KOŠŤANY NAD TURCOM . Pred štvrťstoročím založil známy turčiansky hudobný pedagóg Ľubomír Ľahký skupinu Alex.
Jej šlágre poznajú priaznivci v Turci i po celom Slovensku nielen zo svadieb a zábav, ale aj z obľúbených hudobných televízií. Líder skupiny Ľubomír Ľahký z Koštian nad Turcom, ktorý od detstva muzicíruje, zároveň vyučuje deti a mládež na viacerých umeleckých školách.
No myslí aj na veci posledné. Jeho hra a spev odprevádza na občianskych obradoch tých, ktorí sú na svojej ostatnej ceste.
Najmä medzi staršou generáciou ste pomerne známy. Ľudia vás spoznajú z obrazovky televízie, kde prezentujete svoju vlastnú tvorbu. Vráťme sa však na úplný začiatok. Ako vznikal váš vzťah s hudbou?
Pochádzam z Diviak. A ako dieťa som chodieval do hudobnej školy v Turčianskych Tepliciach, kde som sa učil hrať na trúbke. Nebola to však priama cesta. Vždy po roku som chcel prestať, ale mama ma vždy opäť prihlásila.
Povedala mi, že keď som prihlásený, tak do tej školy musím chodiť. Čo už iné mi ostávalo? Hudbu som si ale zamiloval natoľko, že som absolvoval Konzervatórium v Žiline.
Avšak vás nebavilo hrať klasickú hudbu a skôr ste inklinovali k populárnej. Pred skupinou Alex ste vystriedali pár kapiel...
Áno, vždy som chcel hrať populárnu muziku. Bol som ešte študentom konzervatória, keď moji kamaráti, hoci boli analfabeti na muziku, si povedali, že si ideme založiť kapelu.

Nikto z nich nevedel na nič hrať, ale nakúpili gitary za sto korún. Mne povedali, že ako konzervatorista by som mohol hrať na nejakom klávesovom nástroji. Z tejto kapely sa mi raz jeden kamarát ozval, že sa dostal do ďalšej, kde hrá na bicích, že či nechcem ísť k nim.
Kapela sa volala Orchidea, jej muzikanti boli z Veľkého Čepčína. Mohol som mať vtedy tak 18 rokov. Bol som šťastný-prešťastný, len som nemal nástroj. Poriadny syntetizátor okolo roku 1986 stál rovnako ako nová škodovka, štyridsať až päťdesiattisíc korún.
Vy ste sa však vtedy nevzdali. Ako ste si zohnali nové klávesy?
V jednu sobotu sme sa spolu s kamarátom vybrali po Slovensku, že sa ideme pozrieť na ponuky z inzerátov. Natrafili sme na organ Vermona vyrobený v NDR. Bol úplne nový, voňavý. Stál iba desaťtisíc.
Na tú dobu bol dostupný a bol adekvátny cene. Spísali sme zmluvu. Oni mi ho dali aj bez peňazí s tým, že ich pošlem poštou. Mame skoro oči vypadli, ale kúpila mi ho.

Povedala mi, že keď budem hrávať v kapele, tak jej budem postupne splácať. Lenže, zahral som jednu svadbu alebo dve a kapela sa rozpadla. Mne zostala desaťtisícová dlžoba a varhany na stole. Stále som na nich hral a púšťal som si k nim pesničky z platne. Mama si myslela, že moje nadšenie bude trvať len chvíľku a potom klávesy predám.
To ste už mali nasmerované k populárnej muzike a šlágrom.
Nakoniec som sa dostal do kapely Spektrum v Turčianskych Tepliciach. Bolo leto, chodieval som na brigádu do Dreviny v Diviakoch, kde som nosil drevo, rezinu. Keď sme v stredu mali skúšku, tak to bolo pre mňa, akoby som išiel dnes na Pink Floyd.
Dva roky som tam s nimi hrával, a potom som odišiel na základnú vojenskú službu do Prešova. Písal sa rok 1988. Mal som vtedy šťastie, lebo som sa tam dostal ako hudobník. Po prvýkrát v živote som bol na východe Slovenska.
Prešov ma príjemne prekvapil novou stanicou, pekným mestom a aj dievčatá východniarky boli nádherné. Hral som vo vojenskej posádkovej kapele, ale mali sme aj vlastnú. Chodievali sme hrávať na svadby a zábavy, lebo sme boli o polovicu lacnejší ako miestne kapely.

