TURČEK. Neurobili dieru do sveta, no ostali po nich potomkovia, spomienky a rodinné hodnoty. Spisovateľka ERIKA JARKOVSKÁ napísala knihu Nemecká krv, v ktorej hlavní hrdinovia sú jej skutoční predkovia z Turčeka, z dediny, ktorá patrila do oblasti nemeckých obcí Hauerlandu.
Autorka opisuje príbeh troch generácií rodiny Lackovcov, z ktorých časť kruto zasiahla druhá svetová vojna. Ponúka pohľad na vojnu z opačnej strany – cez obyvateľov nemeckej národnosti, ktorí však za svoj domov považovali Slovensko.
Vaša najnovšia kniha je ságou vašej rodiny. Vo svojej tvorbe sa však zameriavate skôr na príbehy z amerického prostredia.
Zameriavala som sa, poslednú knihu z takéhoto prostredia som vydala v roku 2020. V dievčenskom veku, keď som mala 14 či 15 rokov, som čítala indiánky a Mayovky. Keďže Indiáni nerozlučne patria k Amerike, chcela som priblížiť jej históriu i históriu Indiánov.
Ale inými očami, než sme boli zvyknutí. Poznali sme westerny, Winnetoua, ktorí boli zidealizovaní. Až posledných dvadsať rokov sa točí aj pravdivá história. Najprv som skúsila napísať western, v rokoch 2009 – 2010 som začala písať intenzívnejšie.
Vtedy už bol dostupný internet, takže som si vedela veľa potrebných informácií overiť či vyhľadať. Hľadala som skutočné príbehy, postavy, okolo ktorých som vytvárala svoj príbeh.
Spájanie odlišných škôl považujú za nelogické. Turčianski poslanci hovoria o minimálnej úspore Čítajte Nesťažovalo vám písanie to, že ste museli študovať históriu a všetko o americkej krajine?
Keďže som dejepis a zemepis vždy milovala, išlo to ľahko. Keď ma niečo baví, nevidím v tom nič ťažké.
O rodnej dedine a svojej rodine, ktorú poznáte, sa vám teda písalo ešte ľahšie?
Z jednej strany to ľahšie bolo, lebo inokedy musím otvoriť google mapy a študovať prostredie, ktoré opisujem. Ale aj tu som musela študovať históriu, a to aj históriu Turčianskych Teplíc či Kremnice, takže nemám pocit, že by som mala menej práce.
Lenže keď píšete o pre vás blízkom prostredí, nemôžete sa dopustiť žiadnych chýb. Okrem vás ho pozná aj niekto iný. Aj v tomto románe som síce využila svoju fantáziu, ale nemohla som v deji príliš uletieť.
Povedala by som, že sa mi písalo hádam aj o niečo ťažšie, lebo to bolo o mojich príbuzných. Časť románu o mojom otcovi bola pre mňa osobne veľmi ťažká.
Nie je to dobrá vizitka, kritizujú Turčania. Pešia zóna je zahltená každé ráno kopou odpadu Čítajte Rodil sa vo vás ten príbeh dlho?
Mala som ho naplánovaný dávnejšie. Otec mi často rozprával o tom, aké bolo jeho detstvo, čo zažil ako chlapec aj ako mládenec, tak som si povedala, že to nielen príbuzným, ale aj rodnej obci dlhujem a jedného dňa o ňom napíšem.
K tomu sa mi asi pred ôsmimi rokmi dostala do rúk kniha Monografia obce Turček. Je výborne spracovaná. Dozvedela som sa z nej aj také veci, ktoré som nevedela. Vtedy som si znova povedala, že toto všetko musím dať raz na papier.
Vrhla som sa do tohto príbehu hneď, ako som v roku 2023 dopísala poslednú knihu.
Vy ste z toho urobili ale rodinnú ságu...
Román Nemecká krv je rozdelená na štyri časti. Prvá, nazvaná Rosina, začína v roku 1370 a je to vymyslená postava, ktorú som využila predovšetkým na to, aby som priblížila čitateľovi, prečo Nemci odchádzali osídľovať Uhorské kráľovstvo a východné krajiny.
Potom už začínam rokom 1899, keď sa ženil môj prastarý otec Ignatz Latzko s Amaliou, na to nadväzuje moja stará mama Anastasia, ktorá si vzala ich syna Gejzu. Volali sme ju po švábsky grúza.
