Pôvodní obyvatelia museli z Vrícka odísť. Zanechali tu však typickú reč, kroj i hymnu

VRÍCKO. Lokatschn, brei, mouštricl – aj takéto pojmy patria k Turcu. Sú to názvy jedál, ktoré sa objavujú v obciach s nemeckým obyvateľstvom. Napríklad vo Vrícku mali vlastnú reč - vríčtinu, tradičné jedlá, kroj i vríčanskú hymnu. Domáci si ich pripomínajú každý rok na podujatí Deň tradičných jedál obce Vrícko. Začiatkom septembra bol už jeho piaty ročník.

Vrícko súčasťou ostrova

Podhorská dedina Vrícko bola súčasťou Hauerlandu, ostrova karpatských Nemcov na stredom Slovensku. Bola to oblasť, ktorá vznikla v okolí banských miest v srdci Slovenska. Založili ju nemeckí kolonizátori, ktorých k nám vo viacerých vlnách pozvali uhorskí panovníci, aby tu rozbehli rozvoj baníctva. V okolí banských miest postupne vznikali ďalšie nemecké obce.

Hauerland mal dve významné centrá - Kremnicu a Nitrianske Pravno. Vrícko patrilo k Nitrianskeho Pravnu, v ktorom sa dolovalo zlato, no Vríčania sa živili iným bohatstvom - ťažbou dreva, ale i tesárstvom a olejkárstvom. V Turci do Hauerlandu patrili tiež Turček, Horná Štubňa, Sklené, Brieštie, Hadviga či Jasenovo.

Vrícko (6 fotografií)

Názov Vrícko pochádza zrejme od slova vrece, ktoré pripomína výbežok chotára, no nemecké obyvateľstvo malo vlastný názov – Munichwiese, teda Mníchova Lúka, zrejme kvôli tomu, že jej územie kedysi vlastnili jezuiti.

Dedinu obsadili chalupári

Obec patrila pred druhou svetovou vojnou k pomerne veľkým. Obývalo ju takmer tritisíc obyvateľov, z toho 93 percent malo nemecký pôvod. Po druhej svetovej vojne Hauerland zanikol. Nemeckí obyvatelia boli vysťahovaní a vo Vrícku ostalo takmer dvesto ľudí.

Dnes v dedine žije zhruba 450 Vríčanov, mnohí majú ešte po svojich predkoch nemecké priezviská. Svojou polohou pod horami, deväť kilometrov od najbližšej obce - Kláštora pod Znievom - sa radí skôr k chalupárskej oblasti. Počet chalupárov prevyšuje počet domácich. Je ich asi šesťsto.

Prečítajte si aj Prečítajte si aj V Turci sa stretla jeseň s jarou. Na jabloniach sú plody i kvety Čítajte 

Jedlá po vríčansky

Avšak ešte dlho po vojne sa v dedine zachovalo nemecko-slovenské nárečie. „Od malička sme hovorili doma vríčanskou nemčinou. Po slovensky sme sa učili až v škole. Dnes sa už po vríčansky nemám s kým rozprávať,“ zaspomínala si Anna Gardošová, ktorá vo Vrícku vyrastala a stále sa tam vracia.

V Deň tradičných jedál pripravila aj pôvodné pokrmy, ktoré mohli ochutnať všetci návštevníci.

„Vríčania varili lacno, ale zdravo. Využívali najmä zemiaky, kapustu, bravčovú masť a slaninu. Jedávali sme zemiaky pečené v rúre, rezance s tvarohom, makom alebo orechmi,“ prezradila.

Ich jedlá mali aj nemecké, či skôr vríčanské názvy. Lokše sú lokatschn, fučka je brei, šúľance s kapustou sú mouštricl, kapusta s plackami kraut mit jepl, polievka z kyslého mlieka je lejbat.

„Mojim deťom som ich veľmi nevarila, nechutilo im to. Ale kebyže im to dnes navarím, zjedli by,“ zauvažovala.