Po vojenčine ste sa dostali do dobrej kapely v Martine, volala sa Syrinx. Tu ste pôsobili pár rokov. Prečo ste sa napokon rozhodli pre zmenu?
V roku 2000 som sa rozhodol založiť vlastnú kapelu Alex, kde som už bol šéfom. Vždy mi totiž prekážalo, že som sa musel prispôsobovať, keď sme vyberali repertoár skladieb, ktoré budeme hrať. Som rád, že kapela Alex vydržala 25 rokov.
V súčasnosti má troch členov a hráme v zostave: speváčka Vierka Dubovcová, gitarista Rastislav Hajdušek a ja som klávesák. Porátal som, koľko muzikantov sa u nás vystriedalo, lebo to nie je so mnou ľahké, aj keď som Ľubo Ľahký.
A verte, že za tie roky sa vystriedalo u nás speváčok a hudobníkov neúrekom.
Riadením osudu ste sa dostali pred ôsmimi rokmi do televízie, ktorá má programovú štruktúru zameranú na šlágre. Predstavujete sa s repertoárom 25 pesničiek a všetky sú autorsky vaše.
Pred desiatimi rokmi, keď som si zabehol život, mám rodinu, muziku, nemusím sa naháňať za peniazmi – som zrazu zistil, že už ma nebaví po svadbách hrať odrhovačky, ale písať vlastné pesničky.

Raz sme nahrávali naše pesničky v štúdiu Mária Tománka, gitaristu skupiny AYA. Nahrali sme u neho dve CD-čka. Ocenil, že tvoríme vlastnú muziku, že nikoho nekopírujeme.
Poznal sa so spevákom Ottom Weiterom, zavolal mu a odporučil nás ako dobrých muzikantov. Poslali sme mu naše pesničky a on, že fajn. Naše prvé štyri klipy, ktoré sme natáčali, sme robili s Ottom Weiterom.
Vtedy ešte žila jeho manželka Andrea Fischer Uhríková. Mala nás veľmi rada. Pri pesničke Rosemaria, ktorú som napísal, keď som mal dvadsať a bol som ťažko zamilovaný, plakala. Tak sa do tej pesničky vžila.
Na každej poriadnej slovenskej svadbe hrávala živá kapela. Ostatné roky je to tak, že ľudia uprednostňujú skôr diskdžokeja. Napriek tomu si vás vaša klientela nájde. Akí sú to ľudia, ktorí si vyberú na svadbu kapelu?
Áno, je to tak. Svadby v Martine odohrá v 99 percentách diskdžokej. Kedysi sme hrávali na svadbách oveľa viac. Naši klienti sú tí, ktorí potrebujú na svadbe človečinu.

Nejde o to, či dokonale niečo zaspievame, ale o kontakt s ľuďmi, či ich vieme zabaviť. Napríklad, hráme pesničku, vidíme nejakú známu osobu alebo nejakú situáciu a okam-žite sa to v texte prejaví.
Aká je vaša najhranejšia svadobná pieseň?
Najväčšia hitovka od Alexu je Bez teba. Čo sa týka najhranejšej piesne, svadbu bez Dlouhej noci od Heleny Vondráčkovej si neviem predstaviť.
Na významných rodinných oslavách sa kadečo prihodí. Zažili ste niečo nezvyčajné?
Veľa muzikantov sa baví na tému, že to bola výborná svadba, aj nevesta sa bila. To som tiež zažil. Raz som bol na sobáši, kde nevesta odmietla ženícha. Chytila kvety, hodila ich za seba a odišla. To bol des. Všetci sme tam ostali ako zamrznutí, nikto nevedel, čo robiť.
Ako hudobník sa nevyhýbate ani smutným chvíľam. V Martine, Vrútkach i Turanoch hráte a spievate na rozlúčke so zosnulými...
Čo sa týka sprievodu, som tam sám. Aj na pohreby skladám piesne, už mám tri smútočné. Pohrebné obrady dokážu odbaviť aj bezo mňa hudbou z CD. Je veľa nahratých pekných pietnych skladieb. Keď som na rozlúčke prítomný, je to podľa mňa dobré, lebo moja živá hudba prináša ľudský faktor.

Štvrťstoročie muzicírovania je naozaj veľmi dlhý čas. Máte ešte, čo sa týka hudby, nejaké prianie?
Bol by som rád, keby slovenskí muzikanti hudbu nielen kopírovali, ale ju aj sami tvorili.