bola aj autorkou itineráru, ovládala našťastie plynulo španielčinu. Po anglicky sa turisti dohovoria iba v Lime.
„Mali sme naplánovaný nejaký program či ubytovanie, potom sa to zmenilo. Niekde sme boli kratšie, niekde sme prišli skôr. Takže sme takmer neustále behali s kuframi a na presuny sme využívali hlavne malé taxíky, tuk tuky. Tieto naše presuny boli viac-menej spontánne a neorganizované, ale zároveň veľmi zábavné. S cestovnou kanceláriou by som to nezažila,“ usmieva sa nad zážitkami fotografka.

Občas bolo komplikované dostať sa k peniazom, keďže poplatky za výber z bankomatu boli dosť vysoké a výbery limitované. Ešteže mali pri sebe hotovosť v dolároch, ktorú si potom zamenili v zmenárni pri veľmi dobrom kurze.
Slovenky žili takmer typickým peruánskym životom, keďže cestovali vo vlastnej réžii. Chodievali na miestne trhy, ochutnávali z početných druhov ovocia, bývali v jednoduchých drevených chyžiach bez internetu, kde z vodovodného kohútika tiekla len studená voda.
Na wifi sa pripájali iba v miestnych reštauráciách a aj to sa malo onedlho skončiť. Po piatich dňoch v civilizácii sa rozlúčili s rodinami, vypli mobilné telefóny a Francisco ich zobral na odľahlé miesto vysoko v horách nad džungľou.
„Chyža v horách bola úplne skvelá, nevhodné bolo prvé ubytovanie, viac-menej ešte v civilizácii, kde sme mali začať s liečením. A tak sme pôvodne plánovaný presun do hôr zrealizovali o dva dni skôr,“ spomína si Jenny Fülöpová na miesto, ktoré jej malo zmeniť život. Medzitým za nimi pricestoval aj Franciscov syn Junior, ktorý tiež zasvätil svoj život liečiteľstvu, podobne ako jeho otec i starý otec.
Dom v džungli
Cestovateľky nasadli na korbu malého nákladného auta a to stúpalo pomalým tempom vysoko do hôr niečo vyše hodiny. Keď sa pozreli dolu pod kolesá auta, nevideli nič, len hlbokú priepasť. Nebolo im vtedy všetko jedno.
Spoločne strávili v horách nad hranicou džungle šesť dní. V skromnom drevenom dome bez elektriny, so sprchou pod domom, kde zo stropu visela hlavica, z ktorej tiekla iba studená voda. Majiteľ sa priznal, že sú jeho prvé návštevníčky. A keďže prišli o pár dní skôr, nestihol dokončiť pár posledných úprav. Ale aké boli cestovateľky frustrované na začiatku, tak nakoniec odtiaľ vôbec nechceli odísť.
Celý deň sedeli na terase, sem-tam si išli niečo uvariť, prejsť sa do džungle. Liečiteľ sa o ne veľmi dobre staral. Absolvovali rôzne liečebné rituály, napríklad očistný kúpeľ bylinami alebo výplach nosových dutín.
Francisco najprv liečivé drievka z rôznych stromov vymočil vo vode alebo vyvaril, z čoho vznikla veľmi silná cesnaková chuť. Zakláňal im hlavu dozadu a robil výplachy nosa. Jenny si prvýkrát myslela, že ju utopil. Nevedela sa nadýchnuť. Potom si očistu nosa od Francisca pýtali už aj samy, keďže vnímali jej liečivý efekt.

Ceremoniál a liečivý spev
V rámci liečebnej očisty raňajkovali suchú praženicu bez oleja a soli, ovocie alebo zeleninu uvarenú len tak vo vode. Už desať dní predtým museli začať s očistou tela od toxínov, vylúčiť zo stravy červené mäso, mliečne výrobky, alkohol, kávu, cukor aj čokoládu. Taktiež sa museli vzdať sexuálnych pôžitkov. Curanderovi museli vopred nahlásiť lieky, ktoré užívali.
„Jedli sme veľa ovocia, ktoré bolo také rozmanité a chutné, že nám úplne stačilo. Na obed sme si dali pečené kura alebo rybu, bataty či ryžu. Občas nás prepadla chuť na dobré cestoviny. Avšak v oblasti, v ktorej sme sa nachádzali, sme jednoducho nemali šancu zohnať ich, takisto ani pečivo. Čo by sme len vtedy dali za čerstvý chrumkavý chlieb! Ale veľmi rýchlo sme si našli náhradu v podobe churros. Je to jemné pečivo veľmi podobné našim šiškám. Churros majú tvar tyčinky s náplňou čokolády. Vyhovovala mi tá strava, bola som plná energie,“ pochvaľuje si tamojšiu pestrú kuchyňu i napriek prísnej diéte.
Mladá žena bola najprv sklamaná, lebo ako typická turistka z Európy, a ešte aj fotografka, chcela vidieť v Peru čo najviac. A už vôbec ju neťahalo k tomu, aby vyhľadala curandera a liečila sa za zvukov spevu. Teraz na odľahlom mieste ďaleko od ľudí musela diétovať, podstupovať rôzne očistné kúpele, bylinkové kúry, ceremoniály. Ale nakoniec bola rada.