V Eindhovene robil skúšku s Koemanom, ako profesionálny vojak bol kúsok od generálskej hodnosti

MARTIN. Počas trénerskej kariéry pôsobil v sedemnástich futbalových kluboch. Odkoučoval približne 800 súťažných stretnutí, z toho viac ako 200 v ligových dorasteneckých súťažiach a takmer 85 v druholigových seniorských súbojov. Počas štúdia najvyššej trénerskej licencie, ktorú získal spomedzi turčianskych kormidelníkov ako prvý, bol na stáži v PSV Eindhoven, kde absolvoval skúšku spoločne s legendou holandského i svetového futbalu Ronaldom Koemanom. V civilnom zamestnaní bol profesionálnym vojakom, pričom nechýbalo veľa a mohol to dotiahnuť na generálsku hodnosť. Jozef Šino oslávi 20. decembra okrúhlu šesťdesiatku.

Ako ste sa dostali k futbalu?

V treťom ročníku základnej školy sme sa z Hornej Štubne presťahovali do Martina, pričom v tom období chcel hrať futbal asi každý chlapec a ani ja som nebol výnimkou. Začal som ako desaťročný vo Vrútkach a pokračoval počas strednej školy v Banskej Bystrici.

Potom prišla dilema, či zostať verný vrcholovému futbalu. Poviem pravdu, moc som si naň neveril a dal som prednosť vysokoškolskému štúdiu. Futbalu som sa venoval už len ako koníčku, ale neskôr som si v Čechách zahral divíziu, ktorá mala veľmi slušnú úroveň. V roku 1990 ma oslovili zástupcovia vtedajšieho VTJ Martin, či by som im nepomohol z pozície trénera.

Jozef Šino. (zdroj: RADO COUFAL)

Dali ste si pred štartom trénerskej kariéry vnútorný cieľ, čo by ste počas nej chceli dosiahnuť?

Keďže som nikdy nehral najvyššiu súťaž, bolo mi viac-menej jasné, že prvoligový tím asi nepovediem. Mojou métou bola druhá liga, čo sa mi splnilo v štyroch mužstvách – Martin, Dolný Kubín, Ružomberok B a Liptovský Mikuláš. Navyše s prvými dvomi sa mi podarilo vyhrať tretiu ligu a postúpiť do druhej ligy.

Viete vybrať spomedzi vašich viacerých trénerských úspechov jeden a označiť ho za vrchol kariéry?

Patrím medzi trénerov, ktorí si prešli všetkými vekovými kategóriami, takže aj moje pôsobenie delím na mládežnícke a seniorské. Mal som šťastie postúpiť v sezóne 1999/2000 s martinským dorastom do prvej ligy, čo bol pre klub historický úspech. Asistenta mi robil, žiaľ, dnes už nebohý, Tónko Görög. Za ďalší vrchol mládežníckej kariéry môžem považovať titul vicemajstra s Trenčínom v kategórii U19 a majstrovský titul s tímom Ružomberka U17. Samozrejme, vysoko si cením tiež pôsobenie pri reprezentačnom družstve Slovenska U19.

Ktorí skúsenejší trénerskí kolegovia vás najviac formovali?

Ak začneme v Martine, tak Emil Kunert, Miro Kráľ, ktorý ma ako 33-ročného priviedol do druhej ligy, nebohý Juraj Szikora. Mal som možnosť zblízka sledovať prácu Jozefa Jankecha a veľká česť bola pre mňa robiť v Ružomberku asistenta Ladislavovi Jurkemikovi, ktorý určite patrí medzi najlepších trénerov slovenskej futbalovej histórie.

Aký futbalový zážitok budete raz rozprávať vnúčatám?

S futbalom som precestoval polovicu Európy. V roku 2005 som pravidelne cestoval do Barcelony, futbal na mládežníckej reprezentačnej úrovni ma zavial i do Andorry či Izraela. Videl som hrať množstvo skvelých futbalistov, z ktorých sa stali hviezdy. Veľmi ma zaujal napríklad anglický reprezentant Teo Walcoot, už keď hral proti nám mal väčšiu trhovú hodnotu ako všetci futbalisti reprezentačnej devätnástky Slovenska dohromady.

Zážitkom bolo, keď počas môjho štúdia najvyššej trénerskej licencie a stáže v PSV Eindhoven prišiel v rovnaký deň robiť skúšku legendárny Ronald Koeman. U všetkých vrátane komisie mal neskutočný rešpekt, ale nikto mu nič nedopustil, absolvoval presne tie isté veci ako my ostatní.

