Magda Lučanová z Valče udržuje
v rodine tkáčsku tradíciu
Na začiatku bol sen, potom úrad práce, kurz a napokon živnosť v ruke. Asi sa vám budú zdať tieto po sebe nasledujúce časové udalosti trošku „na opak sveta“, ale je to pravda. Takto nejako sa vyvíjal život s tkaním kobercov pre Magdu Lučanovú z Valče, ktorá nevie, čo je prekážka. Aj táto vlastnosť z dlhoročnej bývalej učiteľky v materskej škôlke urobila profesionálnu remeselníčku – tkáčku.
Snovanie, dlhé hodiny sedenia za krosnami a prekladanie člnkom je jej koníčkom od detstva. V tom čase sa tkávalo v každom dome a jej sa to tak páčilo, že zo školy utekala rýchlo domov, len aby sa prizerala. Keď bola staršia, čas jej neostal a koníček sa zmenil na sen. No zapovedala sa, že na dôchodku sa tomu bude určite venovať. Pred tromi rokmi sa päťdesiattriročná žena ocitla na úrade práce. „Tkanie bolo prvé, na čo som pomyslela. Začala som hľadať krosná. Prvé som zohnala v Brieští aj so snovadlami. Bol to krásny, no priveľmi starý kúsok, na ktorom sa nedalo tkať. A tak som hľadala ďalej. Druhé som kúpila v Kláštore pod Znievom, tretie v Socovciach. Vyšli ma dosť draho, ale kde inde by som dnes zohnala krosná?“ opísala cestu k svojmu koníčku tkáčka. Z koníčka sa znenazdajky stala práca. „Na úrade práce sa ma koordinátorka pýtala na záľuby. Povedala som popravde, že tkám koberce. Nechcela mi veriť, kým som nedoniesla,“ povedala o začiatku plnenia svojho sna. Prečo plnenia? Úradníčka bola nadšená a ihneď ju poslala na sedemdňový kurz, ktorý úrad práce organizoval. „Zdráhala som sa, veď neviem pracovať s počítačmi, ale napokon som išla. Keď som počula prvú tému ‚Zakladám si podnik‘, takmer som ušla. Na domácu úlohu sme dostali vypracovať podnikateľský plán. Keď som im ho prečítala, povedali mi len: ‚Môžete si vybavovať živnostenský list‘. Vypúlila som oči – čosi také som nečakala. Prišla som na živnostenský úrad a presne do slova si pamätám, čo mi tam povedali: ‚Preboha, vy sa chcete tomuto venovať? Nitka k nitke – veď z toho sa nedá vyžiť! ‘“ Nenechala sa odradiť. Išla za svojím snom. Cez úrad práce jej prešiel aj návrh na dotáciu, z čoho si kúpila aj dvoje nových krosien.
Že nevedela, ako sa snová a ako sa uviesť medzi ľudí „z fachu“? Žiaden problém. Hneď na začiatku si to namierila do skanzenu, kde sa náhodou v ten mesiac prezentovali remeselníci. Pridelili jej chalúpku s krosnami, kde začínala. Našla si aj tetušky zo Štiavničky, čo ju snovať učili i odkazy v časopisoch na jarmoky v tom či onom meste. Diaľka ju neodradzovala. „Sadla som na vlak a išla. V Banskej Bystrici som na jarmoku hľadala akúkoľvek osobu, na ktorú by som sa mohla obrátiť. Vytipovala som si Annu Žiškovú – šperkárku zo Žiliny. Prezradila mi návod, ako byť všade tam, kde je jarmok a vzala ma na prvú jazdu na Strečno. Odvtedy chodíme všade spolu,“ povedala Magda Lučanová a začala vyratúvať, kde bola naposledy: Červený Kameň, Žilina, na Morave vo Valašských Klobúkoch, Valašskom Měziřičí, na Goralských dňoch v Jablunkove... Teraz v lete je na roztrhanie. Každú stredu dochádza na Podbanské pod Tatry, kde prebieha program s remeselníkmi. Každý deň prichádza iný. Chodí pravidelne, takže krosná tu má už „odstavené“ nastálo. Ak je problém s ubytovaním, vyspia sa s Aničkou v kobercami vystlatej zadnej časti osobného auta, ktorým sa vozia po celej republike.
Zámerom Magdy Lučanovej nie je iba koberce predať, aby ju remeslo „nitka k nitke“ ako-tak uživilo, ale aj ukázať Slovákom, čo krásne nám tu zanechali naši predchodcovia. „Hlavne Moravanov zaujíma technika. Krosná sú pre nich celkovo vzácnosťou, lebo na Morave alebo v Čechách ich tak často nevidia. Keď tkám pre slovenských divákov, tiež mám radosť. Prichádza sa na mňa pozerať hromada ľudí a väčšinou ujúkajúc povedia: ‚Jéj, toto sme mali u babky doma na povale. A my sme nevedeli, čo to je!‘ Teší ma, že spoznávajú vďaka mne krosná. Určite už teraz na ne nezabudnú,“ spomenula si na radostné chvíle svojej práce tkáčka, ktorá im minulosť pripomína aj krojom, v ktorom býva odetá.
„Keď sme sa dávali s Aničkou dokopy, povedala som jej, že si bude musieť zaobstarať kroj. Veď predsa nebudem odskakovať od krosien v úzkej sukni a navyše musíme vyzerať vierohodne,“ povedala. Aby vyzerala naozaj ako turčianska tkáčka, dala sa v knižnici do hľadania prameňov o krojoch. Nenašla, preto si ho urobila podľa svojich predstáv – sama. K vyhotoveniu jej poslúžili second-handy. Pánsku vestu obšila vyšívanou stuhou, blúzku si vyšila sama, čepiec je zo záclony. Nikto nespozná, že kroj nie je pravý.
Večery trávi, ako inak, za krosnami. Pred sebou televízor alebo rádio. Takto „žije“ aj do druhej rána. Tkáčske remeslo vykonáva v letnej kuchyni, ktorá kedysi slúžila na zabíjačky. Potom sa prebúrala stena a už znova si vyžaduje ďalšie priestory. Tie staré má plné materiálu, ktorý jej ľudia na akciách núkajú. Vymieňa ich za koberce, ktorých má stále nedostatok. Čo natká, aj predá. „Teraz idú na dračku biele koberce. Ľudia ich kupujú na plávajúce podlahy. Domáce – farebné - berú na chaty alebo ku dverám. Vo Vysokých Tatrách jedna pani kúpila celý bal – 25 metrov na chatu. Na Morave sa predávajú skôr tie klasické, i keď berú aj biele.“ Záujem síce je, no na živnostenskom mali pravdu – z remesla sa nedá vyžiť. Ale tá radosť z neho je na nezaplatenie. Zarmucuje ju, že remeslo pomaly vymiera a ani v knižnici o ňom takmer nič nenašla. „Všetko to treba dať na papier, aby remeslo nezaniklo. Píšem si síce denník, do ktorého zaznamenávam všetky akcie, na ktorých som bola. To určite nikomu nepomôže, ale chcela by som, aby sa tkáčstvo v našej rodine udržiavalo. Možno vnučka by mohla. Je ešte maličká, ale chodí sa na mňa pozerať, ako som sa chodila pozerať kedysi ja. Základ by už mala - ušila som jej kroj a z Východnej priniesla krbce.“
Autor: M. Dírerová
