VRÚTKY. Známa turčianska poetka ANNA URSÍNY-JAMRIŠKOVÁ takmer celý svoj život vložila do veršov svojich básní. Nie je tomu inak ani v jej ostatnej zbierke Život v rytme valčíka.
Po náročných témach ôsmej zbierky Čistenie striebra si dopriala, ako sama hovorí, zaslúžené nezakázané uvoľnenie. Vždy túžila, „aby život ako valčík plynul“, a teraz ním tancuje vo svojej tvorbe.
Anna Ursíni-Jamrišková je členkou Spolku slovenských spisovateľov a Literárneho klubu Duria v Martine. Pôvodom rodáčka zo Sučian v súčasnosti žije vo Vrútkach. Pseudonym Ursíni, lásku k poézii a slovu zdedila po svojich predkoch z Martina.
Vydali ste už svoju deviatu básnickú zbierku, čo je úctyhodný tvorivý počin. Je rozdelená na tri časti, pričom prvú ste naplnili krátkymi hravými limerikmi.
Jedna z teórií hovorí, že vymýšľanie krátkych žartovných riekaniek vraj bývalo obľúbenou zábavou námorníkov v prístavných krčmách v Írsku. Najdivokejšie riekanky vymýšľali morskí vlci z írskeho Limericku. Vy ste ich začali písať po operácii kĺbu. Ako to všetko spolu súvisí?
Po operácii bedrového kĺbu som živila v sebe iskričku nádeje, že budem opäť rovná. Tešila som sa, chcela som napísať čosi veselšie, nuž som sa pustila do limerikov. V prvej časti zbierky nazvanej Bolo – nebolo je ich celkom stopäť.
Na internete sú celé ligy pisateľov, čo sa venujú práve písaniu limerikov. Tie som radšej nečítala, aby som sa nimi neovplyvnila. Moje limeriky sú zväčša krátke žartovné básničky o niekom, kto je odniekiaľ a vždy čosi vyparatí. Zopár limerikov je aj smutnejších, no i taký je život.
Podaktoré mikropríbehy sa naozaj stali, inde zapracovala moja fantázia. Zaujímavosťou je, že v limerikoch sa môžu používať aj neslušné slová. Tak som ich do nich niekoľko vložila, avšak hranicu nevkusu som neprekročila.
Zažili liečivý spev i očistné ceremoniály. Pätica Sloveniek vyskúšala liečiteľstvo v Peru Čítajte Ďalšia časť zbierky sa nesie v Rytme valčíka a jemných básní inšpirovaných vaším životom.
Keď som mala predstavenie ôsmej zbierky v Turčianskej knižnici, dala som si medzi prednesom básní zahrať dva valčíky. Valčík je mojím najobľúbenejším tancom. Vtedy vo mne skrsla myšlienka, že to bude téma ďalšej knižky. A podarilo sa.
Čitateľ ˗ okrem iného ˗ v jej závere nájde Valčíkový sonet. Aj tento je retrospektívou môjho života. Od svojej prvej zbierky Nadovšetko láska píšem o prežitom a tiež sa programovo zameriavam na básne o niečom. Vyhýbam sa samoúčelným introspekciám. A takisto rada píšem sonety. Napísala som ich tridsaťštyri.
Krátkou prózou sa v zbierke vraciate aj do rodných Sučian. Nadväzujete tak na príbehy z vášho detstva z predošlej zbierky?
Mám okruh svojich čitateľov, ktorí si priali, aby som pokračovala v písaní spomienok na moje mladé letá prežité v Sučanoch. Tak som si tento raz zaspomínala na vône detstva – na vôňu škorice, mája, meštianky, rieky a na vône septembra. Rok som nemala čuch, tak som ich všetky cítila len v predstavách. A ostatnú spomienku, nazvanú Vôňa ľudskosti, som venovala sučianskemu evanjelickému Jánovi Konvitovi.
Za tetovanie inkasuje tisícky dolárov. Martinčan pracuje v tíme tetovačov na luxusnej lodi Čítajte Básničky nielen píšete, ale robíte si aj grafickú úpravu, tvoríte si sama obálku, sama si knižky vydávate.
Áno, takýmto spôsobom som to stopercentne ja. Prvé knižky som napísala u príbuzných, hoci som vôbec neovládala prácu s počítačom. Potom mi kamarátka na Vianoce, keď som si už tri knihy vydala, kúpila tablet. Učila som sa ho ovládať metódou pokus-omyl.
Pomocou tabletu som stvorila ďalšie štyri knihy. Pri ôsmej ma podporila sesternica a kúpila som si notebook. Na tom je to zložitejšie ako na tablete, kde sa všetko ukladá automaticky do pamäte. Stalo sa mi, keď už som mala korektúry hotové a všetko som trikrát skontrolovala, že v noci pred spaním pri vypínaní na notebooku som nechtiac ťukla na ponúkanú aktualizáciu Wordu. Všetky korektúry boli preč. Zabudla som si predtým uložiť súbory s básňami na disk.
Každý, kto chce písať alebo píše poéziu, by mal aj veľa čítať. Máte okruh svojich básnikov, ktorí vás očarili svojím dielom?
Poéziu pre dospelých čítam od puberty. Ako prvé ma zaujalo dielo francúzskeho básnika Francoisa Villona. Kúpila som si jeho Veľký testament a neskôr aj zbierku balád Kodicil. Villonova tvorba ma oslovila, pretože sa v nej snúbi pravdivosť výpovede s dokonalosťou lyrickej formy.
Jozef Félix, slovenský romanista a literárny kritik, napísal v predslove Veľkého testamentu to, čo ovplyvnilo aj moje básnenie. Napísal, že Villon objavil pre poéziu to najcennejšie – ľudské ja v jeho totalite, nie ako predmet samoúčelných introspekcií, ale ako podnet na definovanie ľudského údelu na svete. A podľa toho som si vyberala verše, ktoré som čítala.
Najprv to boli diela českých poetov – Vítěslava Nezvala, Jaroslava Seiferta, Jiřího Wolkra, neskôr som objavila Josefa Kainara a Jana Skácela. Zo slovenských autorov ma najviac oslovila Maša Haľamová a tiež Vojtech Mihálik. Zo svetových Edith Södergranová.
Napriek tomu, že ste boli sčítaná a prejavoval sa u vás talent, ste sa začali písaniu básní intenzívnejšie venovať až po 55. roku života. Prečo?
Samotné písanie prišlo až po maminej smrti, keď som pocítila bezradnosť žitia. K tomu, že som začala písať básne, ma priviedla náhoda. Rok som smútila, a potom som sa rozhodla ísť do vrútockého evanjelického kostola na adventné popoludnie, ktoré organizoval Literárny klub Hany Zelinovej.
Poznala som tam z videnia len jediného človeka, s ktorým som predtým prehodila zopár slov v čakárni u lekárky. Náhodou som sa s ním na druhý deň stretla na ulici. Opýtal sa ma, či sa venujem písaniu. Povedala som, že mám v zásuvke asi desať básní, avšak poéziu hlavne čítam ˗ viac ako prózu.
Pozval ma na predvianočné stretnutie literárneho klubu. Na ďalšie stretnutie som už prišla s novou básňou. A potom zo mňa tak dajako prirodzene „vytryskla“ poézia. Dodnes som napísala viac ako päťsto básní. Keby som toho pána nestretla, tak možnože vôbec nepíšem. Náhody vraj však nejestvujú.
Žijeme v pretechnizovanom digitálnom svete. Aká by mala byť podľa vás poézia 21. storočia?
Mala by byť predovšetkým pravdivá.
