MARTIN. Bezprostredná, veselá a prostoreká Marína je v seriáli Dunaj sestrou jednej z hlavných postáv. Takže sa dá tušiť, že herečku Annu Magdalénu Hroboňovú (23) uvidíme na obrazovkách dlhšie.
Rodáčka z Martina je poslucháčkou posledného ročníka herectva VŠMU v Bratislave, účinkuje tiež v DAB v Nitre a v SND v Bratislave.
Pochádzate zo starej, známej a rozsiahlej evanjelickej rodiny Hroboňovcov, ktorí to vo farárstve nepretržite ťahajú už šiestu generáciu. Z ktorej vetvy ste?
- V Martine asi každý pozná rodinu Bohdana Hroboňa. To je môj strýko. Môj otec je Ľudovít Hroboň a ja som jeho druhorodená dcéra zo šiestich detí. Môj otec pôsobil ako farár v Príbovciach, kde som prežila aj svojich prvých osem rokov. Potom sme sa presťahovali do Lučenca, ale od 14 rokov som sa vrátila do Martina, kde som študovala na evanjelickom bilingválnom gymnáziu a bývala na internáte, takže väčšinu svojho doterajšieho života som prežila v Turci.
Je farárske a hroboňovské prostredie to, čo vás ovplyvnilo, že ste herečka?
- Určite nie úplne priamo. Moji obaja rodičia sú farári a moje remeslo má podobné atribúty, ako je práca s ľuďmi, zaoberám sa ľudskými túžbami, emóciami, vzťahmi a zároveň je tam aj ten prvok verejného vystupovania. Ich práca má náboženské rozmery, moja je viac umelecky zameraná.
Ste v rodine umelecky zameraní?
- Sme, ale nie profesionálne. V kostole to malo obrovské využitie, lebo sme často spievali, robili program s deťmi, recitovali básničky. Akurát jedna teta je kantorka, hrá na organe a učí hudbu.
Cítili ste herectvo v sebe ako dieťa?
- Veľa som spievala v kostole. Herectvo ma lákalo, ale nestretávala som sa s ním bežne. Keď som sa rozhodovala, kam na strednú školu, uvažovala som aj nad konzervatóriom, ale nedokázala som si to sama pred sebou obhájiť. Ani pred rodičmi.
Ľudia v Turci sa cítia ohrození, pri Sučanoch chcú pracovať s nebezpečným a toxickým odpadom Čítajte A potom ste skúsili VŠMU a vyšlo to…
- Áno, na prijímačkách som vlastne prvýkrát hrala pred nejakým publikom. To bol taký „zázračík“ (smiech).
Na konzervatórium ste odvahu ísť nemali a na VŠMU áno? Kde a kedy nastal vo vás ten zlom, že ste sa odhodlali ísť na herectvo? Mali ste aj plán B?
- Mala som veľa plánov B, ale žiadny plán A. Herectvo na VŠMU som považovala za takú bonusovú možnosť, pretože som si kvôli mojej neskúsenosti nedokázala veriť. No niečo ma tam predsa len dotiahlo, a keď som bola prijatá, priznala som si, že toto bol vlastne ten plán A. Už piaty rok sa venujem herectvu a postupne odkrývam, čo všetko herectvo obnáša. Pre mňa je herectvo o kreativite, tímovej práci, hĺbke ľudského prežívania a slobode. Preto sa herectvu odhodlávam venovať naďalej.
Mnoho hercov z Martina zažilo najprv dotyk s martinským divadlom? Bol taký?
- Musím priznať, že by som bola radšej, keby bol ten dotyk aj väčší. Keby som čas na strednej venovala viac divadlu. Áno, chodila som na predstavenia, ale nestihla som všetky. Ako 14-ročná som ale zažila prvú fascináciu, keď som bola na Hamletovi. Tam som videla, že tí ľudia žijú pre svoju prácu a niečo podobné som chcela zažiť vo svojom živote aj ja.
Ako vnímajú rodičia výber vašej profesie?
- Keď som im to predkladala ako môj sen, boli skeptickí. Nie preto, že by mali predsudky voči hereckému povolaniu, ale preto, že to nepoznajú, lebo herectvo v našom okolí nemáme. Ako náhle ma prijali a rozprávala som im o zážitkoch a prvých natáčaniach, tak to prijali. Keď môžu, prídu ma podporiť do divadla osobne. Aj Dunaj sledujú od začiatku ako jediný seriál, takže je aj šťastie, že zhodou okolností hrám práve v ňom.
