MARTIN. Známy slovenský spevák, hudobník a producent Juraj Hnilica sa po dvadsiatich rokoch vzťahu oženil. Svadbu s manželkou Luciou dlho plánovali. Na naše slovenské pomery by sme jej mohli pridať prívlastok netradičná. Odohrala sa ešte začiatkom leta.
Mnohé manželské páry sa po dvadsiatich rokoch rozvádzajú, vy dvaja ste sa zobrali. Čo predchádzalo vášmu rozhodnutiu?
Lucia: Keď sme boli s Jurkom spolu desať rokov, požiadal ma o ruku. Stretli sme sa 24. februára a odvtedy bola pre nás dvadsaťštvorka akýmsi magickým číslom. Keď sa nás ľudia vtedy pýtali, kedy sa zoberieme, hovorili sme, že pod dvadsiatich rokoch. A vychádzalo to na rok 2024.
Súčasným dlhodobým trendom je „žiť bez papiera.“ Bolo pre vás dôležité zobrať sa?
Lucia: Dlhé roky som nemala potrebu náš vzťah zoficiálniť. Keď prišli detičky, dcérky mali iné priezvisko ako ja. Vtedy som pocítila potrebu rodinu prepojiť spoločným menom.
Faktom je, že sme sa posledné roky tešili na túto chvíľu. A tá prišla s rokom 2024. Už v januári sme sa začali rozprávať o svadbe. Spočiatku sme mali ťažkú hlavu z toho, ako svadbu ideme uchopiť. Tradičné poňatie nám nič nehovorilo.
Predstavovala som si niečo, čo bude typické pre nás, v čom nám bude príjemne. Keď sme si začali spisovať priateľov, rodinu a známych, tak sme zistili, že po toľkých rokoch vzťahu ich máme veľmi veľa. Mnohí z nich už mali deti. A tak sme sa dostali na číslo tristo ˗ dvesto dospelých a sto detí.
Vymyslieť koncept pre takýto počet hostí bolo náročné. Všetko sa nám ujasnilo po jednom víkende vo Valticiach v blízkosti nádherného zámku a parku. Povedali sme si, spravme záhradnú svadbu, kde budú všetci vonku, kde sa budú všetci cítiť slobodne. Bude to také voľné, ako to máme radi, bez oficialít.
Juraj, ako si vnímal obdobie, že sa ideš ženiť?
Juraj: My sme už boli veľmi rokov spolu, tak to človek inak vníma. Najviac som vážnosť okamihu preciťoval vtedy, keď som začal Lucke tvoriť pesničku na svadbu. To malo byť také naše prekvapenie.
Vtedy som začal intenzívne nasávať celú atmosféru príprav a veľmi ma to dojalo. Ďalšie najsilnejšie okamihy v mojom živote prišli počas samotnej svadby.
Staručká chata v Malej Fatre sa konečne dočkala potrebných investícií Čítajte Lucia: Tri dni pred svadbou sme všetci veľmi ochoreli, celá rodina. Aj sme si mysleli, že svadbu preto zrušíme. Ešte deň predtým mi nebolo dobre. V deň svadby akoby sa to všetko rozptýlilo.
Keď sme zbadali známych, priateľov, ktorých sme roky nevideli, a všetky tie deti, tak som zabudla na to, že som chorá. A proste som si náš deň maximálne užila. Veľmi som sa sústredila na seba a na Jurka.
Vnímala som veľkú oporu v tom, že sme boli pri sebe, že sme sa akoby vyhľadávali, že sme boli spolu. Svadba bola naozaj o nás dvoch. Užila som si ju aj s tým hlbokým pohľadom do Jurkových očí. A to mi tak stačilo.
Vaša svadba sa konala začiatkom leta. Svadobný obrad bol netypický. Čím?
Lucia: Do poslednej chvíle sme nevedeli, čo si Janka Thomková pre nás pripraví, ale mali sme dôveru. Poznáme ju roky. Vieme, že je to človek, ktorému žiari srdce široko-ďaleko. Vedela vytvoriť prostredie a atmosféru tak, aby sme sa cítili dobre. Do svadobného obradu priniesla štyri živly – oheň, vodu, vzduch a zem.
A akoby ich prostredníctvom nám umožnila odovzdávať si navzájom odkazy. Tento obrad bol neoficiálny, o to viac bol podstatný, hlboký a silný pre nás. My sme ho azda aj polovicu preplakali.
Juraj: Deň pred svadbou sme mali oficiálny sobáš na Obecnom úrade v Belej pri dvoch svedkoch. Boli sme akože „nakŕmiť“ systém a na druhý deň sme „nakŕmili“ naše srdcia. Môj najobľúbenejší film je Statočné srdce.
Prstene pri sýpkach aj pri zrúcanine hradu. Známa dizajnérka v Turci ukryla svoje šperky Čítajte Tam, keď sa zosobášili, odovzdali si šatku-ručník. Lucka kúpila biele vreckovky, na ktoré sme si napísali odkaz pre toho druhého. Navzájom sme si ich zaviazali na ruku namiesto obrúčok. Nemali sme ani klasické obrúčky.
Naše sú vytetované už navždy na našich predlaktiach. Dali sme si ich urobiť ešte pred svadbou. Spolu sme si vymysleli aj vzor.
Vzor obrúčok je krásny - polovicu tvorí folklórny motív, druhá polovica pripomína indiánske etno. A všetko ste to pekne spojili do jednoliateho celku...
Lucka: Na našich obrúčkach je vidieť, že sme nejakým spôsobom aj rozdielni. Pri ich tvorení bolo pekné to, že sme spojili tú našu inakosť. Keby sa to všetko dialo pred rokmi, možno by sme boli v pnutí, každý z nás by chcel niečo iné.
