MARTIN. Oslovili sme známych Turčanov a pýtali sa ich na to, kde boli počas revolučných dní v roku 1989, čo robili a čo si z nich pamätajú.
Branislav Zacharides,
primátor Vrútok
Mal som 15 rokov a študoval som na dnešnej Strednej odbornej škole dopravnej v Martine - Priekope odbor mechanik - elektronik. Doma sme počúvali Hlas Ameriky, takže o vypuknutí revolúcie v Prahe sme sa dozvedeli relatívne skoro. Pár dní to ešte trvalo, ale nakoniec dorazila aj na Slovensko.
Pripomíname si 35. výročie Nežnej revolúcie. V Martine ju rozdúchali divadelníci a medici Čítajte Pamätám si na manifestáciu študentov v telocvični, ako aj na zhromaždenia v Martine.
Ešte v decembri toho roku nás otec zobral na náš prvý výlet "na Západ" , konkrétne do vianočnej Viedne. Bola síce plná Čechov a Slovákov s trikolórami na bundách, ale zanechala na nás neopísateľný dojem. Relatívne rýchlo sa nám na škole prepla výučba cudzieho jazyka z ruštiny na angličtinu, čo dnes považujem za zázrak pri vtedajšom nedostatku angličtinárov.
Srdiečko stredoškoláka potešila aj skutočnosť, že sme do školy mohli chodiť v rifliach, čo sa dovtedy nesmelo. Ešte jedna vec mi utkvela v pamäti. Viem, že som ešte pred prevratom odmietol byť zväzákom, čo mi bolo na škole vyčítané. Vraj sa mi to pri maturite vypomstí. Revolúcia to ale zariadila inak.
Kým inde mali kroje, ženy v Turci nosili vzory z Afriky aj Ameriky. Riskovali tým sankcie Čítajte Andrea Čalkovská,
dekanka JLF UK v Martine
V čase nežnej revolúcie som bola študentkou posledného, 6.ročníka na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. Fakulta bola ešte mladá, práve oslávila 20 rokov svojej samostatnej existencie.
Na toto obdobie si pamätám dobre, pretože študenti boli veľmi aktívni. V jesenných mesiacoch roku 1989 sa chodilo do ulíc, rozdávali sa letáky a prebiehali diskusie a okrúhle stoly medzi študentmi a pedagógmi v priestoroch internátu, ale aj na pracoviskách.
Študenti a učitelia spolupracovali s inými fakultami pri tom, aby sa na univerzity vrátili akademické práva a slobody. V decembri sa na pôde fakulty uskutočnilo prvé zasadanie Akademického senátu LF UK v Martine ako najvyššieho orgánu akademickej samosprávy fakulty.
Postrelil medveďa a nechal ho trpieť v bolestiach. Prípad z Veľkej Fatry prevzala polícia Čítajte Ján Cíger,
majiteľ antikvariátu
Už vari od začiatku roka som cítil a prijímal echá, že niečo sa bude diať. Gorbačovova perestrojka akoby dávala ľuďom viac odvahy, samozrejme nie všetkým. V kováčni v ZŤS-ke sme v lete chystali štrajk, kvôli strašným podmienkam.
Nakoniec sa ho podarilo upokojiť, ale aj ja som istého pánka „kamsi“ poslal, keď mi na moje ambície stať sa majstrom zahatal ponukou členstva v KSS.
A potom sa veci pohli. Tie zhromaždenia boli veľkolepé, plné nádejí a odhodlania. Davy, zoskupenia, debaty… Nezachytil som ale, čo bude potom. Nebol nijaký vizionár. Nebol realista. Iba nadšení lídri a davy.
Ja som chodil po zhromaždeniach, veril som, nádejal som sa, dokonca som bol aj plamenným rečníkom na námestí. Rečnil som o krivdách minulosti i o nádeji, o peknej budúcnosti.
Nakoniec som si budúcnosť a peknú urobil sám. Pracoval som, učil som sa, radoval som sa, vychovával deti, stretával som sa s ľuďmi. Mnohí čakali na spasiteľa. A čakajú dodnes. A budú čakať stále. Nuž a preto je táto spoločnosť a štát v takej situácii, v akej je.
Satelitný telefón na privolenie pomoci nepoužili, mohlo byť za tým všeličo Čítajte Pavel Hirax Baričák,
spisovateľ a hudobník
Mal som 18 rokov a bol v prvom ročníku na vysokej škole dopravnej v Žiline. Pamätám si, že v nedeľu večer sa na intráku rozkríklo, že zajtra sa nejde do školy a že pôjdeme do auly komunikovať s komunistami a vedením. Menza na Vlčincoch bola absolútne plná, napochodovalo tam asi šesť funkcionárov.
Celá sála hučala, všetko to aktivovali piataci, Česi, tí boli veľmi akční. Priniesli revolučnú náladu z Prahy a šírili ju. Na chvíľu sme sa utíšili, jeden z funkcionárov začal rozprávať, ale stihol asi len 30 sekúnd, lebo Pražáci vpredu začali skandovať: Vypadněte! Celá sála sa pridala, boli sme ako jeden. Odišli. Bolo to pre nás absolútne víťazstvo. Ešte teraz mám z toho zimomriavky. Obrovská eufória!
