MARTIN. Vyštudovala psychológiu na jednej z najprestížnejších univerzít v škótskom Edinburghu, kde žila 15 rokov. Janka Palček je žiačkou odborníka na neurológiu zmeny Dr. Joa Dispenzu a tvorcu psychosomatiky Dr. Petra Levina.
Ako sama hovorí, psychológiu a jej príbuzné disciplíny študovala okolo celého sveta. Odtiaľ má aj klientov – úspešných doktorov, sudcov i profesorov. Na Slovensko sa vrátila počas kovidovej pandémie. Pôsobí v Martine i Bratislave.
Pôvodne ste na Slovensku vyštudovali podnikanie a manažment. Od svojich 20 rokov ste sa popri štúdiu úspešne venovali biznisu a riadili aj rozvíjali podniky, ktoré sa zameriavali na podporu a zlepšovanie pohody a vzdelávania. Kedy sa začala vaša cesta psychologičky?
Už od malička som bola taká, že kde som prišla, tam sa ma ľudia nejakou formou pýtali, čo si myslím o tom a tom. Zo mňa to nejakým spôsobom vychádzalo, že som rozumela ľuďom. Vždy bolo fascinujúce a zaujímavé pozorovať ľudí. Zároveň ma veľmi zaujímal osobnostný rozvoj.
Športové celebrity mu nevedeli povedať nie, no ikonický fanúšik už tretíkrát smrť neoklamal Čítajte Narodila som sa za socializmu, kedy nebol internet a ani knihy o ľudskej psychike a vedomí. Televíziu sme mali tiež obmedzenú, vysielala ruské filmy o vojne. Čiže ľudia, ktorí boli myslitelia mali veľký problém, pretože to, čo normálne je alebo nie je, udával človek s priemernou inteligenciou.
Vy ste si však našli svoju cestu k psychológii. Ako to bolo?
Jedného rána som sa skrátka zobudila s tým, že sa sťahujem do anglicky hovoriacej krajiny. Mala som 29 rokov. Prišla som do Isle of Arran. Moja angličtina bola zlá, mala som za sebou iba šesť lekcií. Do telefónu som prečítala, čo som si pripravila:
„Nerozumiem vám, ale prichádzam. Ja som Jana Palček. Som na lodi. Prichádzam.“ Vôbec som domácim nerozumela, čo mi v telefóne hovoria. Našťastie bolo vopred dohodnuté, že ma prídu vyzdvihnúť. V živote som milších a lepších ľudí nestretla.
Tam, kde som žila, si nezamykajú domy, ani auto, keď idú do obchodu či pobehať po pláži.
Vaše rozhodnutie chcelo od vás veľkú pokoru. Začínali ste úplne odznova a popri tom ste sa učili jazyk.
Zo začiatku som pracovala v starobinci. Išla som tam robiť všetko, čo bolo treba. Predtým som mala na Slovensku vlastný biznis a zároveň som bola manažérka kníhkupectva. Mala som blond vlasy, dlhé nechty, vysoké opätky, veľkosť oblečenia 38.
Z robotníčky v ZŤS milovaná učiteľka. Spomíname na Máriu Gregovú Čítajte Ako som nasadla do lietadla, nechty som mala ostrihané, opätky odstránené, vlasy zafarbené nahnedo a stiahnuté do gumičky. Bol to rázny sek. S pýchou by som to nezvládla. Treba odhodiť nejakú pozíciu a ísť robiť to, kde vám ľudia porúčajú v takej miere, v akej si to môžu dovoliť. Ale milovala som to tam.
Mám krásne spomienky. Po troch mesiacoch som sa presťahovala do Edinburghu. Čoskoro som si otvorila vlastný biznis. Ponúkali sme služby – kaderníctvo, kozmetiku, terapie, masáže a uvoľňujúce meditácie. To bolo úplne ako zázrak. Vo Veľkej Británii úrady podporujú podnikanie.
Počas trinástich rokov som nemala jedinú kontrolu! Naučila som sa robiť všetko, čo sme ponúkali. Získala som rôzne certifikáty.Učenie sa a zvedavosť boli vždy mojou silnou črtou, rovnako tak ako aj praktizovanie toho, čo viem. Nikdy som nebola len teoretik.
Onedlho ste začali študovať popri práci psychológiu. Ako ste to všetko stíhali?