Martinčania vymysleli zvláštnu štafetu. Potrebovali k nej knihy, mikrofón a džbán vody Čítajte Kniha sa končí ich synom a mojím otcom Antonom Lackom. Každá časť je napísaná z pohľadu inej postavy, ale nadväzujú na seba.
Čím sa živili Lackovci?
Prastarý otec Ignatz väčšinu života stolárčil, no pracoval aj v kancelárii na Glesingerovej píle a bol členom obecného zastupiteľstva, do ktorého ho zvolili vo voľbách v roku 1927.
Po Benešových dekrétoch so starou mamou odišli do Nemecka, odkiaľ sa po smrti starej mamy až po rokoch vrátil k synovi do Turčeka. Starý otec Gejza sa vyučil za stolára v Kremnici a väčšinu života sa týmto remeslom aj živil, stará mama Anastasia slúžila v hostinci U Medweda v Hornom Turčeku.
Môj otec krátko po svadbe nastúpil na základnú vojenskú službu, zhruba po roku mu diagnostikovali tuberkulózu a zvyšok vojenčiny strávil v Národnom liečebnom sanatóriu v Smokovci.
Celý svoj aktívny život pracoval v lesoch ako šofér a buldozerista a vybudoval množstvo ciest na zvážanie ťažbového dreva. Tento jeho „podpis“ sa nachádza v horách snáď celého martinského okresu. Nikdy sa neangažoval v politickej strane.
Mestskí policajti mali patálie s „unaveným“ mužom Čítajte Najkrutejší osud Turček, tak ako aj iné nemecké dediny, poznačila 2. svetové vojna. Ako sa tieto udalosti dotkli vašej rodiny?
Nemeckí vojaci po potlačení Povstania v roku 1944 prišli do Turčeka a na základe nariadenia vtrhli do domov a rodičom z rúk nasilu trhali deti. Naložili ich do nákladných áut a tieto transporty mali smerovať do Nemecka na prevýchovu.
Medzi nimi bol aj môj otec, ktorý mal 12 rokov, jeho 14- ročná sestra a mladší 6- ročný brat. Moji starí rodičia ich potom mesiace hľadali cez Červený kríž. Našli ich po vojne. Boli od seba len pár desiatok kilometrov, ale nevedeli o sebe.
Otec so sestrou boli v kláštore, najmladší brat na Morave v statkárskej rodine.
Po vojne to bolo ešte horšie. Obyvatelia boli spájaní s porazeným nepriateľom. Ako sa vyvíjal príbeh vašich príbuzných?
Čítala som knihu Krutý kontinent – Európa krátko po 2. svetovej vojne, kde sa píše, aký útlak bol vytváraný na menšiny, ako sa im mstili, ako museli znášať kolektívnu vinu za vojnu… Pritom obyvatelia nemeckej národnosti Turčeka pracovali v protifašistickom odboji a spolupracovali aj s partizánmi.
Po Benešových dekrétoch museli v roku 1946 slovenskí Nemci zo Slovenska odísť. Samozrejme, aj v Turčeku ostalo pár rodín, lebo v tom panoval zmätok, neporiadok. Ľudia sa odvolávali, že boli v protifašistickom odboji alebo ich blízki zahynuli v koncentračných táboroch.
Môj otec v tom čase slúžil u gazdu v Badíne, a tak sa vyhosteniu z republiky vyhol. Jeho rodičia a súrodenci ale museli odísť. Skončili v zbernom tábore vo východnom Nemecku, odkiaľ sa im predsa len podarilo vrátiť.
Kým inde mali kroje, ženy v Turci nosili vzory z Afriky aj Ameriky. Riskovali tým sankcie Čítajte Ako vyzeral Turček po ich návrate?
Pred vojnou v ňom žilo asi 2500 obyvateľov, z toho bola len stovka Slovákov. Odrazu tu bolo pár nemeckých rodín. Veľa domov Nemci vypálili, do prázdnych domov sa nasťahovali ľudia z rôznych kútov Slovenska i spoza hraníc. Počítali s tým, že pôvodní obyvatelia sa už nevrátia.