Čo vám futbal dal, prípadne čo vám zobral?

Dal mi možnosť pracovať a formovať mladých ľudí, spoznať množstvo zaujímavých osobností, získať kamarátstva a priateľstvá. Určite trošku trpela rodina, nebol čas na iné koníčky, ale futbal mi za 33 rokov dal toľko, že nikdy nebudem nič ľutovať.

Počas kariéry ste určite spravili viacero dôležitých rozhodnutí. Ktoré hodnotíte najlepšie?

Tesne pred revolúciou som ako profesionálny vojak bol na špeciálnom kurze v Brne, ktorý bol prípravou na postgraduálne štúdium vo Varšave. Mal som tam odísť s rodinou na tri roky, pričom kto absolvoval spomínanú akadémiu, tak väčšinou dosiahol na generálsku hodnosť.

V roku 1989 som mal nastúpiť na intenzívny kurz anglického jazyka, no prišla Nežná revolúcia a všetko sa stoplo. V praxi to znamenalo, že vo vojenskej kariére sa už nemám veľmi kde posunúť, tak som spravil rozhodnutia v prospech futbalu. Budúcnosť ukázala, že to bol dobrý krok.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Sedel na lavičke s Jurkemikom, no neodmietol ani ponuku z okresu Čítajte 

Aká bola vaša najdlhšia prestávka bez trénerského angažmánu?

Približne pol roka, keď som 15. septembra 2000 skončil pri prvoligovom martinskom doraste a prestávku som mal do 20. marca 2001. Mal som šťastie, že inak som vždy po ukončení angažmánu prakticky okamžite získal nový.

Ako by vyzeral váš odkaz pre mladých trénerov, ktorí sú na začiatku kariéry?

Treba sa systematicky vzdelávať. Bývalý dobrý futbalista vďaka hráčskej skúsenosti naučí svojho zverenca hernú techniku, no kondičnú stránku bez znalostí z anatómie či fyziológie nerozvinie správnym smerom. Tiež som si najskôr myslel, že trénerské vzdelanie nehrá až takú kľúčovú úlohu, no rýchlo som si uvedomil, že to nie je pravda. Ak tréner vzdelávanie zanedbáva, futbalu a svojim zverencom skôr ubližuje ako pomáha.

Aký je najväčší rozdiel medzi trénovaním dnes a pred dvadsiatimi rokmi?

Chce sa mi povedať, že už je to úplne iný šport. Pamätám si, že keď si ma Juraj Szikora zobral za asistenta, do ničoho ma nepustil. Bol som len nosič kužeľov, viest, lôpt a analytik. Až keď zistil, že tomu rozumiem a sme na jedenej vlnovej dĺžke, tak som si ako asistent prišiel na svoje.

Dnes je hierarchia nastavená úplne inak, pričom v realizačnom tíme má každý jasne zadefinované úlohy. Tu ešte poviem, že na Slovensku sa na prelome tisícročí naše remeslo dramaticky sprofanovalo. Majitelia klubov si prestali vážiť prácu trénerov a k náprave prichádza pomaly a vo výnimočných prípadoch. Chýba mi tiež väčšia úcta k trénerom, ktorí niečo dokázali. Nedostatok rešpektu je však nielen problém futbalu, ale celej spoločnosti.

Narodeniny oslavujete štyri dni pred Vianocami. Je to výhoda alebo nevýhoda?

V podstate od detstva som narodeniny oslavoval na Štedrý deň. Rozdávali sa darčeky a ešte sa pribalil jeden narodeninový navyše pre mňa. Výhoda bola, že som nikdy nemusel robiť veľké oslavy, pretože sa to vždy spojilo s Vianocami, no asi som dostal o niečo menší počet darčekov (smiech).

Keby ste mohli zostavovať elitný výber z martinských futbalistov, ktorí hráči by v ňom nechýbali?