Psychológiu som študovala, až keď som mala 30 rokov. A to len preto, lebo som si chcela nejakým spôsobom rozvinúť angličtinu. Študovať psychológiu s mojou úrovňou jazyka bolo pre mňa nepredstaviteľné. No mala som kamarátku Astu, výskumníčku rakoviny, ktorá má k tomu postrčila.
Pomáha aj deťom, ktoré to doma nemajú ľahké. Učiteľku z Turca nominovali do prestížnej ankety Čítajte V Škótsku som podnikala trinásť rokov. Robila som súčasne biznis, viedla ekonomické záležitosti a popri tom som študovala. Prvý rok som preplakala. Nechápem, keď sa obzriem späť, kde som brala tú energiu.
Pred prácou som študovala dve hodiny, po práci dve hodiny a medzi tým som chodila do školy. A toto som robila päť rokov.
Ste veľmi pozitívne naladená, rada sa smejete. Prečo sa na Slovensku tak mračíme a málo usmievame?
Viem nájsť dobré v ľuďoch aj v užitočných situáciách. Ale musela som sa to naučiť, som skôr serióznejšej nátury. Keď som študovala na Kostarike, všetci boli vysmiati, šťastní, spokojní. Štatisticky tam žijú najšťastnejší ľudia na zemeguli. Bolo to veľmi inšpirujúce.
Na Slovensku sa málo smejeme úprimne. Ľudia sa tu často usmejú, lebo vedia, že je to pre nich prospešné, napríklad v servisoch. Slovensko má veľký potenciál, ale je veľmi nahnevané. Socializmus za 40 rokov pokazil ľudí. Pasívna agresivita je veľmi častá.
Dostali druhú šancu. Ľudia s diagnózami kosia, perú, zvládajú aj úlohu hodinového manžela Čítajte Verím, že ľudia z toho eventuálne vyrastú. Budú musieť vyrásť. Keď sa pozriete na nové generácie detí, vidíte, že sú iné. Bodaj by neboli. Rodičia sa dieťaťa pýtajú, čo chce robiť, či chce maľovať alebo robiť nejaké bojové umenie. Pýtajú sa ho, ako sa cíti. Keď sa takto cítiš, môžeš robiť takto. Kto to kedy nám povedal?
Myslieť pozitívne. A nie je to trochu nasilu?
Je to vedecký potvrdené, mindset (stav mysle, pozn. red.) vieme zlepšiť. Je to schopnosť, ktorú učím. Ak je človek v pozitívnom myslení na bode nula a snaží sa ísť na desať, tak to nedá, je to priveľký rozdiel.
Ale ak je na štvorke a postupuje na osmičku, tak to pomocou správnych metód či vďaka správnej pomoci dokáže. Samozrejme, že bude mať sínusoidy, ale vie, ako sa dať dokopy. Pamätám si, že som mala na vchodových dverách fotku koňa, ktorý sa rehotal.
A vždy, keď som išla cez dvere a pozrela som sa na ňu, musela som sa usmiať. Inými slovami, najlepšie, čo si človek môže vypestovať, je humor a prospešný mindset, lebo tie si vezmeme všade so sebou. Humor je najrýchlejšia emočná transformácia a dá sa mu naučiť.
Mnohí sa už po takej dobe rozvádzajú, známy spevák sa po dvadsiatich rokoch vzťahu oženil Čítajte V súčasnosti majú psychologické a psychiatrické ambulancie plné poradovníky, klienti čakajú celé mesiace. S akými častými problémami sa stretávate vo svojej praxi?
Najčastejšie sa stretávam s tým, že sa ľudia cítia zaseknutí. Stagnujú, nevedia sa pohnúť z miesta. Často ku mne prichádzajú aj kvôli vzťahom. Aj keď to zo začiatku nie je pre nich jasné. Potom sa to vykryštalizuje tak, že chcú veľa pracovať na vzťahoch.
Môj prístup spočíva v tom, že pomáham klientovi uvedomiť si, aké má hodnoty. Spolu ich aktualizujeme a zistíme, kým chce byť a aké vzťahy chce mať. Či si viac váži pravdovravnosť alebo niekoho, kto sa rád len zabáva.
Či oceňuje hodnoty a kvality, ktoré si sám pestuje, ktoré sám má. Tým si človek dokáže budovať pevný charakter, že si určí svoje hodnoty a nasleduje ich. Tie sa v priebehu života aj menia.
