MARTIN. So šéfom martinského atletického klubu Jánom Gigacom sme sa porozprávali o vyrastajúcich hviezdičkách Laure Frličkovej a Petre Kusej, o stavbe tribúny či novom rozcvičovacom tuneli. Prebrali sme i to, prečo je v Martine ťažké zorganizovať medzinárodné podujatie.
Ako ste sa dostali k atletike?
Na základnej škole som sa venoval viacerým športom, pričom v šestnástich ma k atletike priviedol môj učiteľ Milutín Černák, ktorý bol zároveň trénerom. Behával som stredné a dlhé trate, ale najviac ma bavili cezpoľné behy. Možno preto, že som vyrastal v nadmorskej výške 890 metrov pod Kráľovou hoľou (smiech).
Ján Gigac
Narodený 22. mája 1962 v Pohorelej. Bežec, tréner mládeže, organizátor. Jedna z najvýraznejších trénerských osobnosti martinskej atletiky posledných rokov, ktorá má výrazný podiel na jej súčasnom vzostupe. Aktuálny šéf martinského atletického klubu. Zastáva aj post predsedu Stredoslovenského atletického zväzu. Je členom Výkonného výboru Slovenského atletického zväzu (SAZ) a tiež pracuje v Športovo--technickej komisii a Komisii mládeže SAZ. Bol vedúcim slovenskej výpravy na ME do 18 rokov, ktoré sa v tomto roku konali v Banskej Bystrici. Na súťažiach najčastejšie pôsobí na pozíciách technického delegáta, riadiaceho súťaže či riaditeľa pretekov.
Asi najväčším športovým úspechom bol pre mňa bronz v behu na 3 000 metrov na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska. V treťom ročníku vysokej školy som sa však na jednom sústredení zranil a návrat do súťažného rytmu bol poriadne náročný. Stihol som sa oženiť, potom sa už bolo treba viac venovať rodine. Po ukončení vysokej školy a návrate z vojenčiny som si našiel zamestnanie a atletika sa stala viac-menej koníčkom.
Čím si vás získalo trénerstvo?
Tréner Milutín Černák mi navrhol, aby som to skúsil. Začal som pri mládeži, urobil si potrebné kurzy a vyskladal moju prvú tréningovú skupinu, zloženú prevažne z bežcov. V Brezne mala v tom čase atletika dobré zázemie, takže sme mali aj dobré výsledky.
Ako sa zrodil prestup do Martina?
Manželka je Martinčanka. Keď sme tu boli cez sviatky, práve v týždenníku Život Turca som sa dočítal, že v Martine bude Volkswagen otvárať závod. Keďže osud Mostární Brezno, kde som bol zamestnaný, bol neistý, poslal som žiadosť, išiel na pohovor a prijali ma. V roku 2001 sme sa presťahovali do Martina. Asi rok mi pracovné povinnosti neumožňovali venovať sa športu, ale keď sa veci utriasli, začal som trénovať v martinskom klube.

Martinská atletika v tých časoch nebola v ideálnej kondícii, ale postupne sa vyhrabala z krízy a aktuálne už je na vzostupe. Kde nastal zlom?
V časoch útlmu bolo treba budovať tréningovú skupinu a s narastajúcou členskou základňou postupne kontaktovať bývalých atlétov aby nám pomohli ako tréneri. V roku 2012 odovzdali do užívania atletický areál na Východnej ulici, čo veľmi pomohlo. Mimochodom, bol to presne v deň mojej päťdesiatky a bol to jeden z naj-krajších športových darčekov, aké som dostal.
Venoval som sa predovšetkým bežcom, no postupne sa začali objavovať aj talenty na technické disciplíny, ktoré bolo treba rozvíjať. Nezostalo mi tak nič iné, len sa zariadiť podľa v minulom režime často citovaného výroku – Učiť sa, učiť sa, učiť sa.
Nič však neľutujem, vzdelávanie mi pomohlo a mohol som vďaka tomu skvalitniť prípravu mojich zverencov. Lepšie podmienky priťahovali do klubu stále viac detí, rozrastali sme sa a postupne nám už aj areál na Východnej ulici začal byť priúzky.

Preto si veľké uznanie zaslúžia všetci členovia občianskeho združenia Štadión pod vedením pánov Lilgeho a Zanovita, ktorí sa podieľali na výstavbe atletického areálu zo štyristometrovou tartanovou dráhou pri martinskej Spojenej škole. To bol ďalší zásadný krok vpred. V súčasnosti už máme deväť tréningových skupín, pričom všetci tréneri sme bývalí atléti.
Na rozvoji 212 detí pracujú Karin Svrčková, Lucka Hrivnák Klocová, manželia Vankovci, Luboš Komárek, Pavol Zemko, Pavel Slouka či Dušan Machník. Pred štyrmi rokmi sme si nastavili systém, ktorý sa osvedčil a prináša výsledky. Napríklad v tejto sezóne získali naši atléti v rámci oblastných majstrovstiev 42 medailí (17 zlatých, 15 strieborných, 10 bronzových) a na majstrovstvách Slovenska 27 medailí (10 zlatých, 9 strieborných, 8 bronzových).
Ste jedným z iniciátorov založenia dorasteneckej ligy, ktorá sa aktuálne hodnotí ako veľmi vydarený projekt. Ako tento nápad vznikol?
Už v roku 2015 prišiel reprezentačný tréner dorastu s myšlienku pripraviť súťaž pre túto vekovú kategóriu. V roku 2017 sme s Róbertom Mittermayerom pripravili hrubý návrh. Potom nás pribrzdil covid, ale po mnohých diskusiách a argumentáciách sa v roku 2023 podarilo projekt uviesť do života. Veľmi dôležité tiež bolo, že vedeniu atletického zväzu sa podarilo zohnať partnera, ktorý pomohol finančne.
Dorastenecká liga spoločne s ďalším projektom, ktorý niesol názov ME 24 Banská Bystrica, výrazne dopomohli k tomu, že spomínaný dorastenecký šampionát bol pre Slovensko po športovej stránke najúspešnejší v histórii. V projekte ME 24 sa formou sústredení, zrazov, ale aj pravidelných testovaní pripravovalo viac ako 80 pretekárov od 14 do 16 rokov. Práve oni vytvorili 39-člennú šampionátovú nomináciu.
Aktuálne finišujú práce na stavbe prvej časti tribúny, ktorá vyrástla pri štyristometrovom tartanovom ovále. Kedy bude dokončená a kedy by sa mohla začať budovať druhá časť tribúny?
Prvá etapa by mala byť dokončená v januári, pričom všetko ide podľa plánu. Predpokladám, že už na jar budeme môcť pri Spojenej škole organizovať preteky, keďže druhá časť tribúny sa v budúcom roku stavať zatiaľ nebude.
Ako sa dostavbou tribúny zlepší zázemie pre mladých atlétov?
K dispozícii budú nové šatne so sprchami, čo je oproti dvom malým unimobunkám, kde sa niekedy muselo naraz prezliekať šesťdesiat detí, výrazný posun vpred. Pribudne sauna a tiež posilňovňa, o ktorej vybavenie cvičebným náradím a strojmi sa postará atletický klub. Keďže sklad materiálu je naprojektovaný v druhej časti tribúny, zatiaľ budeme využívať doterajšie riešenie s garážami.
Na druhej strane oválu oproti tribúne má vyrásť krytý rozcvičovací tunel. Kedy bude atlétom k dispozícii?