Známe a populárne seriály Dunaj, Druhá šanca, Naši a filmy Tlmočník, Sviňa, A máme, čo sme chceli či Vojtech – pod všetky sa podpísala energická, mimoriadne aktívna filmová producentka MIRKA GRIMALDI (38), východniarka, ktorá má korene v Turci.
A tu si dovolím byť trochu osobná. S Mirkou sme sa nikdy nestretli, poznáme sa však roky. Spojilo nás naše dievčenské priezvisko. Sme menovkyne – Mirky Dírerové, čo spôsobilo viacero milých a veselých príhod. Mne napríklad chodili mailom jej životopisy na filmové kastingy, jej maily k mojim článkom.
Dobro sa mu vrátilo. Ľudia sa vyzbierali na liečbu Michalovho záchranárskeho psa Čítajte Asi každý Dírer má korene v Turci. Ku ktorej dedine sa viažu tie tvoje?
Môj starý otec pracoval v Dunajplavbe v Bratislave, kde po vojne spoznal moju starú mamu, ktorá tu prišla z srbskej Vojvodiny. Pochádzal z Jasenova.
Najskôr sa moji starí rodičia usídlili v Limbachu, kde sa im narodili dve deti. Neskôr sa presťahovali naspäť do Turca k jeho rodičom. Usadili sa v Mošovciach, kde sa im narodili ďalšie dve deti.
Starí rodičia bývali v dome priamo na námestí oproti základnej škole, v ktorej stará mama vo vyššom veku upratovala, starý otec v nej robil školníka. Keďže môj otec odišiel na vojenčinu na východ a vzal si Rusínku, boli sme s mojimi dvomi bratmi pre okolie v Turci exotickí. Ako Humenčania sme zaťahovali (smiech) a používali smiešne východniarske frázy.
Ale milovala som prázdniny v Turci! My sme totiž boli deti z humenského sídliska a bytovky. Starí rodičia mali kravu, kozu, zajace, sliepky. Museli sme pomáhať. Najskôr zbierať ríbezle, maliny na džem a sirup, a až potom sme sa mohli ísť hrať. Vzácne pre nás bolo aj to, že sme mohli sami ísť na kúpalisko Drienok, von do parku a mali sme slobodu.
V Mošovciach som zažila prvú lásku a aj prvé diskotéky a letné opekačky a stanovačky. Poznám a mám pochodenú Gaderskú i Blatnickú dolinu… Turiec bol pre mňa zázračný aj preto, že niesol v sebe kus histórie.
Na jednej strane prekrásny kaštieľ. Na druhej strane ešte dotyk druhej svetovej vojny. Starý otec bol totiž partizánom. Síce o tom nechcel hovoriť, ale toľko som doňho zabŕdala, že čo to som sa dozvedela.
V rodnom dome môjho otca v Mošovciach na námestí stále žije môj strýko Jozef s tetou Magdou, za ktorými sa rada vraciam.
Bývalý podpredseda parlamentu našiel útočisko na horskej chate. Hrnčiar jazdí aj ratrakom Čítajte Živíš sa filmom, ale celá tvoja rodina je lekárska...
Áno, my s otcom sme také čierne ovce rodiny (smiech). Otec bol 40 rokov hrdým rušňovodičom, ja som sa ocitla pri filme. Moja mama bola v Humennom jednou z najznámejších zubárok a čeľustných ortopédok, ako jedna z prvých začala aj súkromničiť a podarilo sa jej vytvoriť Dentálne centrum.
Aktuálne si čerstvo užíva zaslúžený dôchodok a s otcom sa presťahovali bližšie k nám, na Záhorie. Môj starší brat aj jeho manželka pracujú v nemocnici v Salzburgu. Mladší brat je fantastický čeľustný ortopéd, jeho manželka je tiež zubárka.
Usadili sa v Žiline, kde má ambulanciu. Špecializuje sa na vyrovnávanie zubov, prednáša na Univerzite v Olomouci a je vychýrený odborník.
Teba to na medicínu neťahalo?
Asi všetci čakali, že tak urobím, ale… Mojím spolužiakom na gymnáziu bol režisér, scenárista Mišo Baláž. Už vtedy písal texty, básne, poviedky a povedal mi: poď na produkciu, budeme spolu robiť filmy.
Priznám sa, ani som nevedela, čo to slovo – produkcia znamená. Lenže na VŠMU otvárali len externé štúdium, čo sa mojim rodičom nepáčilo. Lebo, čo by som v tej Bratislave celý týždeň robila, keď škola je len cez víkend… A tak som to musela prehodnotiť. Prihlásila som sa na kulturológiu, žurnalistiku a na vedný odbor slovenského jazyka.