V Martine bolo veľmi veľa futbalistov, ktorí by si to zaslúžili. Hráčom, ktorý mal potenciál dotiahnuť to vysoko , bol Jožko Letrik. Výbornými futbalistami boli tiež Paľko Veterník, Paťo Karasy, Aďo Romančík či Maťo Siva, ktorý si dodnes udržuje vysoký štandard. Nemal som šťastie dlhšie trénovať Adama Žiláka, no i ten mal vysokú futbalovú kvalitu. Takisto Jožko Šavol, Vlado Bulvas či Majo Móric. Kvalitný tím bol aj ten z éry Fomatu, s ktorým sa mi podarilo postúpiť do druhej ligy. Tomáš Stašík, Ľubo Thomka, Peter Koleno, bratia Ďungelovci, Rado Ďanovský, Jožko Kollár – to boli hráči, ktorí mali na druhú ligu.

Takto by sme mohli pokračovať dlho, aj v starších martinských generáciách by sme našli množstvo adeptov. V Martine však bol najmä v posledných rokoch ten problém, že sa postúpilo a hneď vzápätí aj vypadlo. Nepodarilo sa zastabilizovať situáciu tak, aby mužstvo dlhší čas hralo druhú ligu, nabrali sa skúsenosti a následne bolo na čom stavať.

Keď načrieme do martinského trénerského košiara, ktorí kormidelníci by si zaslúžili dostať najvyššie hodnotenie?

Nájsť odpoveď nebude jednoduché. V Martine pôsobilo aj dosť kvalitných trénerov, ktorí nepochádzali z nášho regiónu, ako Juraj Szikora, Marián Novotný, veľa som sa naučil od Viliama Ilka, Janka Haspru. Je veľká škoda, že martinskí tréneri často nemali ambíciu pracovať tak, aby sa posunuli niekde vyššie. Za posledných tridsať rokov v podstate nemáme turčianskeho trénera, ktorý by sa v Martine rozvíjal a potom sa postupne dostal do ligy.

Možno si môžeme trošku pomôcť Peťom Struhárom, ale ďalšie meno mi takto v rýchlosti už nenapadá. Vždy som tvrdil a budem tvrdiť, že tréner by mal podobne ako hráč prejsť všetkými vekovými kategóriami, to je pre jeho rast dôležité. Pravdou ale tiež je, že vo futbale musí mať tréner v určitých chvíľach aj potrebné šťastie. Aj tomu však treba ísť oproti.

Pôsobil aj pri mládežníckej reprezentácii. Jozef Šino (v dolnom rade tretí zľava). (zdroj: ARCHÍV JŠ)

Mali ste počas kariéry potrebné šťastie?

Okrem angažmánu hlavného trénera na lavičke prvoligového mužstva som na vlastne koži okúsil všetky ostatné súťaže, druhú, tretiu ligu, prvoligový dorast a tak ďalej. Dokonca keď v Ružomberku vyhodili trénera, dva týždne som viedol áčko, ale bola reprezentačná prestávka, nehralo sa, takže to sa nepočíta. Vôbec nebolo pod moju úroveň trénovať okresnú súťaž, pretože ak má človek futbal rád, je úplne jedno, na akej úrovni ho robí.

Keby ste ako darček k okrúhlinám dostali možnosť vybrať si zo všetkých hráčov, ktorí v súčasnom období behajú po trávnikoch, ideálnu základnú zostavu, ako by vyzerala a v akom rozostavení by tím nastúpil?

Preferujeme rozostavanie 4 – 2 – 3 – 1. V bráne by určite bol Thibaut Courtois. V obrane je z čoho vyberať, ale keď musím sprava dám Joshuu Kimmicha, stopérov Virgila van Dijka s Antoniom Rüdigerom, na ľavo pôjde Andrew Robertson. Dve šestky budú Rodri a Declan Rice. Na krídle nastúpi Vinícius Júnior, na desine Kevin De Bruyne a na druhej strane Jamal Musiala. Na hrot pošlem skúsenosť v podobe Roberta Lewandowskiho. S týmto materiálom by sa čosi dalo uhrať (smiech).

Aby ste na tím neboli sám, ako bonusový darček si môžete vybrať aj trénerského kolegu.

Pre mňa je dnes top trénerom Carlo Ancelotti. Páči sa mi jeho pragmatizmus a to, ako sa vie prispôsobiť súťaži a krajine, kde pôsobí. Nie náhodou ako jediný vyhral španielsku La Ligu, francúzsku Ligue 1, taliansku Seriu A, nemeckú Bundesligu i anglickú Premier League. Nie je náhoda ani to, že medzi elitou je aj v 65 rokoch a päťkrát vyhral Ligu majstrov. Trénerské duo Šino – Ancelotti by síce malo dohromady 125 rokov, ale bol by som ten mladší, čo je tiež pozitívum (smiech).