MARTIN. Dlhoročná učiteľka Zdena Kresáková neprejde cez mesto bez toho, aby v nej niekto nespoznal svoju slovenčinárku a telocvikárku. Od roku 1961 učila vo viacerých martinských základných školách i na gymnáziách. Vychovala dve generácie Martinčanov a učí tretiu.
Hoci je niekoľko rokov na dôchodku, ešte vždy si odskočí za katedru. Učenie stále miluje. „Nie je nič krajšie, ako stretnúť bývalého žiaka, ktorý sa vám na ulici prihovorí,“ priznáva.
Štádium dobre vyzeráš
Zdena Kresáková je asi najstaršou aktívnou učiteľkou v regióne. Ešte nedávno zaskakovala na základnej škole za chorú učiteľku. Aktuálne má voľno, no nenudí sa.
Nenájdete ju v žiadnom klube dôchodcov. Chodí po kultúrnych podujatiach, rada vyhľadáva spoločnosť mladých. Keď príde reč na jej vek, zavtipkuje: „Som v životnom štádiu, ktorému sa po detstve a strednom veku hovorí dobre vyzeráš.“
A ona fakt vyzerá dobre. Je to bielovlasá elegantná dáma v modernom, mladistvom, no vkusnom outfite, s upravenými vlasmi i mejkapom. Srší dobrou náladou, optimizmom a elánom. „To som zdedila po maminke,“ nezabudne povedať.
Ak zle vyslovujú, nenaučia sa dobre čítať ani písať. Čoraz viac detí končí v úvodnom ročníku Čítajte Dcéru odkojila cez prestávky
Jej prví žiaci sú už sedemdesiatroční dôchodcovia. Učila ich v roku 1961 na „Mudroňke“ hneď po maturite na Pedagogickej škole v Turčianskych Tepliciach.
Síce pôvodne dostala umiestenku na Orave, na martinskej škole potrebovali záskok, a tak to využila. A dobre urobila, pretože čoskoro sa vydala a stala sa mamou. Doma s dieťaťom mohla byť len krátko.
Pomáhala jej mama. „Dcéru som dala po pár mesiacoch do jasličiek. Keď moja maminka, ktorá pracovala v jasličkách, mohla, postarala sa mi o ňu ona. Dcéru som dojčila, takže mama mi ju z dolných Vrútok nosila dvakrát cez prestávky do školy. Sprvu v kočíku, no keď dcéra vedela sedieť, tak na prednom sedadle bicykla,“ povedala s tým, že doba, v ktorej žila, nebola o nič ľahšia ako je teraz.
Rebelanstvo s plášťom
Z „Mudroňky“ odišla na rok do školy vo Vrútkach, z ktorej ju bývalí žiaci pravidelne pozývajú na stretnutia. Vo Vrútkach aj bývala. Jej rodičia sa tu presťahovali zo Žiliny, kde istý čas pracovali a kde sa narodila. Vo Vrútkach bývali u starých rodičov po otcovi.
Nádejný vedec bojuje o život. Zriedkavé ochorenie prišlo náhle a pripravilo ho o všetky sily Čítajte Keď si urobila vysokú pedagogickú školu v Banskej Bystrici, nastúpila na martinské gymnázium, kde bol riaditeľom Dušan Jamriška.
Pri ňom skúšala trochu rebelovať. „Museli sme nosiť dlhé modré plášte. A mne – mladej štíhlej žene, sa páčili viac minisukne. Skúsila som si ho neobliecť raz, dvakrát a keď si nikto nič nevšimol, odložila som ho,“ potmehúdsky sa usmiala Zdena Kresáková, ktorá napokon skončila u riaditeľa na koberčeku.
„Triasla som sa, mala som rešpekt. Povedal mi, že krásne nohy síce mám, ale zajtra prídem v plášti. A tak som ho nosila. Aby nebol obyčajný, mama mi na rukávy a golier našila bielu stuhu,“ povedala.
„Učitelia mali kedysi v sebe poslušnosť. Nie diktatúru, ale poslušnosť ako prejav inteligencie a slušnosti. Boli tak vzorom pre deti, ktoré s učiteľom trávili väčšiu časť dňa,“ pripomenula v tejto súvislosti.
Umývali okná na škole
Neskôr prešla učiť na „Tomášičku“, odtiaľ do novootvorenej ZŠ Východná. „Prišiel riaditeľ a povedal: – Dievčence, ktoré bývate k novej škole bližšie, môžete prestúpiť. Keďže som bývala v Košútoch, neváhala som. Vtedy neexistoval nedostatok učiteľov, vedeli školu rýchlo personálne obsadiť. Paradoxne, dnes, keď je kopec vysokých pedagogických škôl, z ktorých vychádzajú učitelia, je ich nedostatok,“ zamyslela sa.
Hoci mali učitelia v minulom režime v triede aj 40 detí, vedeli vraj o nich toho viac. „Viedli sme takzvané pedagogické denníky, do ktorých sme zapisovali hodnotenie žiakov – ich povahové črty, správanie. Pamätám si aj na obdobie, keď spolupráca rodiny fungovala aj na základe návštev v rodinách,“ prezradila.
Je to len pár sekúnd, no sú unikátne. Film zachytáva Hviezdoslava krátko pred smrťou Čítajte Pedagogický zbor, ktorý zažila, bol súdržný. „Predtým, než sme išli po deti do družiny, sme si raz do mesiaca vybehli do Loktíka v kine Moskva. Dali sme si vyprážaný syr s hranolkami,“ zaspomínala si.
