MARTIN. Dážď po období sucha vďačne prijali aj hubári. Nejeden sa pýši plnými košíkmi alebo nadrozmernými kúskami. O svoj úlovok sa s našou redakciou podelil aj Martinčan František Fujdiak.
Ako sám hovorí, také kolesá bedlí ešte nevidel. A skončili uňho v kuchyni aj vďaka tomu, že ich zbieral v čase, do ktorého by sa podľa jeho slov vybral skôr šialenec.
V daždi nie sú hubári, povedal si
„Pozrite, ako idú huby v Martine, také kolesá bedlí som nevidel, snáď len ako dieťa, keď som žil na dedine,“ vraví na margo húb, ktoré sa mu podarilo nájsť na Trusalovej.
Martinčan natrafil na tieto bedle. (zdroj: archív FF)„Toto bolo nezvyčajné, vyzeralo to skôr, akoby ich tam niekto nasadil,“ dodáva. Keď mu na záhrade vyrástol vatovec a aj od kamaráta sa dozvedel, že sa teraz celkom darí hríbom, pobral sa do lesa aj on.
A prezradil aj fintu, vďaka ktorej si zabezpečil „konkurenčnú výhodu“ a veľké bedle neskončili v košíku iného hubára.
„Do karát mi zahralo aj počasie. Tri dni bolo pekne, teraz pršalo. Dobré je, že v daždi nie sú žiadni hubári, takže huby nemá kto vyzbierať. Lebo keď chodievam na huby, stretávam hubárov, čo chodia dobre že nie ešte ráno za tmy,“ približuje svoje úvahy.
Kedysi ich zavárali
Na huby chodievali ešte ako chlapci. V rámci prechádzky, športu, chceli tiež urobiť radosť rodičom.
„Vlastne, doniesli sme im robotu,“ dodáva s vtipom. „Veď to sa človek načistí, a potom ich musí krájať, sušiť, zavárať. Vtedy sa zaváralo hojne,“ načiera do spomienok.
Huby sa dnes spracúvajú rôzne, okrem klasického sušenia či vyprážania klobúkov na spôsob rezňa dáva František do pozornosti práve zaváranie. „Ako chlapec som jedol zavárané hríby a tiež pňovky, to sú také malé huby pri pňoch, rastú v kolesách, niečo ako šampiňóny, a to je výborné k jedlu, lepšie ako zavárané uhorky,“ vraví Martinčan.
Ako dodáva, teraz je skôr ten typ hubára, ktorý rád huby zbiera, ale veľmi ich nejedáva a to, čo nazbiera, si poväčšine ani nenechá.
Svoje úlovky zvykne František rozdať (zdroj: archív FF)„Minulý rok som bol vo Veľkej Fatre na turistike a po ceste som natrafil na také kolesá hríbov, že sme mali plné ruksaky aj tričká a všetko som to rozdal,“ spomína príhodu.
Nepomýliť si s jedovatými druhmi
Aj pri zbere bedlí treba byť obozretný. Ľudia si ich môžu pomýliť s jedovatými druhmi. Svoje o tom vie aj František a jeho rodina.
„Nazbieral som bedle, ale bral som len hlavy a tie som ukladal do plátennej tašky nastojato ako taniere, tak sa ich veľa vošlo. Nanešťastie, vtedy som ešte nevedel, že sú aj bedle, ktoré sú jedovaté. Všetky sme povyprážali a zjedli. Ja som mal to šťastie, že som natrafil na normálnu, lebo mne nič nebolo,“ vraví František.
Jeho príbuzní, mama, strýko so ženou a bratranci, však už mali príznaky otravy, skončili s tráviacimi ťažkosťami a bolesťami brucha, v jednom prípade museli urobiť výplach žalúdka.
„Dnes už viem, že si treba dávať dobrý pozor,“ hovorí Martinčan.
Bedľu si možno pomýliť aj s jedovatou bedličkou. (zdroj: archív FF)Jedlé bedle si možno zameniť najmä s bedličkou ostrošupinatou, ktorá je smrteľne jedovatá a obsahuje rovnaký jed ako muchotrávka zelená – amanatín. Sú však znaky, ako ich od seba odlíšiť. Kým bedľa vysoká, ktorá je jedlá, má na hlúbiku oddeliteľný posuvný prstenec, prstenec jedovatej bedličky je akoby prirastený, ktorým sa nedá hýbať.
Na konzumáciu niektorí mykológovia neodporúčajú ani červenajúce bedle, ktoré môžu citlivejším ľuďom spôsobiť slabšie otravy. Ich dužiny alebo lupene sa po narezaní sfarbia na červeno.
Podľa toho sa orientuje aj František. „To sú také dva znaky, ktoré hneď spozná aj menej skúsený hubár,“ uzatvára.
