MARTIN. Celú kariéru odohral Milan Štrbák v martinskom drese. Ako hráč šestnásť rokov viedol hádzanársky tím s kapitánskou páskou na ruke, pričom zažil aj extraligové časy.
V sezóne 2017/2018 okúsil aj trénerský chlebík a s mužstvom, s ktorým sa v prvej lige až tak nepočítalo, sa takmer prebojoval do baráže o extraligu, pričom postup našim unikol len o skóre.
Hrať cez bolesť bolo normálne
K hádzanej sa dostal na základnej škole a jeho prvým trénerom bol Karol Suchý.
„Na úvod zahlásil, že sa stretneme na ďalší deň a dáme si 150 klikov, 150 drepov a vonku zabehneme 12-minútovku. Na tréning prišlo z tridsiatich chalanov osem. Povedal nám, že zostali len tí, ktorých to naozaj baví, vybral lopty a začali sme sa venovať hádzanej,“ spomína na svoje začiatky Milan Štrbák.
Do mužského tímu sa prepracoval v období, keď v ňom pôsobili mená ako Janík, Šranc, Záthurecký, Mujgoš, Kulašiak, Malovecký či Kuchárik.
„Konkurencie bola veľká, človek bol rád, že sa do tímu vôbec dostal. Hrával som pravé krídlo a o tento post sme súperili štyria,“ pokračuje.
Pomohol z Martina spraviť hokejové mesto, legenda odišla skoro a náhle Čítajte Počas jeho hráčskych čias hral Martin trikrát extraligu v sezónach 2007/2008, 2013/2014 a 2014/2015. Okrem postupu, ktorý sa vždy podarilo dosiahnuť v skromných amatérskych podmienkach, mu v pamäti utkvel súboj v Levoči, ktorý spadal do kategórie existenčných.
„Počas letnej prípravy som si zlomil predlaktie. Lekári mi povedali, že ak chcem ďalej pokračovať v kariére, musím si dať prestávku aspoň rok a pol. V Levoči však bolo treba hrať, a tak som už po šiestich mesiacoch nastúpil i keď mi ešte nevybrali drôty z ruky. Podarilo sa mi dať tri góly a pomôcť mužstvu k dôležitému víťazstvu. Vtedy sme boli bez preháňania oceľová partia, kto len trošku mohol, vybehol na palubovku. Nastúpiť so zvýšenou teplotou či ísť cez bolesť bolo normálne, hádzaná bola za každých okolností na prvom mieste. Musím však priznať, že dosť trpela rodina, a tak som mojim blízkym veľmi vďačný, že ma napriek tomu podporovali,“ nezabudol sa poďakovať.
Jablko nepadlo ďaleko od stromu
V jeho šľapajach pokračujú aj dcéry dvojičky. O šesť minút strašia Lea je praváčka a o niečo mladšia Linda zas ľaváčka. Hádzanej sa venujú už šesť rokov, obliekajú dres celku starších žiačok MHáK Martin a podarilo sa im dostať i do výberu stredoslovenského kraja.
Štrbákovci, zľava Lea, otec Milan a Linda. (zdroj: ARCHÍV MŠ)„Keď ešte boli maličké, chodili sa s manželkou pozerať na naše zápasy a fandili nám. Pravdepodobne už vtedy začali budovať svoj vzťah k hádzanej a verím, že ich tento nádherný šport bude baviť ešte dlho,“ vyslovil želanie Milan Štrbák, ktorý pri príležitosti 70. výročia martinskej hádzanej dostal i ďakovnú plaketu od primátora mesta.
Ako tréner začínal pri mládeži, pričom jeho zverenkyňou bola i Barbora Jakubíková, ktorá už aktuálne chytá za Iuventu Michalovce a na európskom šampionáte, ktorý sa konal na konci minulého roka, nastúpila i za ženskú reprezentáciu. V hádzanárskych začiatkoch viedol i Andreja Slobodu, dnes hráča Považskej Bystrice, ktorý už tiež má na svojom konte reprezentačné štarty.
Splnil si detský sen
Pri martinskom seniorskom tíme zažil ako kouč úspešné obdobie. Prvoligovému celku, ktorý v sezóne 2017/2018 neašpiroval na úplne najvyššie priečky, sa takmer podaril husársky kúsok a postúpil do najvyššej súťaže. Jeho družina sa postarala tiež o veľké prekvapenie v slovenskom pohári. Vyradila vtedy extraligové Nové Zámky, čo sa rovnalo malému zázraku, a postúpila do štvrťfinále.
„Potom sme na Podháji privítali extrémne silný a i na európskej scéne rešpektovaný Tatran Prešov, ktorý pricestoval v plnej sile. Bol to hádzanársky sviatok, hala sa zaplnila a všetci sme si to užili. Bol to taký malý záchvev starých dobrých časov,“ vracia sa o niekoľko rokov späť.
Rozhodcovia sa postavili proti sebe, emócie by sa dali krájať Čítajte Pre pracovné a rodinné povinnosti muselo ísť v ďalších rokoch trénerstvo bokom. V súčasnosti vedie hádzanársky krúžok na jednej zo základných škôl. Športu sa však naďalej venuje i aktívne a dokonca si splnil aj jeden detský sen.
„Už ako chlapec som veľmi chcel byť hokejovým brankárom. Boli sme traja súrodenci, naši nemali až toľko času a aj výstroj bola dosť drahá, zvlášť brankárska. Aj preto dostala prednosť hádzaná. Po kariére som chytával hokejbal a raz ma zavolali, či neskúsim tiež hokej. Ako 38-ročný som si kúpil prvé korčule, naučil sa korčuľovať a išiel do toho. Už sedem rokov je mojím veľkým hobby hokej,“ spokojne konštatuje.
Na hádzanú však nedá dopustiť a bude pre neho vždy športom číslo jeden. Na úspechy i ťažšie chvíle, ktoré s ňou prežil, sa len tak zabudnúť nedá.
„Najviac som hrdý na to, že sme ako amatéri dokázali súperiť s profesionálmi. Chodili sme do roboty, mali rodiny, ale aj tak si našli čas na štyri tréningy do týždňa. Hádzanú sme mali skrátka radi so všetkým, čo prináša. To je cesta, ktorou by sa mali vydať i naši nástupcovia,“ dodal na záver Milan Štrbák.
