MARTIN. Osud ich spojil v literatúre i s puškou na fronte 1. svetovej vojny. Tajovský čerpal z dedinského prostredia, Jesenský z mestského. Dnes sú opäť spolu – na jednej výstave v Martine.
Busta od jednorukého brata
Starší z dvojice je Jozef Gregor Tajovský. Narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove pri Banskej Bystrici. Rodnej dedine lásku vyznal tak, že ju nosil vo svojom mene. Bol najstarším z desiatich detí. Mal 7 bratov a 2 sestry.
Narodil sa v starorodičovskom dome u Štefana Grešku. Starí rodičia si ho s dvomi ďalšími súrodencami osvojili a vychovali. Spisovateľ starého otca spomenul aj v niektorých poviedkach ako Prvé hodinky.
Rodná drevenica dnes slúži ako jeho pamätný dom. Zo tejto expozície priniesli do Martina aj Tajovského pár osobných vecí. Je to napríklad kufríkový písací stroj, vreckovka, ale aj drevená busta, ktorá má za sebou dojemný príbeh. Jej autorom je literátov mladší brat Eduard Gregor, ktorý ako jeho bratia narukoval na front, čo sa mu stalo osudným.
„V bitke pri Piave prišiel o pravú ruku. Bol pravák, čo znamenalo veľké problémy. Nevzdal sa, naučil sa robiť všetko ľavou rukou, vrátane písania a rozhodol sa stať rezbárom. Túto bustu vyrezal na počesť svojho staršieho brata až po jeho smrti v roku 1952,“ prezradil Peter Filín kurátor zbierok Literárno-hudobného múzea v Banskej Bystrici, pod ktoré Tajovského pamätný dom patrí.
Založil v Tatrách symbolický cintorín, chatárčil a po skalách liezol s maliarskou výbavou Čítajte Rodný dom s múzeom zrútili
Janko Jesenský na rozdiel od Tajovského svoje múzeum vo svojom rodisku nemá. Potomok známeho zemianskeho rodu sa narodil 30. decembra 1874 v dome na dnešnej Jesenského ulici. Stál na kraji tržnici pri diaľkovej autobusovej zastávke. Ostala po ňom len pamätná tabuľa.
V čase, keď ho búrali, v ňom bolo múzeum. Písomnosti a osobné veci z neho vlastní Literárne múzeum v Martine. Múzeum Janka Jesenského je zriadené aj vo vile v Bratislave ako prvé literárne múzeum na Slovensku. Spisovateľ v nej prežil posledné roky svojho života.
Je otvorené však otvorené len v lete na dva dni v týždni. Na výstavu však zapožičalo napríklad čajový servis či pečatidlo, ktoré používal ako nitriansky župan.
Jesenskému patrí pri vstupe do výstavných priestorov ľavá strana. Okrem osobných vecí návštevníci na paneloch uvidia mnoho zaujímavých i menej známych fotografií a dočítajú sa množstvo informácií a spomienok.
Trinásť rokov hľadali budovu na kultúrny dom, za štyri mesiace nakoniec postavili vlastnú Čítajte Takmer ho popravili
Otec Pani Rafikovej, Jožka Púčika, Štvorylky či Demokratov sa narodil do národne uvedomelej rodiny. Jeho otec Ján Baltazár Jesenský-Gašparé bol právnikom a stál v meste pri všetkých významných udalostiach druhej polovice 19. storočia.
Túžba uspieť vo voľbách ho však finančne zruinovala a postupne sa mu zhoršil zdravotný stav. Keď zomrel, Janko mal 14 rokov.
Napriek finančným problémom vyštudoval a stal sa právnikom. Ako koncipient pôsobil na viacerých miestach. Rád sa zabával, tancoval, bol švihák, z ktorého úsmevu sa mladým dámam podlamovali kolená.
Jeho srdce však niekoľko rokov patrilo mladej klaviristke a speváčke Oľge Kraftovej. Napokon sa však ako zrelý tridsiatnik oženil s mladučkou Annou Bottovou, dcérou štúrovského historika Júliusa Bottu. Spoločne sa usadili v Bánovciach nad Bebravou, kde začal svoju advokátsku kariéru.
