HADVIGA. Zabudnutá a zaniknutá. Takto označujú Hadvigu, bývalú nemeckú obec uprostred hôr, ktorá je oázou pokoja. Nevedie k nej asfaltka, ani elektrina. Napriek tomu čoraz viac žije chalupármi, objavujú ju turisti a posledné dva roky sa vrátil život aj do vyrabovaného kostola. Omše v Hadvige sa stali vyhľadávanými, najbližšia bude 9. marca.
Domy z Hadvigy zmizli
Hadviga bola súčasťou Haurelandu, nemeckého ostrova na Slovensku, ktorého jadro tvorila Kremnica a Nitrianske Pravno. Malá horská dedina patrila k Nitrianskemu Pravnu, jej obyvatelia sa živili ako roľníci a drevorubači.
Ešte pred vojnou tu žilo v uzavretej komunite takmer 500 ľudí, mali vlastnú nemeckú školu, kultúrny dom, obchod, krčmu, poštu a krátko pred vojnou si postavili aj kostol.
Po vojne sa museli na základe Benešových dekrétov vysťahovať. Obyvatelia nemeckých dedín nastúpili do vlaku, posledný vagón však zabudli pripojiť, a tak pár Hadviganov ostalo doma. Ostatných odviezli do pracovných táborov, niektorí z nich sa vrátili domov.
Domy však medzitým obsadili cudzí ľudia alebo ich rozobrali a v okolitých dedinách si z materiálu postavili nové. Hadviga sa zmenšila, vyľudnila. Zmizol aj kultúrny dom, zo školy pri kostole zostali len schody. V susednom Brieští, ku ktorému osada dnes patrí, si z nej postavili národný výbor.
Príbeh Hadvigy I: Obyvatelia odišli, po nich prišli veľké rabovačky Čítajte Omša po 77 rokoch
K zaniknutej dedine dva kilometre od Brieštia preto nikto nepotiahol asfaltku, ani elektrinu. Stala sa chalupárskou osadou, do ktorej vedie poľná cesta. Staré chalupy pokúpili ľudia z rôznych kútov Slovenska i Moravania. Pomedzi ne stále pribúdajú nové chaty. Ich majitelia svietia solárnymi panelmi či centrálami.
Katolícky kostol na konci dediny ostal prázdny. Čo sa dalo, to z neho ľudia odniesli. Z časti ho opravovali Lienerovci zo zbierok, ktorú urobili pôvodní obyvatelia v Nemecku.
Od roku 2022 však opäť slúži veriacim, a to vďaka zanietencom – chalupárovi Petrovi Ďurigovi zo Slovian a dekanovi Vladimírovi Maslákovi z Kláštora pod Znievom. Pomohli aj obyvatelia z domova, ktorý dekan vedie pod občianskym združením Dobrý pastier.
Kostol kompletne zariadili, vrátili doň aj Svätý kríž z pôvodného oltára, ktorý chalupári pred zlodejmi uchránili. Leží na stole, na stene visí drevený kríž, ktorý priniesli potomkovia pôvodných obyvateľov z Nemecka.
„Ten kostol tu ľudia postavili s nejakým trvalým úmyslom. Chceli sa v ňom modliť, a tak sme si povedali, že mu toto poslanie vrátime. Viedol som tu prvú omšu po 77 rokoch, bol to krásny pocit,“ prezradil Vladimír Maslák.
Hoci nemá Hadviga žiadneho trvalého obyvateľa, kostol sa vždy zaplní.
„Pán Ďuriga o omšiach informuje na sociálnej sieti a odrazu tam príde aj 150 ľudí,“ zasmial sa. V malom bielom kostole bývajú omše niekoľkokrát do roka, striedajú sa tu viacerí kňazi. Najbližšia bude v nedeľu 9. marca o 14. hodine.
Príbeh Hadvigy II: Premenovali na Údolie pokoja Čítajte Svadba na magickom mieste
Toto magické miesto sa už stalo aj dejiskom svadby. I keď malej. „Sobášili sa tu dodatočne mladí manželia, ktorí pár rokov predtým uzavreli manželstvo na úrade. Bola to malá svadba v kruhu rodiny,“ prezradil Peter Ďuriga, tunajší chalupár, ktorého nazval Vladimír Maslák dušou kostola.
Hadviga je Petrovi Ďurigovi veľmi blízka, pochádza z nej jeho mama. „Narodila sa v prvej chalupe, ktorú volajú krčma. Mne však hovorili, že tu krčma nebola. Len sa v tom dome vždy zastavili furmani s vozom a nalievali im v ňom,“ zmienil sa Peter Ďuriga.
Jeho prastarký Matej Štencel je však na cintoríne pri kostole pochovaný ako krčmár. „Môj ujo Janko, ktorý prišiel vo vojne o nohu, mal zasa v dedine obchod. Je to rohová budova na križovatke,“ prezradil o svojej rodine, ktorej patrila aj budova naproti spomínanej krčme.
Označujú ju ako poštu. Oba domy stoja hneď na začiatku dediny. Ten bol vraj celkom inde. „Hovorí sa, že pár domov bolo ešte pred nimi a Hadviga začínala pri kríži,“ zreprodukoval Peter Ďuriga.
Zabudnutá Hadviga ožíva chalupármi Čítajte Bývajú na Hadviginej ulici
Peter Ďuriga sa stará o kostol, na ktorej opravuje strechu. Dbá aj o to, aby sa na Hadvigu nezabudlo. Pred dvomi rokmi zorganizoval stretnutie bývalých obyvateľov a ich potomkov.
Z Nemecka prišlo pár rodín, ktorí sa združujú v tamojšom spolku Hedwig & Bries. Vedie ho Jürgen Stenzel, ktorý o Hadvige napísal aj knihu. Niektoré rodiny bývajú na ulici, ktorú nazvali Hedwig strasse, čím si chceli zachovať pamiatku na slovenskú domovinu.
Ich príchodom tichá dedina ožila, niesla sa ňou vôňa guľášu. Nemci prídu aj tento rok v lete a pôjdu sa pomodliť aj do kostola.
Pôvodných obyvateľov z Hadvigy žije už len zopár. Jednou z nich je napríklad aj mama Petra Ďurigu, býva vo Vrícku. Pár rokov dozadu tu v teplých mesiacoch prebývali Lienerovci, ktorí ako jediní svoj dom nepredali.
Aj vďaka nim žije. Dve školáčky oživovali muža po kolapse, ich pomoc vyzdvihli záchranári Čítajte Pustovník na streche kostola
Na krátky čas sa stal stálym obyvateľom tichej osady aj pustovník Ľuboš z Moravy, ktorého do Hadvigy priviedol práve dekan z Kláštora pod Znievom. „Prišiel k nám do Dobrého pastiera a pýtal sa ma na nejaké odľahlé miesto. Keď som ho zaviedol do Hadvigy, onemel. Povedal, že toto je presne to miesto, ktoré hľadal,“ zaspomínal si Vladimír Maslák.
O dočasnom domove rozhodlo aj popisné číslo na kostole. Bolo rovnaké ako na Ľubošovom dome na Morave.
Pustovník si na ruinách školy vedľa kostola postavil maringotku, ktorá tu je doteraz. Pomáhal s opravami kostola, spriatelil sa s chatármi, vyrábal ružence a stretol sa tu i s medveďom. Po dvoch rokoch pustovného života z Hadvigy odišiel zas na iné opustené miesto.
Pôvodní obyvatelia museli z Vrícka odísť. Zanechali tu však typickú reč, kroj i hymnu Čítajte