Dom mojich starých rodičov stál. Postavili si ho svojpomocne v 30. rokoch, chodili na roboty do Nemecka, aby si naň zarobili. A odrazu v ňom bývali cudzí ľudia.
Panoval tu hlad. Tým, že Nemci prehrali vojnu, sa karta obrátila. Potravinové lístky prednostne dostávali Slováci, nemeckí obyvatelia boli až na chvoste. Starým rodičom vrátili dom až v roku 1953, keď im – rovnako ako ostatnej nemeckej menšine - bolo pridelené štátne občianstvo.
Mali však zákaz hovoriť po nemecky. Na verejnosti i doma.
Román končí vaším otcom. V akom momente?
Rokom 1953, keď sa spoznal s mojou mamou a vyhliadkou, aký budú mať spoločný život. Sobášili sa v najnepriaznivejšom období, keď prebiehala menová reforma a obyvateľstvo prichádzalo o väčšinu úspor.
Postrelil medveďa a nechal ho trpieť v bolestiach. Prípad z Veľkej Fatry prevzala polícia Čítajte Aký ho mali?
Mama bola Slovenka - luteránka z Dubového, otec Nemec - katolík. Všetci boli proti ich svadbe. Celé Dubové jej pripomínalo, že či už zabudla, čo tí Nemci stvárali? A do môjho otca zas hučali jeho rodičia, že či zabudol, čo Slováci porobili. Vzali sa, usadili v Turčeku.
Nepíšem už o tom v knihe, ale mama to mala spočiatku všelijaké. Čas však všetko zahojil a spojil aj zdanlivo nespojiteľné.
Ako vašu rodinu poznačili vojnové a povojnové udalosti?
Nikdy som svojich príbuzných nepočula nadávať na bývalý režim, ak aj cítili krivdu, nehovorili o nej. Náš otec nás, svoje deti, nikdy nenaučil nemecky. A my sme nepátrali, prečo.
Sú to len moje domnienky na základe toho, čo som si všetko prečítala a keď som sa musela svojím spôsobom stať ním. Ale až vtedy som pochopila, čo všetko museli prehltnúť, zabudnúť, nad čo sa povzniesť, aby tu mohli ostať a nazývať Slovensko ďalej svojou domovinou tak, ako generácie Nemcov pred nimi.
Po vojne tu vládol kult víťaza, nemecké dediny ostali v úzadí, zabúdané a nepoznané. Akoby sa báli vyjsť z tejto ulity, lebo sa boja odsúdenia. Máte stále taký pocit?
Už to opadlo, naša spoločnosť je dnes v tomto liberálnejšia. A poviem pravdu, že ako dieťa som to vôbec nevnímala. Možno preto, že všetky okolité dediny boli nemecké a študovala som v Banskej Štiavnici, ktorá je tiež pôvodom nemecká. No zároveň až na strednej som si to začala uvedomovať.
Spolužiaci sa čudovali, kde sa v Turci Nemci vzali? Nevedeli o nás. Ako som už povedala, postupne starí nemeckí obyvatelia vymierajú a dediny sa stávajú čisto slovenskými.
V niektorých dedinách si už v 80-tych rokoch založili karpatskonemecké spolky, aby sa zachovala kultúra a zvyky pôvodných obyvateľov.
Erika Jarkovská
Erika Jarkovská sa narodila 23. januára 1965 v Martine. Detstvo a mladosť prežila v Turčeku pri Kremnici a študentské časy na Strednej chemickej škole v Banskej Štiavnici. V súčasnosti pracuje a býva s rodinou vo Zvolene.
Písanej tvorbe sa venuje od roku 2011. Spracovávala témy, ktoré jej na súčasnom trhu chýbali – príbehy z čias osídľovania severoamerického kontinentu, v ktorých neopomínala ani druhú stránku kolonizácie – takmer až úplné vyhladenie Indiánov. V súčasnosti sa venuje písaniu spoločenských a dobrodružno-mysterióznych príbehov. Beletristicky spracováva skutočné, dosiaľ nevyriešené záhady, známe i menej známe po celom svete.
Od roku 2011 napísala 11 kníh, z nich najznámejšie sú: trilógia Bojovníci dúhy, Ľaliové deti, Mary z Genesee, Deväť-Príbeh Ďatlovovej výpravy a posledná Nemecká krv.