Narukoval do trenčianskeho pluku, bol obvinený z vlastizrady, za čo ho chceli zastreliť. Odvelili ho na ruský front, kde sa stretol s Tajovským, ale aj s Jaroslavom Haškom a Štefánikom. Obaja prešli do ruského zajatia, spoluorganizovali vznik československých légií v Rusku a spolu redaktorčili v časopise Čechoslovák.
Môjho otca vzali od rodičov do Nemecka na prevýchovu, spomína autorka knihy Nemecká krv Čítajte Učiteľstvo mu nesedelo
Tajovský bol už v tom čase uznávaným autorom a mal rozbehnutú kariéru. Autor Maca Mlieča, Mamky Pôstkovej či Ženského zákona začínal sprvu ako učiteľ, ktorý neustále bojoval s vrchnosťou.
Rozhodol sa preto zmeniť profesiu a dal sa na štúdium obchodnej akadémie. Do Martina prišiel ako úradník Tatrabanky a ubytoval sa u Lilgovcov. Práve tu spoznal emancipovanú a literárne nadanú Hanu Lilgovú.
Ak ju však chcel uživiť, musel si nájsť lepšie platené miesto. A to našiel v rumunskom Nadlaku, kde sa v roku 1907 zosobášili a prežili šesť rokov.
Ich dcéra Dagmar sa narodila v čase, keď už bol Tajovský v uniforme. Spoločne s Jankom Jesenským sa vracali domov z légií cez Japonsko a rodák z Martina si doniesol domov z tejto cesty aj suvenír.
„Keď prechádzali cez prístav v Jokohame, kúpil si vázu zo vzácneho porcelánu,“ prezradil Igor Válek, kurátor výstavy Piliere literárneho realizmu, na ktorej je táto nádoba vystavená.
Manželstvo v listoch
Životné cesty oboch literátov sa po vojne rozbehli inak. Gregorovci sa po krátkom pobyte v Martine usadili v Bratislave a vo svojej vile vytvorili známy literárny salón, v ktorom sa stretávali známe osobnosti vtedajšieho kultúrneho života. Obaja podporovali mladých začínajúcich autorov, Tajovský sa venoval svojej tvorbe.
S deťmi zostala sama. Uživiť rodinu z jedného platu nebolo to najťažšie, vraví Veronika Čítajte Hoci s manželkou prežil 33 rokov, vedľa seba z nich strávili možno len tretinu. Ich manželstvo sa odohrávalo v početných listoch. Obaja si ich vymenili asi deväťsto.
Tajovský sa v Bratislave necítil dobre, často z nej utekal. Miloval dedinu, ktorá bola aj silným motívom v jeho tvorbe.
Jozef Gregor Tajovský zomrel v roku 1940, na jeho prianie ho pochovali v rodnom Tajove k starým rodičom. Tu ho nasledovala aj manželka Hana.
Pochovali ho na narodeniny
Jesenskému sa po vojne výrazne rozbehla politická kariéra. S advokáciou skončil. V roku 1922 bol županom v Rimavskej Sobote, potom veľkožupanom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
S manželkou sa usadil vo vile, asi dva kilometre vzdialenej od vily Tajovských. Obaja boli silní čechoslovakisti. Jesenský sa pred vojnou utiahol do súkromia. V novembri 1945 sa stal prvým Slovákom, ktorého vymenovali za národného umelca.
O mesiac 27. decembra Janko Jesenský zomrel. Pochovali ho v deň jeho 71. narodenín v Bratislave, no o 5 rokov neskôr jeho ostatky previezli do rodinnej hrobky na Národný cintorín v Martine. Obaja bardi realizmu tak odpočívajú v rodnej zemi.
Ako povedal kurátor výstavy Igor Válek, spolu tvoria piliere literárneho realizmu. Tak znie aj jej výstavy k ich okrúhlemu výročiu. V Literárnom múzeu Slovenskej národnej knižnice, ktoré sídli v historickej budove Matice slovenskej, bude sprístupnená do augusta 2025.