Koníky už neťahajú pluh, ale storočné sane. Vyzdobený dom v malej dedinke púta pozornosť Čítajte Prijali ma na všetky tri školy a ja som mala hlavu v smútku, lebo som nevedela, čo z toho si vybrať. Vtedy mi otec povedal: choď tam, kde si skončila najlepšie. Musím ale, úprimne, priznať, že láska k mojej alma mater – Univerzite Komenského sa dostavila od prvej sekundy v akademickom prostredí.
Takže si netúžila byť od malička filmárkou?
Vôbec. Ani netúžila, ani nesnívala. Ale po pravde, keď som bola malá a pýtali sa ma, čím chcem byť, vždy som hovorila, že budem vedúca (smiech). A naozaj sa mi to podarilo. Žijem si vlastne svoj detský sen. A som za to veľmi vďačná.
Kedy si sa rozhodla pre VŠMU?
V treťom ročníku na filozofickej fakulte sme si mohli organizovať rozvrhy. Ja som si celé štúdium zmanažovala na dva a pol dňa. Lenže ja som pomerne energická a začala som po pri škole rozvíjať rôzne aktivity. Od organizácie konferencie až po vlastné brigády. V tom čase mi osud opäť primietol do cesty Miša Baláža.
Opravovala som mu poviedky, scenáre a on zasa nadhodil produkčnú tému: daj si prihlášku na VŠMU! A dopadlo to tak, že som od štvrtého ročníka nastúpila na dve denné štúdiá naraz.
Sama neviem, ako som to stíhala. Ale obrovskou výhodou bolo, že školy sú od seba vzdialené tak 10 minút pešo.
A kedy ti prišiel do života Grimaldi?
V 3. ročníku na VŠMU sme organizovali festival študentských filmov Áčko. Medzi pozvanými bol aj čerstvo doštudovaný kameraman, Sean Grimaldi.
Všetci sa pýtajú, ako spolu komunikujeme. A ja s láskou odpovedám, že po slovensky, keďže je z bratislavského Ružinova. Dnes už máme spolu aj dve krásne deti.
Nedá mi... Grimaldi je kráľovské priezvisko…
Áno. Je to priezvisko monackého kniežatstva. Ale tým, že je to staré priezvisko, je pomerne rozšírené v Monaku i v Taliansku. Manžel má talianske korene, ale po svojich predkoch nepátral.
V Martine prišli na svet štyri vianočné bábätká, prvá mamina rodila na svoje narodeniny Čítajte Jeden z filmov z tvojej produkcie je Tlmočník s oscarovým režisérom Jiřím Menzlom. Je to jeho posledný film. V roku natáčania mal ťažkú operáciu. Mal už počas výroby filmu ťažkosti?
Nakrúcanie filmu Tlmočník bolo veľmi náročné. Hoci výroba tohto filmu patrí v mojom živote na popredné miesto. Scenár bol pôvodne napísaný pre iného slávneho režiséra, pre Juraja Herza.
Slováka, ktorý vedel fantasticky po nemecky a keďže bol v koncentračnom tábore, tak jeho výpoveď z nášho scenára by bola úžasne autentická. Avšak dva týždne pred prvou klapkou pánovi Herzovi zistili isté zdravotné problémy a museli sme ho náhle preobsadiť.
Ťažko sa hľadal herec, ktorý má okolo 75 rokov a vie plynule po slovensky a po nemecky. Vyzeralo to, že to zahrá úžasný Milan Sládek, ktorý v roli nášho tlmočníka bol výnimočný. Lenže – Milan Sládek naše termíny nakrúcania - nemohol. A tak sme hľadali ďalej a producentovi Rudovi Biermannovi napadlo zavolať Jirkovi Menzlovi.
Ani sa nám nesnívalo, že bude súhlasiť. Ale súhlasil, a hlavne, veľmi sa tešil. Mal lektorku aj na slovenský aj na nemecký jazyk a texty sme si s ním prechádzali takmer nonstop. Jirko bol ale vo výbornej kondícii, nálade a nikomu z nás by nenapadlo, že na konci leta tak vážne ochorie.
Nakrúcanie ale bolo logisticky náročné. Každý deň sme sa celý filmový štáb presúvali na iné miesto. Musím povedať, že okrem množstva ocenení, ktoré tento film získal, najvzácnejšie pre nás všetkých bol čas, ktorý sme strávili s Jirkom Menzelom a rakúskym hercom Petrom Simonischekom.