Posledná renovácia stanice na dôležitej železničnej križovatke trvala desaťročie, ďalšiu stále odďaľujú Čítajte Už dlhšie hosťujete a hráte v nitrianskom divadle. Plánujete tu aj ostať?
- Dotiahol ma tu pred dvomi rokmi Matúš Bachynec, ktorý tu bol umeleckým šéfom. Mojou prvou inscenáciou boli Rozsobáše. Najprv som bola zboristka, ale v čase derniéry som v záskoku odohrala jednu veľkú postavu, čo bola pekná príležitosť.
Momentálne v Divadle Andreja Bagara v Nitre hrám v niekoľkých inscenáciách, pokračujem v externej spolupráci a začala som skúšať aj v Slovenskom národnom divadle (SND).
Je to ťažké sa dostať do SND?
- Je! Ale ja to viem ovplyvniť len tak, že keď dostanem príležitosť, budem robiť všetko, čo je v mojich silách. SND považujem za topku medzi divadlami - umelecky i okruhom tém, ktorým sa venujú.
Takže domov a do martinského divadla vás to neťahá?
- Martin je u mnohých študentov VŠMU, ktorí sa rozhodujú medzi divadlami, spolu s Bratislavou a Nitrou v prvej trojke. Práca a repertoár komorného divadla sa mi páči, má aj veľkú umeleckú hodnotu. Ale keďže som teraz „roztočená“ v Bratislave, z praktického hľadiska to vyzerá skôr na to, že ostanem tu. Do Martina sa zatiaľ nechystám a… ani ma tam zatiaľ nevolajú (smiech).
Doteraz som však už dvakrát so školskými inscenáciami účinkovala v rámci festivalu Dotyky a spojenia. Dúfam, že sa to stane tradíciou, pretože môžem byť aj s rodinou.
Áno, ste sa aktuálne „roztočili“ v seriáli Dunaj, k vašim službám, ktorý dáva priestor novým tváram…
- Dostala som sa sem cez môjho agenta, ktorý ma ponúkol producentovi Dunaja. S producentom sme sa rozprávali o postave a skúšali si jeden dialóg. No a napokon – vraj by som sa im tam hodila.
Je nevyhnutné mať dnes agenta?
- Tento agent prišiel za nami do školy a zastupuje nás viacerých. Nie, nie je úplne nevyhnutné ho mať. Vďaka nemu som sa síce dostala k práci vo v televízii, ale už sa mi ozývajú ľudia z brandže aj sami – mimo agenta. Je to pre mňa povzbudzujúce, lebo mi volajú preto, že ma videli v divadle, páči sa im moja práca, nielen moja tvár alebo typ, aký dokážem reprezentovať.
S ktorými novými hviezdnymi tvárami chodíte do ročníka?
- Najznámejšia je Peťka Dubayová, ktorá je v Dunaji je od samotného začiatku. Na Jojke v seriáli Nemocnica zasa účinkuje Ivanka Kološová.
Dunaj je z vojnového obdobia. Je to obdobie, ktoré vám sedí?
- Musím priznať, že v niečom ma to herecky veľmi baví. Keďže nevyobrazujem dnešnú dobu, dovoľujem si pri hraní ísť do väčšej nadsázky, nehrať len civilne.
Ako sa vám hrá v Dunaji?
- Veľmi dobre. Tým, že to tempo je rýchle, musím byť vždy dobre pripravená, aby natáčanie prebiehalo hladko. Ale tá rýchlosť má výhodu, že môžem ponúknuť svoje nápady, môj vklad, čo je veľmi dobre prijímané, až žiadané.
Marína je bezprostredná, veselá a prostoreká. Musíte ju veľmi hrať alebo je niečo z nej prirodzene aj vo vás?
- Marínu som vytvorila z čŕt, ktoré v sebe prirodzene mám, no upravila som pomery. V realite vôbec nie som tak odvážna a veselá, ako je Marína. Ale keďže som tieto pozitívne črty dokázala vložiť do nej, niekde vo mne sú a musím ich len podporiť a niečo sa od tej Maríny naučiť.
Nie je náročné hrať v divadle, seriáli a zároveň aj študovať?
Je, a najmä je ťažké rozložiť tú energiu. Všade musím ísť naplno. Nie je to tak, že v seriáli si oddýchnem a v divadle makám. Ten výkon musí byť vyrovnaný.
Aké máte najbližšie plány?
- V SND budem mať dve premiéry inscenácií – v novembri Krvavá svadba a vo februári Tajomstvo Santa Vittorie, kde budem hrať hlavným postavám - Jozefovi Vajdovi a Zuzane Fialovej dcéru.
