MARTIN. Nielen horolezeckou komunitou poriadne otriasla správa, že v Himalájach pri zostupe zo sedemtisícovky Langtang Lirung zahynul Ondrej Húserka. Tragédii nemohol uveriť ani jeho dlhoročný spolulezec a kamarát Martinčan Jozef Krištoffy. Zo športových výkonov, ktoré táto dvojica spolu predviedla, viaceré vzbudili aj medzinárodnú pozornosť.
V Kirgizsku preliezli novú cestu, ktorá bola zaradená medzi štyri najťažšie vo výške okolo päťtisíc metrov. V Patagónii zdolali ikonické Cerro Torre a o dva roky neskôr vyliezli 550-metrový prvovýstup na vežu Desmochada v masíve Fitz Roya. Keďže náročnú cestu dlhú 570 metrov Slováci našli a vyliezli ako prví, mohli ju pomenovať. Dali je výstižné meno Pain and Gain, čo bolo myslené ako Bez práce nie sú koláče. Mali aj ďalšie spoločné plány, ktoré, žiaľ, už nebudú môcť uskutočniť.
Ako sa zrodila horolezecká spolupráca medzi Ondrejom Húserkom a Jozefom Krištoffym?
Obidvaja sme bol slovenskí reprezentanti, registrovali sa a vedeli o kvalitách toho druhého. Prvú spoločnú expedíciu sme absolvovali v Kirgizsku. V pohorí Pamir Alay sa nám podaril prvovýstup na Pik Aleksandra Bloka vysoký 5 239 m. Druhou významnou expedíciou bola Patagónia. Ondro tam bol najprv s priateľkou Evkou Milovskou, taktiež výbornou lezkyňou, s ktorou preliezli naozaj náročné veci, ja som mal tiež svojho parťáka. Naši spolulezci odišli domov, no my sme zostali v Patagónii ešte mesiac. Podarilo sa nám vyliezť na ikonické Cerro Torre, čo bol pre obidvoch jeden z najsilnejších horolezeckých zážitkov. Zažili sme spolu aj krušné chvíle, keď sme pri zostupe z Poincenotu bojovali s nástrahami extrémneho počasia.
Slovák vyliezol na horu, o ktorej Reinhold Messner povedal, že je nezdolateľná Čítajte Čo Ondreja Húserku najlepšie charakterizovalo ako lezca?
Napriek tomu, že sme liezli náročnú stenu, on stihol registrovať aj veci okolo. Keď sme vyliezli hore, spýtal sa ma, či som videl tú líniu na protiľahlej stene, že by sme ju mohli niekedy v budúcnosti zdolať. V tomto bol jedinečný. Okrem skromnosti ho charakterizovala aj pracovitosť. Na expedíciách, aké sme robili napríklad v Korgiszku, je to dosť aj o nosení nákladu pod stenu. Ondro mal o niečo subtílnejšiu postavu, ale nikdy sa na to nevyhováral a nechcel ľahší náklad. Ak ho mám charakterizovať jednou vetou, bol to ten typ človeka, ktorého má každý rád.
Dá sa na diaľku povedať, či bola tragédia, ktorá sa stala v Himalájach, nehodou, nešťastnou zhodou okolností či nepozornosťou?
Nedá. Ondro bol v prípravách neskutočne dôsledný, vždy minimalizoval riziko, nepreceňoval svoje schopnosti, nikdy som ho nevidel nekontrolovane spadnúť alebo pošmyknúť sa. Aj preto, keď som sa tú hroznú správu dozvedel, nemohol som uveriť, že sa to stalo práve jemu. Tak ako v bežnom živote, aj pri lezení sú však veci, ktoré neviete ovplyvniť, skrátka sa stanú. Korra Pesce, jedna z najväčších legiend svetového alpinizmu, zaplatil životom za pád kamennej lavíny. Skrátka sa uvoľnila a Korra bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste.
Čo hovoríte na to, že sa Ondrovo telo podarilo nájsť a vytiahnuť z rokliny?