Prvýkrát sme dali komunistom najavo, že ich nechceme. Strach, že to môže mať následky, kamsi zmizol. Ešte večer sme urobili veľkého hada. Držali sme sa za ruky a prechádzali po Žiline a ľudia sa k nám pridávali. Ďalšie dlhé dni sa držali stráže, aby nikto nevnikol na vysokoškolskú študentskú pôdu.
Dnes tiež nie je veľa vecí v poriadku, nie je to ideálne, ale ja osobne považujem odstránenie komunistického režimu za prepotrebný krok k väčšej slobode človeka.
V Bystričke jasajú, vyriešil sa dlhoročný dopravný problém. Do práce chodia konečne na čas Čítajte Peter Krajkovič,
vedúci lekár Centra asistovanej reprodukcie Helios
Nežná revolúcia ma zachytila počas štúdia na gymnáziu vo Svidníku. Svidník je od Prahy ďaleko a informácie o dianí na námestiach sa ku nám dostávali veľmi pomaly. Pamätám sa na besedy so študentami, ktorí sa aktívne zúčastnili prvých demonštrácií a na prvé demonštrácie aj na východe Slovenska.
Ako mladý študent som bol rád, že nemusím byť v škole a môžem sa "uliať". Nežnou revolúciou sa študentský život na gymnáziu veľmi nezmenil, nakoľko vzťahy profesorov a žiakov boli veľmi korektné. Z ďalších spomienok mi utkvelo v pamäti také uvoľnenie a spontánna radosť v spoločnosti. Ochota pomôcť medzi ľuďmi bola oveľa vyššia a takisto náladu v spoločnosti po novembri 89 môžeme dnes iba závidieť.
Aktuálne mám 3 deti v študentskom veku na vysokej škole a úprimne povedané, závidím im ich aktuálne možnosti štúdia, cestovania a všetkého , čo by bez "nežnej" možno vôbec nebolo.
Návštevníkom Gaderskej doliny chceli spríjemniť čas, vandal ich dielo zhodil do potoka Čítajte Roman Kopka,
bývalý redaktor a šéfredaktor MY Turčianske noviny
V tom čase som mal len 16 rokov a pamätám, si že počas prvého revolučného týždňa som bol doma v posteli a bojoval s chrípkou. Hoci som aj neskôr všetko pozorne sledoval, mnohému som spočiatku nechápal.
Plus - mínus, po prvý raz som sa vo svojom živote stretol s výrazmi ako demokracia, slobodné voľby, pluralitný politický systém, predsa len v tom veku rieši človek iné. záležitosti. Až po pár dňoch a týždňoch som pochopil ich hodnotový význam a dôležitosť v našich životoch.
Bez slobody a demokracie, aj napriek problémom, ktoré sme mali a stále máme, by náš život nebol lepší. Otázkou, žiaľ, ale je, či sme po 35 rokoch od Novembra 89 naozaj takí slobodní, ako sme chceli byť. Formálne podľa Ústavy a zákonov áno, v bežnom živote jednotlivca to tak ale vždy celkom asi nie je.
Čo ma ale najviac mrzí, je, že v súčasnosti máme dramatický rozdelenú spoločnosť, nevieme sa vzájomne počúvať, rešpektovať iný názor, hľadať spoločné riešenia. Ak sa toto nezmení, naša krajina sa ďaleko nepohne.
Vysoká cena mala vodičov odradiť, v Martine sa však kupujú aj najdrahšie parkovacie karty Čítajte Bohdan Hroboň,
biblista a evanjelický učiteľ
Mal som to šťastie pri tých novembrových udalostiach nielen byť, ale sa do nich aj aktívne zapojiť v tzv. štrajkovom výbore v Košiciach. V živote som asi nikdy tak málo nespal, ako počas tých dní. Bola to zmes pocitov: nadšenie, obavy, túžba, zodpovednosť...
Netušili sme, ako to dopadne, len sme vedeli, že to môže dopadnúť aj veľmi zle. Mňa poháňala nádej, že teraz sa môže splniť sen o slobode, o ktorý moji rodičia tak dlho snívali a ktorý sa vďaka nim stal aj mojim snom. Keď som otcovi oznámil, do akých fabrík, škôl a inštitúcií idem organizovať protesty, najprv mi povedal, koľko on zaplatil za niečo veľmi podobné v roku 1968.
Potom mi dal nielen svoje požehnanie, ale prvýkrát aj kľúče od auta. Historici a politológovia majú na to rôzne názory a teórie, no pre mňa ten pád komunistického režimu bol Boží zásah a zázrak, za ktorý Bohu aj dnes ďakujem.
A keď som niekedy frustrovaný zo súčasnej situácie, spomeniem si na dobu spred novembra 1989 a dostanem novú chuť do zmysluplnej práce v slobode.