V pätnástich, tridsiatich či štyridsiatich rokoch máva človek odlišné hodnoty. Vždy je pre neho niečo iné dôležitejšie, takže to je prirodzené. Často sa stretávam s tým, že ľudia neaktualizovali svoje hodnoty a to, čomu skutočne veria.
Ak človek verí niečomu, čo si vytvoril ako názor, keď bol šestnásťročný – napríklad, čo si myslí o vzťahoch, čo chce od vzťahov – v štyridsiatke môže mať veľa problémov.
Čiže tieto presvedčenia sú súčasťou mojej práce a pomáham ľuďom uvedomiť si ich. A taktiež potreby a hodnoty. Na základe toho budujeme a stabilizujeme, čo chcú dosiahnuť. A vlastne to im pomôže vytvoriť silný charakter, na základe ktorého si dokážu vytvoriť sebavedomie.
Z bývalej stajne pre býky si spravil archív, má vyše 50-tisíc dobových pohľadníc a fotografií Čítajte Ak si zvolím, že niečo robiť nebudem, spolu sa to učíme dodržiavať. Tak si budujem sebavedomie, sebalásku, priateľstvo samého k sebe, lebo sa učím, že sa môžem na seba spoľahnúť. Samozrejme, súčasťou toho je aj odpustenie a prijatie seba na tom stupni rozvoja, kde som teraz.
Až 70 percent vašich klientov sú muži...
Zo začiatku začali chodiť ku mne na terapie ženy, a potom ma odporúčali ich partnerom. A tí si povedali, že to chcú vyskúšať. Často to bola žena, ktorá inšpirovala muža, aby začal pracovať na sebe, na partnerskom vzťahu alebo pracovných vzťahoch.
Povedala by som, že vo všeobecnosti daní muži najčastejšie prišli preto, lebo videli pozitívne zmeny na svojich partnerkách alebo manželkách. Rovnako je to aj so synmi, napríklad matka ku mne chodila na terapiu a potom ma poprosila, aby som pracovala aj so synom.
Máte výborné výsledky s prácou s deťmi a dorastom, s ADHD, dyslexiou, dysgrafiou a poruchami správania. Už po pár sedeniach u vás uvádzajú matky znateľné zlepšenie.
Deti a mladí ľudia sa dokážu veľmi rýchlo rekalibrovať, keď majú vhodnou formou objasnené kroky k manuálu, ako majú rásť, o čo sa oprieť, ako myslieť. Je to, ako keby im to pomohlo vytvoriť nejaké hranice.
Keď sa budeš tohto a tohto držať, budeš vedieť, čo máš urobiť ďalšie, budeš vedieť, s kým sa máš kamarátiť, čo chceš dosiahnuť ďalšie, ako sa chceš cítiť. Podľa toho sa naučia nastavovať svoj systém a budúce rozhodnutia. Učíme sa spolu rozumieť a spracovávať emócie.
A je jedno, či sú to chlapci alebo dievčatá, chcem hovoriť teraz o veku 13 až 18 rokov. Povedala by som, že je úplne brilantné vidieť, ako sa mladý človek dokáže rozžiariť, keď pochopí, že dokážeme nájsť a vysvetliť metódy, ktoré mu pomôžu cítiť sa lepšie a bezpečnejšie.
Pieseň Rosemaria rozplakala aj Weiterovu manželku, hovorí zakladateľ skupiny Alex Čítajte Naučí sa napríklad cez dych regulovať emócie, cez myšlienku zastaviť úzkosti. To sú úžasné veci, ktoré ich môžeme naučiť v tomto mladom veku. A to potom prinesie úplne inú generáciu - mladí ľudia budú uvedomelejší, čo sa týka seba. Nemyslím len kariéru a zarábanie peňazí.
Je dôležité pomôcť mladému dievčaťu alebo chlapcovi stať sa pevným človekom, ktorý nie je tak ľahko zlomiteľný svetom či sociálnymi médiami. Pre mňa je najdôležitejšie, aby sme podchytili práve týchto mladých ľudí. Čím viac ich dokážeme podchytiť, tým viac dokážu na seba vplývať.
Neraz sa stane, že príde ku mne na terapiu kamarát alebo kamarátka mladého človeka, ktorý ku mne chodí, lebo mu sedenie u mňa pomohlo. To sú pre mňa úžasné veci, ktoré môžem vidieť.