Som veľmi rád, že nakoniec túto pátraciu akciu spustili. Miesto nešťastia sa nachádza vo výške a teréne, ktorý je síce dostupný vrtuľníkom, ale napriek tomu to bolo veľmi náročné. Ondrovi to už život nevráti, no aspoň sa s ním môžeme naposledy rozlúčiť.
Mal Ondrejov lezecký kolega Marek Holeček nejakú možnosť okamžite zavolať pomoc?
Mali satelitný telefón a podľa mojich informácií ho Mára nepoužil. Ťažko však niečo hodnotiť, pretože som zažil v horách rôzne situácie od extrémnej únavy až po to, že sme telefón stratili a našli až večer pri zostupe. Marek sám zakliesneného Ondra z rokliny nemohol vytiahnuť, pretože je to náročná úloha pre niekoľkých ľudí s profesionálnou záchranárskou výbavou a nie pre unaveného horolezca, ktorý zostupuje zo sedemtisícovky.
Možno sa spýtam hlúpo, no s Marekom sa Ondrej poznal len krátko. Zvýšil by motiváciu na jeho záchranu fakt, ak by tam bol s niekým, koho poznal dlhý čas?
Ruku do ohňa môžem dať za to, že Ondro by pre mňa alebo pre hociktorého spolulezca urobil maximum. Na Langtang Lirung som s nimi nebol, a preto nemôžem túto situáciu objektívne okomentovať. Pevne verím, že Mára sa v rámci svojich aktuálnych psychických a fyzických možností pokúsil o maximum.
Rozprávajú sa horolezci medzi sebou o smrti alebo je táto téma tabu?
Určité riziko existuje a všetci máme pred horami obrovský rešpekt. Nemôžete však ísť do steny s tým, že sa môže stať tragédia. Mnohí si myslia, že lezieme pre nejaký adrenalín alebo niečo podobné. Pri lezení som absolútne koncentrovaný, všetky zmysly fungujú naplno a vtedy dokáže človek všetko naokolo vnímať na sto percent. Lezenie je o radosti zo života a nie o smrti. Tiež treba povedať, že veľa situácií, do ktorých sa v horách dostaneme, je z pohľadu nelezca nebezpečných, ale horolezec sa v nich cíti komfortne a vieme ich vyriešiť s nadhľadom.
S Ondrom ste pri zdolávaní Piku Aleksandra Bloka v Kirgizsku týždeň spolu bivakovali v skalnej stene vo výške 4 800 metrov v nekomfortných podmienkach. Ako ste to zvládli?
Fungovať na plošine rozmerov dva krát jeden a pol metra nie je žiadna slasť, a ak si s kolegom nerozumiete, bolo by to asi poriadne peklo. Ondro však bol skvelý parťák. Rozobrali sme deň, urobili jedlo, vykonali biologické potreby, čo mimochodom nie je žiadna sranda. Keď sme spolu kecali, bolo to v podstate tak, ako keď idete s kamošom na pivo. Občas chcete mať aj čas na seba a zostať sám s vlastnými myšlienkami. Ondro tiež veľmi rád čítal.
Aký bol Ondro Húserka?
Skvelý chlap, kamoš, niekto koho chcete mať pri sebe v akejkoľvek krízovej situácii. Všestranný horolezec svetového formátu a to vôbec nehovorím pre to, čo sa stalo. Veď aj náročný prvovýstup na Langtang Lirung, ktorý absolvoval s Marekom Holečkom a nakoniec sa mu stal osudným, môže ašpirovať na najvýznamnejšie medzinárodné ocenenie Piolets d'Or (Zlatý cepín).
Kedy ste sa spolu videli naposledy?
V lete v Tatrách na tradičnom horolezeckom týždni JAMES. Niečo sme spolu vyliezli na Ostrve, rozoberali spoločné plány do budúcnosti. Ondro niečo spomínal o Peru, témou boli i ďalšie prvovýstupy v Patagónii. Dohodli sme sa, že keď sa vráti z Himalájí preberieme všetko detailnejšie. Pri rozlúčke som mu povedal, aby si tam na seba dával pozor a predovšetkým nech sa vráti.
