S deťmi zostala sama. Uživiť rodinu z jedného platu nebolo to najťažšie, vraví Veronika

MARTIN. Nie je to tak dávno, čo synovi nemohla kúpiť jogurt s lentilkami, lebo bol trikrát drahší ako ten najlacnejší. VERONIKA HRKĽOVÁ ostala na výchovu dvoch malých detí sama a rozpočet viac nepustil.

„Boli dni, keď sme jedli len varené zemiaky, lebo na mäso nebolo. Alebo som rozmýšľala, ako pripraviť zemiaky na štvrtýkrát,“ vracia sa v spomienkach Veronika, ktorá sa v tejto situácii ocitla ako 25-ročná.

Utiahnuť domácnosť z jedného príjmu bolo náročné, no ako vraví, finančný problém nebol ten najväčší.

Svoje o tom vie aj ďalších 180-tisíc rodín na Slovensku. Takzvané jednorodičovské domácnosti, kde stojí starostlivosť o dieťa len na matke alebo otcovi.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Spájanie odlišných škôl považujú za nelogické. Turčianski poslanci hovoria o minimálnej úspore Čítajte 

Náročné obdobie, ktoré sa začalo pred jedenástimi rokmi, ostalo pre Veroniku spomienkou. Postavila sa znova na nohy, momentálne žije s druhým manželom v Martine, kde vytvorila miesto, ktoré môžu bezplatne navštevovať aj matky s deťmi, čo nemajú peniaze nazvyš.

Ako spoločnosť by sme podľa nej mali byť voči jednorodičom solidárnejší, a nielen nim.

„Mám pocit, akoby boli úplne vymazaní ľudia, čo žijú od výplaty k výplate. Akoby sme sa tvárili, že buď sa nám žije nad pomery dobre, alebo sme úplne sociálne prípady.“

V rozhovore približuje, aké náročné chvíle zažívali, čo je okrem financií pre osamelých rodičov výzva a aj to, ako im môže pomôcť blízke okolie.

Ste rodáčka zo Žarnovice, dlhodobo už žijete v Martine spolu s manželom a štyrmi deťmi. Pred pár rokmi by sa však tento opis líšil, minimálne, čo sa týka počtu členov rodiny.

Vydala som sa, mala dve deti. Keď som po druhej materskej nastúpila do práce, manžel si našiel priateľku.

S päťročným synom a trojročnou dcérou som zostala sama. Stalo sa to nečakane, v najhoršej možnej dobe, druhé dieťatko akurát nastúpilo do škôlky a ja som bola v skúšobnej dobe.

Ako ste to spracovávali?

Prvotný bol šok z celej situácie. Ten však musí ísť bokom alebo ho spracovávate za jazdy. Človek po rozpade manželstva nemá priestor ani čas emócie spracovať, nemala som sa kde zavrieť na pol roka a vysporiadavať sa s celou situáciou.

Zhoršil sa mi zdravotný stav, rapídne som schudla, ani psychicky som na tom nebola dobre, ale musela som nájsť spôsob, ako sa o nás postarať.

Doteraz mám v zdravotnej karte výmenný lístok ku psychiatrovi z tej doby, našťastie som ho nemusela použiť.

Aké boli začiatky, čo ste museli riešiť?

V prvom rade sme potrebovali strechu nad hlavou.

Dovtedy sme žili v byte, ktorý patril rodine môjho exmanžela.

Veľa sa rozprávalo o sociálnych bytoch, myslela som si, že sama s dvoma deťmi som ideálny kandidát, ale bolo tam toľko podmienok, že som nemala šancu ich splniť. Podarilo sa mi napokon zohnať lacnejší komerčný podnájom.

Vzťah po rozchode s exmanželom nebol dobrý, starosti sa nielenže presunuli z dvoch ľudí na jedného, pribudli ďalšie. Zvykli sme napríklad chodiť na klasické rodinné nákupy autom. A odrazu som musela riešiť, ako ja bez auta odnesiem z obchodu dve plné tašky s dvoma deťmi.

