MARTIN. V premiérovej sezóne samostatnej slovenskej extraligy sa martinským hokejistom podaril husársky kúsok. Spolu s Trenčínom, Košicami a Slovanom sa prebojovali do štvorčlenného play-off.
V semifinále síce nestačili na reprezentantmi prešpikovanú trenčiansku Duklu, no v sérii o tretie miesto si napravili chuť a porazili bratislavský Slovan. Bronzový gól strelil v predĺžení rozhodujúceho tretieho stretnutia, ktorý sa hral na ľade súpera, útočník Róbert Kráľ (53).
Po tridsiatich rokoch si zaspomínal na jeden z najkrajších momentov martinskej hokejovej histórie.
Chceli ste byť odmalička hokejistom?
Ako chalani sme za domov hrávali všetky možné športy. Raz kamarát, ktorý už chodil na hokej, povedal, že v klube robia výber a išiel som to skúsiť. Bol som vtedy tuším tretiak, vybrali ma a chytilo ma to. Od piateho ročníka som začal chodiť do hokejovej triedy.
V staršom doraste ste hrávali so Zdenom Cígerom i Róbertom Švehlom. Dalo sa už vtedy tušiť, že z nich vyrastú osobnosti nielen slovenskéh, ale aj svetového hokeja?
V prvom rade to boli super chalani, ktorí absolútne bez problémov zapadli do partie. Zdeno na sebe tvrdo pracoval, chcel sa zlepšovať. Pamätám si, že niekedy trénoval v olovenej veste. Mal neskutočné ruky, to čo on dokázal s pukom, som u žiadneho iného hráča nevidel. Mal i fantastickú stabilitu, ustál všetky kontakty, protihráči sa od neho doslova odrážali. Hrať proti nemu bago bolo peklo, pretože mu nikto nevedel zobrať puk.
Róbert Kráľ
Narodený 5. decembra 1970 v Martine. Počas hráčskej kariéry obliekal dresy Dukly Trenčín, Martina, Dubnice, Prešova či Žiliny. Vyskúšal si i poľskú súťaž a na sklonku kariéry nastupoval aj za Dolný Kubín. S profesionálnym hokejom skončil ako 28-ročný.
Švehlič nejaké extrémne veci navyše nerobil. Pamätám si, že neznášal letnú prípravu. Občas sme v lete chodili na behy, ktoré sa organizovali v našom regióne. Na pretekoch v Turčianskych Tepliciach, ktoré mali asi desať kilometrov, Robo dobehol do cieľa niekde na konci poradia spolu s najstarším účastníkom. Trénera išlo rozdrapiť od zlosti (smiech). Robo bol skôr pohoďák. Stretli sme sa spolu aj v Trenčíne, keď som tam išiel na vojnu. On už odchádzal do Švédska, ale párkrát som u neho prespal.
Spomínaný martinský starší dorast získal v roku 1986 od Československého olympijského výboru cenu fair play. Za čo to bolo?
Mali sme hrať proti Popradu, ale súper z nejakého dôvodu nestihol včas nastúpiť na zápas, a tak sme mohli vyhrať kontumačne. V kabíne sme sa dohodli, že ešte počkáme a duel normálne odohráme. Nikto z nás netušil, že takéto cena vôbec existuje. Keď nám ju na konci sezóny prišli odovzdať, bolo to príjemné prekvapenie.
Na základnú vojenskú službu ste nastúpili do Dukly Trenčín, čo sa vo federálnych časoch hokejistom z malých klubov nestávalo často. Aká to bola skúsenosť?
Ako športovci sme rukovali v júli a v Znojme nás rozdeľovali do jednotlivých vojenských klubov po celej krajine. Mňa poslali do Trenčína, kde vtedy pôsobili borci ako Pavel Pýcha, Radek Ťoupal, Braňo Jánoš či Jano Pardavý. Viem, že keď už som odchádzal domov, mal prísť do Dukly Žigmund Pálffy. Pamätám si ako tréner Šupler povedal, chalani príde k nám hokejista, ktorý keď robí kľučku, tak jeho trenky idú doprava a korčule doľava.
Ikonická hala v Martine má nových majiteľov, jedným je zlatý medailista z Göteborgu Čítajte Po návrate do Martina ste v poslednej sezóne I. slovenskej národnej hokejovej ligy patrili medzi streleckých lídrov tímu a mužstvu sa podarilo získať miestenku do novovzniknutej slovenskej extraligy. Bol veľký rozdiel medzi týmito súťažami?
Najmä súboje proti Slovanu, Košiciam, Trenčínu či Popradu, ktoré odohrali množstvo zápasov v kvalitnej federálnej lige, boli pre nás náročné. Nikdy sme proti takýmto tímom nehrali, takže si bolo treba zvykať na to, že na všetko je menej času a rozhodnutie treba robiť rýchlejšie a lepšie. Lepší boli aj brankári. V prvom extraligovom kole nám doma poriadne naložili Košice, ale postupne sme sa dokázali prispôsobiť vyššiemu tempu, zlepšiť sa, zžiť sa s herným systémom.
V útoku ste často nastupovali s Miroslavom Chudým, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami. Ako sa s ním hralo?
Lepšieho centra som nezažil. Vždy mi vravel, len tam polož hokejku, dobre ju nastav a ja ti to hodím. Aj keď mal dať gól do prázdnej brány, radšej nahral. Pán hokejista a skvelý chlapík.
Čo sa ešte dočítate:
- aké platy mali hokejisti v prvých ročníkoch slovenskej extraligy,
- v akom výbere sa Róbert Kráľ stretol s legendárnym Jaromírom Jágrom,
- ktorý majster svet z Göteborgu s ním hrával v Prešove.
Veľa gólov dával v tých časoch Marián Uharček, navyše ich strieľal s neskutočnou ľahkosťou. Mal naozaj taký dar od Boha?
Poznal som ho dlhšie z rôznych sústredení. Bol rodený kanonier, ktorý stál na červenej, bolo mu to treba len hodiť a on už vedel, čo s tým. Keď prišiel, bol pre Martin veľkou posilou. Dá sa však povedať, že mi vyfúkol miesto, keď ho tréner Hegyi dal do útoku s Mirom Chudým a Jarom Törökom a mňa zaradil do tretej lajny. Uhar bol svojský chalan, no určite skvelý strelec.