Vzácny záber. Mirka Grimaldi s oscarovým režisérom Jirkom Menzlom, hlavnou postavou oceneného Tlmočníka. (zdroj: Archív MG)
V zámorí je vychýrená cukrárka, Američanov chytila na klasické slovenské plnky Čítajte V Tlmočníkovi si sa ale objavila aj na obraze. Bolo to tak plánované?
To je robota režiséra Martina Šulíka. Keď točí film, do filmových rolí si vo svojich scenároch často predstavuje svojich priateľov a kolegov. Mňa na rolu recepčnej Ingrid ukecával asi aj pol roka. A hoci to bol pre mňa neuveriteľný stres, som za tú rolu veľmi vďačná.
Vlastne som vďaka nemu v jednom obraze už navždy s oscarovým režisérom a s najlepším európskym hercom. V ďalšom Šulíkovom filme Muž so zajačími ušami, ktorý sme spolu robili, sa objavil aj môj muž. Hral tam farára.
Vždy s manželom pracujete na spoločných projektoch?
Ale kdeže! Je to skôr náhodné a pre nás veľmi obohacujúce. Jeden z mojich prvých filmov, ktoré som v živote urobila, je film Vojtech. Vytvorili sme ho spolu s režisérom Viktorom Csudaiom.
Okrem toho, že sme ho dokázali vyrobiť za minimálne náklady, je to komédia, čo je na Slovensku veľmi vzácne a myslím, že sa zapísala v srdciach desiatok tisíc divákov. Maťovi Landlovi a Lucii Vráblicovej držalo prsty na ich ceste za láskou naozaj veľké množstvo ľudí.
Ktorý film považuješ za najúspešnejší?
Podľa toho, ktorým metrom by sme to merali. Ak meriame oceneniami zo sveta, je to film Tlmočník, ktorý bol uvedený na filmovom festivale v Berlíne a získal rôzne svetové ceny z festivalov. Pre mňa je veľmi vzácny aj film Buko od Alice Nellis, za ktorý v roku 2023 dostala Martha Issová Českého leva.
Veľmi hrdá som na večerníček Tresky Plesky! A na príbehy Katy Strofovej. Na počet divákov v kinách je to ale určite film Sviňa. Tento film videlo v kinách 408 tisíc divákov, a to za veľmi krátky čas. Film totiž šiel do kín 3. februára 2020 a o mesiac už bolo všetko zatvorené kvôli pandémii.
Ale zaujímavé sú aj čísla z televíznej obrazovky. Milovaný Dunaj, k vašim službám sleduje každý utorok a štvrtok okolo 550 tisíc divákov a ďalších 100 tisíc si to pozrie cez platenú video službu. Častokrát premýšľam nad zodpovednosťou a obsahom, ktorý ľudom prinášame na obrazovky.
Preto som aj vďačná, že aktuálne pracujem na Dunaji a aspoň malým kúskom môžeme priblížiť strhujúci obraz doby 2. svetovej vojny.
Dunaj je na obrazovke veľmi dlho. Neublíži mu taká dĺžka?
Dunaj vysielame už dva roky a v januári začneme tretí. A úprimne neviem, či mu taká dĺžka ublíži. Na každom scenári či obraze pracujeme s nasadením plných síl a nielen diváci Dunaj milujú. My, tvorcovia a herci máme ten projekt rovnako radi.
Moji drahí kolegovia denne pripravujú scenáre, kostýmy, masky, rekvizity, aby sme mohli vyrábať v čo najlepšej kvalite. Aktuálne sme v roku 1943, do konca vojny sú to dva roky. Uvidíme, čo to spraví s osudmi našich hrdinov.
Opäť dvojtisícová návšteva, plný autobus fanúšikov Púchova, dojatý tréner Čítajte Využívaš nejako svoje korene z Turca pri práci?
Som presvedčená, že pôvod každého z nás - nás ovplyvňuje. Mám určite turčiansku horúcu krv, takže každé železo kujem ešte za horúca (smiech). Nielen ako vyštudovaná slovakistka som nesmierne hrdá, že mám korene v obci, z ktorej pochádza Ján Kollár, Frico Kafenda, Štefan Krčméry, či Zora Lacková.
Mošovské spomienky som však využívala najmä pri tvorbe ateliéru Dunaja. Niektoré byty našich hlavných postáv ukrývajú nábytky akoby od mojej starej mamy. Niektorých rekvizít sa skutočne dotýkala. Sú tam obrusy, ktoré vyšívala, u Urbanov je kredenc z Mošoviec.
A s pomocou mojej tety som nazháňala aj kopec kostýmov z tej doby, ktoré my filmári veselo využívame. Nosila ich stará mama i Mošovčania.