Človek si povie, aká blbosť, ale prejaví sa to aj v takýchto praktických veciach.

Domácnosť ste ťahali z jedného platu. S akým rozpočtom ste museli hospodáriť?

Za byt som platila štyristo eur aj s elektrinou. Na žitie mi ostalo približne tristo eur, z toho som musela zaplatiť stravu, škôlku, drogériu. Deti rastú a tým, že som ich mala ako prvá v rodine, nemala som oblečenie po kom dediť. Dalo sa z toho vyžiť, ale bolo to ťažké.

Štyri a pol roka som počas nákupov v obchode rozmýšľala nad každým centom. Pamätám si situácie, keď sme s deťmi jedli varené zemiaky, lebo boli tri dni do výplaty a nemala som na mäso. Alebo rozmýšľate, na aký spôsob urobíte zemiaky na štvrtýkrát. To sú situácie, ktoré sa bežne dejú.

Pre mňa bolo úplne čudné, keď som si o pár rokov mohla kúpiť, čo chcem. A to nemám na mysli drahé veci. Ale kúpite si čokoládu nie za 60 centov, ale za 2,50. A ten pocit, že takéto obmedzenie nemusíte riešiť, je úplne zvláštny.

Z regiónu Z regiónu Môjho otca vzali od rodičov do Nemecka na prevýchovu, spomína autorka knihy Nemecká krv Čítajte 

Čo sa týka financií, úplne najhoršie bolo, keď sa niečo nečakane vyvŕbilo. Keď sa mi pokazila práčka, prerevala som pri nej hodiny. V tom momente to bolo pre mňa čisté zúfalstvo, nevedela som si predstaviť, odkiaľ zoženiem na základnú práčku, pre mňa to bol strašný peniaz.

Alebo som zažila situáciu, keď mi pred Vianocami prišla polovica výplaty. Exmanžel mal dlhy a prišiel exekučný príkaz.

A nemôžete spraviť nič. Keď si bral pôžičku alebo niečo na splátky, nevedela som o tom. V exekúcii je to už ale aj dlh manželky. Vždy som sa o tom dozvedela, keď bolo zle, niektoré dlhy splácam doteraz.

Klubovňa Štvorlístok je pre otvorená aj pre rodiny, ktoré nemajú peňazí nazvyš. (zdroj: archív VH)

Exmanžel na deti neprispieval výživným?

Nechcel sa o deti veľmi starať, stalo sa mi, že nezaplatil nič za dva mesiace. No zákon bol vtedy postavený tak, že na náhradné výživné od štátu máte nárok, až keď tri mesiace nezaplatí nič.

Ohľadne financií bojujeme dodnes. Každý mesiac sa musím pripomínať, prosiť, vyhrážať, aby výživné vôbec poslal. Niektorí rodičia ale nedostanú nič roky.

V prípade osamelých rodičov často zaznieva výhrada, že štát na nich v zákone nemyslí a nevie im poskytnúť systémovú pomoc. Akú máte skúsenosť vy?

Na úradoch som zisťovala, na čo mám ako slobodná matka nárok. Myslela som si, že samoživiteľkám všetci pomáhajú, bola som však na veľkom omyle. Tým, že som pracovala, som nemala nárok na nič. Robila som v banke, kde som zarábala približne 700 eur.

Veľakrát spomínam na to, že keby som vtedy ostala doma a poberala všetky sociálne dávky, mala by som viac peňazí ako z môjho platu, vtedy to vychádzalo približne 720 eur. Prišlo mi to šialené. Ale potrebovala som chodiť do práce, medzi ľudí, lebo doma by som sa asi zbláznila.

Mala by byť samozrejmosť, že štát sa nieže postará, ale že zabezpečí nástroje na to, aby bol človek schopný postarať sa sám o seba. V tomto je čo doháňať.

Okrem ekonomickej stránky, čo bolo pre vás náročné?