Poklad z pivnice

Turiec má oproti iným regiónom jednoduchší kroj, ten vríčanský sa mu veľmi nepodobá. Jeho podobu poznajú návštevníci osláv vďaka Zuzane Pekárikovej, nadšenkyni miestnej histórie.

„Ako dieťa som po starej mame našla kroj. Moja mama mi hovorila, aby som ho vyhodila, že je starý. Nie preto, že by si nevážila históriu, ale vtedy to už bolo také nepotrebné. Zavinula som ho preto do ľanovej šatky a schovala do pivnice,“ prezradila Zuzana. O niekoľko rokov neskôr ho našla.

„Keď sme robili prvý ročník Dní tradičných jedál, obliekla som si ho,“ povedala pyšne. Časom od domácich získala ďalšie časti krojov a aj viac informácií o ňom zo slovenských, z nemeckých a maďarských archívov.

„Dnes vieme ženský kroj ušiť, máme dokonalý strih,“ teší sa Zuzana, ktorá na posledný ročník obliekla do vríčanského odevu aj ďalšie ženy. „Niektoré kúsky majú sto rokov a sú neporušené,“ nadchýna sa.

Tri zárezy inde nemali

Zuzana Pekáriková zistila, že kroj karpatských Nemcov bol v Turci veľmi podobný, ten z Vrícka mal však svoje špecifiká.

„Rubáš ženského kroja bol z ľanu, na hrudi bola tenká čipka. Na vrch sa dávalo krátke oplecko, ktoré siahalo po prsia a naň ešte farebný lajblík, olemovaný zelenou stuhou. Na chrbte mal lajblík tri zárezy. Sú typické pre Vrícko, žiadna iná dedina ich nemá,“ prízvukuje Zuzana Pekáriková.

Môže vás zaujímať Môže vás zaujímať V Martine začal tradičný jarmok Čítajte 

Taký vzor už nenašla

Aj sukňu nosili Vríčanky inú ako v okolí – bola z bieleho damašku potlačeného kvetom, zo zadu bola plisovaná. Na vrch si uväzovali širokú obojstrannú zásteru s modrotlačou.

„Vzor na nej je špecifický a pochádzal z martinskej remeselníckej dielne Lilgovcov. Z jednej strany vzoru je ruža, z druhej tulipán s dvomi listami a ornamentom kvetu. Takýto vzor s identickým kvetom som nenašla nikde, vytlačili nám podobný na Morave,“ prezradila. Zástera pozostávala z dvoch kusov, spojená bola tenkou farebnou výšivkou.

Zuzane Pekárikovej sa podarilo vďaka starým fotografiám a popisom zostaviť i pôvodnú svadobnú partu.

Už môžu zaodieť i chlapov

V čom však nemajú Vríčania úplne jasno, je mužský kroj. Zuzana Pekáriková našla o ňom zmienku v troch riadkov v maďarských novinách a popis v nemeckej i slovenskej knihe o tradičnom odeve. Vďaka tomu mohla zostaviť na tieto oslavy i repliku mužského kroja, ktorý ale nepovažuje za dokonalý. „V budúcnosti sa budeme snažiť získať o tomto kroji viac informácií a vylepšiť ho,“ nádeja sa. Mužský kroj bol čierny, sivý alebo tmavomodrý.

Raritou je aj vríčanská hymna, ktorá na oslavách odznela. „Keď sa opäť vrátim, takto si zakričím: To je moje Vrícko, vzdať sa ho nemožno…“ Takto si spievali domáci, keď opúšťali rodisko a išli do sveta.

„Keď chodili autobusom starí obyvatelia obce z Nemecka po roku 1989, vždy ju spievali. Ako dieťa som nechápala, čo a prečo to spievajú. Až teraz, keď som ju dala preložiť, som pochopila,“ dodala Zuzana Pekáriková.