Štyrikrát tiež bola uvádzacou učiteľkou pre „nováčky“. „Kedysi to bol na školách zaužívaný zvyk. Mala som ich na starosti, usmerňovala som ich. Našťastie som mala vždy pani učiteľky, ktoré učiť chceli a bavilo ich to,“ povedala.
V roku 1988 otvárali „Hurbanku“, vtedajšiu Makarenkovu školu. Keďže Zdena Kresáková bývala naproti nej, opäť prestúpila. Bola to už jej šiesta škola. „Riaditeľkou tam bola Krnáčová, zástupcom Pavol Chovaňák. Pamätám si, že pred otvorením sme všetci učitelia umývali okná,“ zaspomínala si. Počas učiteľovania na „Hurbanke“ ju tu zastihol dôchodok. Neodišla, ale ešte asi päť rokov učila ďalej.
Nevie oddychovať
Začali ju však pozývať aj do iných škôl, a tak sa na čas vrátila na ZŠ Východná, ktorá sa medzitým stala súkromnou ZŠ Tomáša Zanovita, neskôr sa presunula do susednej súkromnej školy Bell Amos, kde vyučuje podľa potreby doteraz.
Z robotníčky v ZŤS milovaná učiteľka. Spomíname na Máriu Gregovú Čítajte Podľa fotiek z jej súkromného albumu tu bola ešte v školskom roku 2018/2019 triednou učiteľkou. Slovenský jazyk vyučovala aj žiakov 1. stupňa základnej školy, ktorá sa neskôr pretransformovala na Gymnázium Jozefa Lettricha na martinskej Ľadovni.
„Nie som ten typ, čo potrebuje oddychovať. Myslím, že môžem byť ešte pre niekoho vzorom, mám ešte čo deťom odovzdať,“ teší sa žena, ktorá v sebe učiteľku nezaprie. Poučuje všetkých naokolo.
„Sedela som na balkóne a videla som mladých mužov dojesť dobošku, no obal z nej hodili na zem. Nedalo mi to, a tak som sa im prihovorila. Oni ho poslušne zo zeme zodvihli a vopchali do vrecka. V nemocnici som zas opravovala chyby na ozname. Ani som si to neuvedomila,“ zasmiala sa.
Priznáva, že v škole sa musela prispôsobiť novému spôsobu učenia. „Učivo sa berie príliš rýchlo, nie je taký priestor na opakovanie, čo je pre deti škoda,“ myslí si.
Gaudeamus Igitur po päťdesiatich rokoch Čítajte Projektmi si štvú rodičov proti sebe
Napriek tomu, že verejnosť dnešnú generáciu detí haní, Zdena Kresáková s týmto názorom vôbec nesúhlasí.
„Deti nie sú zlé. Sú také isté ako som bola ja. Aj ja som vyrušovala, robila zlobu, skúšala fajčiť. Aj za mojich čias sa chlapci na záchode pobili, len to nikto nenazýval šikanou. Sú možno drzejšie, ale to prináša doba, ktorú sme si vytvorili my sami. Sú odrazom svojich rodičov. A práve tí sa zmenili. Prestali sa so svojimi deťmi rozprávať, prestali učiteľa vnímať ako autoritu,“ zhrnula skúsená pedagogička.
Negatívne vníma však aj snahu učiteľov zapájať rodičov do školských projektov a zložitých domácich úloh. „Ak to nemá alebo nevie dieťa urobiť samo, domáce projekty nemajú zmysel. Osobne som ich vždy robila s deťmi v škole. Projektmi si pedagógovia len zbytočne štvú rodičov proti sebe,“ myslí si.
Do školy sa vrátili po viac ako päťdesiatich rokoch Čítajte Torta od rodičov
Zdena Kresáková si na roky v školstve pamätá s láskou. Rozpamätala sa aj na oslavy Dňa učiteľov, ktoré sa začínali najprv v komornej atmosfére v škole.
„Nikdy sa nestalo, že by predseda rodičovského združenia nedoniesol kyticu kvetov. Rodičia nám nosievali aj torty. V kabinete sme sa zabávali, tancovali, utužovali kolektív,“ povedala.
Nechýbali ani kvety od detí. „Nebolo jediného dieťaťa, čo by kvety nedonieslo. Samozrejme, aj teraz nosia. Najmä deti na prvom stupni,“ pripomenula. Neskôr sa učitelia zúčastnili na okresných oslavách. V Martine boli v kine Strojár alebo na priemyslovke.
„Škola vždy vybrala učiteľov, ktorí tam išli. Dostali sme karafiát, pamätné listy. V sedemdesiatych rokoch si pamätám aj odmenu 500 korún,“ pousmiala sa a dodala, že hoci si Deň učiteľov pripomínajú samosprávy či vládni predstavitelia i dnes a oceňujú pedagógov, predsa je to len rozdiel.
„Mudroňka„ síce oslavuje sedemdesiatiny, ale nezostarla Čítajte „Kedysi učiteľ niečo znamenal, mal postavenie, autoritu. Veľmi si prajem, aby sa im táto úcta vrátila. Od štátu i od rodičov, lebo učiteľ je ten, kto ich deti v škole nielen učí, ale aj vychováva. Ak si rodič a štát nebudú vážiť učiteľa, nebudú si ho vážiť ani deti,“ uzavrela a nezabudla pogratulovať svojim kolegom:
„K ich blížiacemu sviatku im prajem, aby sa ich snaha vychovať mládež stretla s pozitívnou odozvou a tiež aby mali na pamäti, že byť učiteľom nie je povolaním, ale poslaním.“