Organizácia času. Na ilustráciu, keď som mala v práci rannú službu, o 5:55 som stála pred škôlkou a dúfala som, že pani riaditeľka príde otvoriť skôr, s druhým dieťaťom som potom utekala do školy, aby som o 6:13 pri škole stihla autobus na smenu, lebo už 6:45 som musela byť v budove v inej časti mesta.

Náročné to bolo aj popoludní, veľa škôlok a škôl má družiny do pol piatej alebo do piatej, lenže pracovná doba už tiež bežne končí o piatej, nestíhala som deti vyzdvihnúť, a s týmto má problém veľa rodičov.

Alebo bola naraz besiedka či rodičovské, a teraz kam, do jednej alebo druhej triedy? To sú také preteky s časom. Komplikované boli tiež letné prázdniny alebo keď jedno dieťa ochorelo.

Ako ste tieto situácie riešili?

Prvé mesiace mi pomáhali rodičia, cez víkendy mi strážili deti, aby som neprišla o prácu, mala som krátky a dlhý týždeň. Veľakrát ma prišli pozrieť a bola som zároveň veľmi vďačná, keď doniesli plnú tašku potravín, deťom keksy, jogurty, ovocie, nejakú zmenu, lebo doma nebolo.

Po dvoch rokoch, keď mi vo Zvolene končil nájom a pracovná zmluva, sme sa presťahovali do Martina, v okolí som mala známych a potrebovala som zmeniť prostredie.

Našla som si prácu, ale sem už rodičia nemohli tak často chodiť. Našla som si opatrovateľku, ktorá mi vyzdvihla deti a bola s nimi pár hodín, kým som sa popoludní vrátila zo smeny.

Môže Vás zaujať Môže Vás zaujať Chránený živočích nachádza úkryt aj v turčianskych kostoloch, do bytu vletí len v núdzi Čítajte 

Otvorene hovoríte, že nie je hanba, keď sa človek dostane do takejto životnej situácie. Asi naozaj treba povedať, že nik nie je imúnny voči rozpadu rodiny. Nik nejde do manželstva s tým, že sa bude rozvádzať.

Presne tak, ale okolie to ťažko chápe. Tým, že sa to u nás stalo nečakane, mi najskôr nechcel nik veriť. Keď som povedala najlepšej priateľke, že ma muž podvádza, reagovala, že preháňam, vymýšľam si.

Spočiatku som veľké pochopenie nenašla ani u rodičov, mama mi radila ostať s manželom kvôli deťom, ale potom mi veľmi pomáhali. Keďže sme sa s mužom poznali odmala, mali sme veľa spoločných známych a priateľov, a tí nevedeli, ako sa k tomu postaviť.

Viaceré matky alebo aj otcovia, ktorí ostali s deťmi sami, sa zhodli, že sa na nich spoločnosť pozerala cez prsty, akoby im pripisovali vinu za celú situáciu. Máte podobnú skúsenosť?

Hlavne som sa cítila sama medzi rovesníkmi. Kým iné ženy začali žiť, ja som bola už ako 27-ročná rozvedená s dvoma malými deťmi. Možno reči a pohľady boli, ale žeby som bola na okraji spoločnosti, to nie.

V práci som bola veľmi prekvapená benefitmi pre osamelých rodičov, napríklad som mala viac dní voľna, aj riaditeľka pobočky mi vychádzala v ústrety. Vo väčších firmách je to už štandard. Negatívnu skúsenosť som zažila pri prenájmoch, prístup niektorých majiteľov mi prišiel až dehonestujúci.

Prečo?

Osamelý rodič má veľký problém dostať nájom od súkromnej osoby, nie je pre nich dôveryhodný.

Za päť rokov som vystriedala štyri nájmy, úplne bežné bolo, že som musela ukazovať pracovnú zmluvu, výplatné pásky či výpis z účtu, aby som dokázala, že zarábam. Často sa mi stávalo, že keď som do telefónu povedala, že som matka s dvoma malými deťmi, tak ma hneď odmietli.

