MARTIN. Po otcovi zdedil lásku k Slovensku, folklóru i dlhovekosť. Ivan Plicka má 93 rokov. Práve takéhoto vysokého veku sa dožil jeho slávny otec. Otvorenie výstavy o Karolovi Plickovi si jeho syn Ivan užíval pri hudbe a tanci folklórnych skupín zo Ždiaru a Liptovských Sliačov, kam jeho otec rád chodil s fotoaparátom.
Jeho prítomnosť návštevníci využívali na spoločné fotenie i rozhovory. Na jeden krátky si urobil čas aj pre nás.
Zdedili ste po otcovi umelecké sklony? Čím ste sa živili?
Živil som sa úplne niečím iným ako otec, pretože som skoro zistil, že nemám otcovo oko. Keď sa na niečo pozrel, už vedel, ako to má zoradiť. Ja som tu schopnosť nemal. Preto som si zvolil úplne iný odbor, vyštudoval som inžinierske staviteľstvo. Asi 50 rokov som pracoval na útvare hlavného architekta v Prahe, takže som sa zaoberal rozvojom hlavného mesta, teda urbanizmom.
Vedel som reči a jazdil som po svete. Ale Prahu som mal rád, takže tú otcovu lásku k nej som prevzal. A čo sa týka Slovenska, tak to milujem. Celé som ho precestoval pešo, na lyžiach, bicykli...
Brával vás otec na Slovensko?
So Slovenskom som spojený priam pupočnou šnúrou. Narodil som sa síce v Prahe, ale s rodinou sme sa presťahovali na Slovensko. Odchádzali sme naspäť do Čiech, keď som mal 8 rokov a potom som sa sem vracal ako dospelý.
My sme s rodičmi nikdy neboli na skutočnej dovolenke, že by sme s otcom a mamou boli spolu niekde štrnásť dní. Áno, boli sme niekde tri mesiace, ale otec chodil po rodinách, fotografoval a vrátil sa na druhý deň.
Veľkolepú výstavu fotografií Karola Plicku otváral v Martine syn Ivan Čítajte Bol stále preč. Dva dni pred Štedrým dňom napríklad odišiel s Maticou slovenskou do Ameriky na sedem mesiacov. Mal som päť rokov.
Otec žil najmä pre svoju prácu, vo svojej bubline, do ktorej prakticky nikoho nepúšťal. Pamätám si, ako sedel pri písacom stole, mal tam lampu so zeleným tienidlom a zápisky piesní, prespevoval si ich a zapisoval zrozumiteľným spôsobom. Ja som si ho vlastne neužil. To skôr mamu.
Čím bola vaša mama?
Učiteľka ako môj otec. Bola od otca o päť rokov mladšia. Pochádzala z veľmi váženej rodiny z malého mesta Úpice pri Krkonošiach. Jej dedo bol dvakrát starostom tejto obce, jej otec zasa školný inšpektor, čo bola ohromná šarža. V ich rodine vládol taký úžasný poriadok a teraz do toho vlietol ten môj otec. To bola atómová bomba!
Zamiloval sa do mamy, lebo bola krásavica. Môj dedko nemohol prežiť, že svoju najmilovanejšiu a najkrajšiu dcéru má dať tomuto „fanfáronovi“, ktorý chodí na Slovensku s ruksakom po dedinách. Pre vtedajších ľudí to bolo nepochopiteľné. Folklór bol pre nich neznámy. Mama si ho ale vydupala.
V brušku boli v poriadku, na svet prišli s diagnózami. Adriana je na liečbu dvojičiek sama Čítajte Má vôbec niekto u vás také to otcovo oko?
Nemal ho ani môj brat Vladimír, ktorý už zomrel. Pracoval v televízii, pripravoval detské vysielanie, takže vlastne v tomto smere asi niečo podedil. Moja dcéra Katarína vyštudovala ekonomické inžinierstvo. Mám aj vnúčatá, ale tie sú mladé, neviem, ako sa profilujú. Môj otec už od mladosti forsíroval muziku a robil si fotoprístroje.
Váš otec veľmi rád fotil deti. Fotil aj vás?
Keď sa pozriete na Zem spieva, tak sa tam asi trikrát objaví taký malý chlapček v košeli a klobúku. Máva s prútikom, potom uteká, zakopne a spadne. Tak ten krásny chlapček - to som ja. Povedal by som, že som tam bol taká star.