Majitelia sa zrejme chceli uistiť, že to utiahnete.

Na jednej strane chápem, že je to pre nich rizikové. Ale spoločnosť má zaužívanú predstavu, že sám rodič s deťmi sa automaticky rovná sociálny prípad.
Ja som mala prácu, ktorá nás stačila uživiť, aj keď horko-ťažko. Je akoby nepísané pravidlo, že keď si sám, tak nemáš na to, aby si normálne žil.

Z regiónu Z regiónu Kým inde mali kroje, ženy v Turci nosili vzory z Afriky aj Ameriky. Riskovali tým sankcie Čítajte 

Váš príbeh je inšpirujúci aj tým, že ste sa sama dokázali postaviť na nohy. Hoci to bolo náročné, postupne ste sa stabilizovali. Ako sa vám to podarilo?

Veľakrát sa vraciam do tých čias a snažím sa ich rekapitulovať, sama však nechápem, ako som to zvládla. Možno je to aj mojou povahou, že čím je horšie, tým viac sa dokážem zmobilizovať.

Je niečo konkrétne, čo vám pomáhalo?

Pomáhalo mi vedomie, že mám zdravé deti, našla som si takúto barličku – kým budú deti zdravé, zvládnem všetko. Vravievala som si tiež, že sú aj ťažšie životné príbehy.

Matky, ktoré zažívajú násilie, týranie. Sama som stretávala ženy, ktoré pracovali v potravinách za tristo eur, tie by si nikdy nemohli dovoliť komerčný nájom. Alebo som mala susedu, ktorá si večer chodila privyrábať do krčmy a deti musela nechať samy doma.

Ja som mala v podstate šťastie, že sa mi podarilo zamestnať v banke, taký plat nemal hocikto, ale to nebolo pravidlom.

Môžeme teda povedať, možno aj pre ostatných, ktorí sa ocitli v podobnej situácii, že existuje východisko.

Áno. Mala som dokonca kamaráta, od ktorého odišla žena a ostal sám s dieťaťom. Tiež bol odrazu nútený postarať sa o dieťa bez toho, aby sa ho niekto spýtal, či má na to chuť a energiu.

V súčasnosti je aj viacero organizácií zameraných na pomoc jednorodičom, nielen na materiálnu, ale aj informačnú. Veľakrát si poviem, že keby som mala takú možnosť a nechala si pomôcť od druhých, myslím si, že by som tým prechádzala rýchlejšie a ľahšie.

Už len napríklad to, že vám niekto poskytne poradenstvo ohľadne rozvodu, je veľká pomoc, pamätám si, ako som na súd prišla s papiermi posťahovanými z internetu a polovicu som mala zlú.

Okrem materiálnej pomoci, aký druh podpory môžeme dať takýmto rodinám?

Veľmi mi pomáhalo, keď mi kamarátka prišla zobrať deti von na ihrisko. Ako jednorodič ste s deťmi permanentne, ja som nemohla ísť ani len do obchodu sama, vyjsť si na kávu, ešte aj smeti idete s tými deťmi vysypať, lebo ich nenecháte také malé doma osamote.

To je vec, ktorú si bežne ľudia neuvedomujú. Áno, sú to naše deti, ľúbime ich, ale ten osobný priestor nemáme absolútne žiadny.

Aj to okolie, rodina, priatelia by mali mať informácie, ako pristupovať k človeku v takejto životnej situácii. Ako veľmi pomáha odbremenenie človeka, ktorý je s deťmi sám, nemá ich kam dať a potrebuje si oddýchnuť alebo naložiť s časom, ako chce. Nemusí okolo nikoho behať, ja som si napríklad doma v pokoji robila poriadok.

Premietla sa táto vaša životná skúsenosť do nového vzťahu?

Pre ľudí, ktorí ostali sami, je veľký problém vrátiť sa naspäť do partnerského života.

Myslím si, že ostávame určitým spôsobom poznačení navždy. Keď si raz človek zvykne, že musí všetko vyriešiť svojpomocne, je ťažké nastaviť sa späť na model, kde ste na to dvaja. Bola som štyri a pol roka sama a nechcela som už vo svojom živote nikoho. Mala som svoj systém, naučila som sa žiť samostatne a už som nikoho nepotrebovala na to, aby mi pomáhal finančne či organizačne.

Teraz máte manžela a ďalšie dve deti. Čo sa zmenilo, ako sa vám podarilo zosúladiť?

Čítala som veľa príbehov, že sa to môže podariť, tak som tomu postupne začala veriť. Po čase som opäť začala mať potrebu kompletnej rodiny a partnera. Zoznámili sme sa s mojím terajším manželom, šli na kávu a už to šlo, sme spolu osem rokov a máme spolu ďalšie dve deti.

Je dôležité, aby nový partner pochopil, že má človeka s takouto životnou skúsenosťou.

Musím sebakriticky povedať, že urobil oveľa viac ústupkov ako ja. Ale ja, poučená z predošlého vzťahu, som si vyslovene povedala, že mám právo žiť taký život, aby som bola šťastná a spokojná. Vydávala som sa mladá, zobrala som si muža, s ktorým som chcela byť dokonca života, potom sa mi rozprávka rozpadla. Ale teraz už viem, čo chcem, ujasnila som si svoje predstavy a očakávania.

Napísali sme tiež Napísali sme tiež Múr vo Vrútkach oživila farebná maľba. Na obrovskej ploche pracovali umelci aj po večeroch Čítajte 

Vravíte, že máte aj „piate“ dieťa, a to je vaša klubovňa Štvorlístok, kde sa môžu prísť pohrať rodiny s deťmi. A to zo všetkých sociálnych vrstiev, vstup nemusia platiť.

Keď sme bývali vo Zvolene, bolo tam niečo podobné, taký detský kútik. Vždy, keď sme prechádzali okolo, deti tam chceli ísť, ale vstupné bolo päť eur na dieťa. V tej dobe som si to nemohla dovoliť, podobne kino, boli dôležitejšie veci na zaplatenie, a bolo pre mňa strašne náročné deťom vysvetľovať, že nemôžeme ísť na vláčik alebo na program pre deti.

Keď sa v Martine vedľa bytovky, kde bývam, uvoľnil priestor, prišiel ten nápad. Chcela som, aby akákoľvek mama mala možnosť ísť do takéhoto zariadenia pre deti a nemusela pritom rozmýšľať, či na to má. Aby mala kam ísť, aj keď nemá peňazí nazvyš. Zažila som to, a je to naozaj skľučujúci pocit, keď to nemôžete deťom dopriať.

Herňa bola od začiatku zadarmo, je a aj bude. Máme tu kuchynku, knižnicu, kútik pre mládež, kde si chodievajú robiť projekty.

Dobrovoľníčky už robia za dobrovoľný príspevok rôzne aktivity, mamy začali napríklad každé ráno cvičiť. Každý si tu nájde niečo, čo ho zaujíma a baví. Ja aktuálne zháňam peniaze a granty na materiálne vybavenie a nájom.

Navštevujú klubovňu aj rodiny, ktoré nemajú peňazí nazvyš?

Denno-denne sa k nám chodia hrať maminy s deťmi a veľmi sa im páči, že takýto priestor existuje. Ale veľa sa navysvetľujeme, ako je možné, že je to zadarmo. Akosi sme si zvykli, že za všetko treba platiť.

Myslím si, že by mala byť určitá spoločenská solidarita voči jednorodičom.

A nielen nim. Mám pocit, akoby boli úplne vymazaní ľudia, čo žijú od výplaty k výplate. Akoby sme sa tvárili, že buď sa nám žije nad pomery dobre, alebo sme úplne sociálne prípady.