Za socializmu boli rodičia zväčša prísni a autoritatívni. Trendom ostatných dvoch desaťročí je skôr liberálna výchova. Kto sa v tom má vyznať, čo je pre dieťa dobré?
Povedzme si, že ľudia ešte nevytemperovali ten správny prístup, lebo, samozrejme, teraz tiež preháňame. Povedzme si na rovinu, je veľa táborov toho, čo je správne. Pre porovnanie uvádzam prísnejší prístup svetoznámeho amerického psychológa Jordana P. Petersona a láskavejší maďarského psychológa Gábora Maté.
Povedala by som, že sú to dva opačné tábory. Prečo ich nespojiť? Podľa Petersona, keď dieťa niečo zlé spraví, treba ho poslať na schod a rozmýšľať, čo spravil. Gábor Maté má zase prístup – objím dieťa a drž ho, aby vedelo, že ho miluješ. Podľa mňa závisí od situácie.
Keď vidím, že dieťa je zasiahnuté nejakou formou trápenia, vtedy viem, že to dieťa je dobré objať. Keď vidím, že má agresívnu vlnu, že nemá problém kopať človeka alebo mača, vtedy ho objímať nebudem. Vtedy dieťa zastavím, chytím ho, aby vnímalo sústredenejšie, posadím ho a poviem mu: Teraz sa zamysli, čo je na tomto správaní zle. Pomôžem mu pochopiť to a zároveň ho nasmerujem s rešpektom, no rázne.
Celkovo si myslím, že je najmä pre dnešných rodičov ťažké rozlíšiť, kedy čo použiť, lebo máme 350 návodov, čo by sme mali robiť. Napríklad, dieťa papá piesok. Niekto povie, že ono vie, čo je pre neho dobré.
Ale to by mal vedieť rodič rozlíšiť, lebo tam predtým vykonal potrebu pes a určite ten piesok pre dieťa dobrý nebude. To hovoríme o tej prehnanej dôvere detí. Definitívne by som povedala, že človek, ktorý nemá zdravú sebadôveru, stabilné hodnoty a charakter, má oveľa ťažšie vychovávať dieťa v zdravom slova zmysle.
Pribúda agresívne správanie na školách. Ako sa treba zariadiť, ak také niečo spozorujú rodičia alebo pedagógovia?
Poviem vám príklad. Malé dieťa vypichne mačke oči. Rodičia, ktorí ho milujú až opičou láskou, si povedia, že však je to len zviera. No, nie! To je to, čo možno spraví hocikomu inému o desať rokov.
Bosniak žijúci v Martine pred rokmi ohúril logickými skladačkami, teraz vyrába magnetky Čítajte Jedným z dôvodov, prečo sa deje toľko násilia, je, že tí, čo boli svedkami malých agresívnych činov, neboli ochotní vidieť a jednať. Neboli schopní chápať, že sa násilné správanie s dieťaťom vlečie už od malička. Toto sú tie veci, že kedy a čo zoberieme seriózne, lebo rozlíšiť je to náročné.
Dá sa agresívnym deťom a tým aj celej spoločnosti pomôcť?
Je zbytočné hnevať sa na rodičov či spoločnosť. Podstatné je prijať, že sme tam, kde sme. Ako sa posunúť ďalej? Tým, že budeme podporovať rodičov v sebapoznaní a pochopení, ako môžu byť lepším vzorom.
Dieťa do siedmich rokov má mozgové vlny hypnózy. A teda, čo rodič robí, dieťa bez zamyslenia prijíma za „svoje“ a tak sa učí, kým je.
Ak sa ako rodič rozvíjam, aktualizujem sa, robím veci, na ktoré mám talent a cez to vytváram lepšie prostredie pre dieťa, ktoré so mnou vyrastá, viem mu povedať: Vidím, že robíš toto a toto. A toto ťa veľmi pravdepodobne dovedie sem.
Treba dieťaťu vysvetliť dôsledky jeho činov.
Čiže pointa je, že toto je svet, nepotrebujeme sa navzájom viniť, lebo aj tak nám to nič nedá.
Môžeme si zvoliť myslieť o ľuďoch v dobrom, no tiež praktizovať múdrosť. To, čo potrebujeme, je chápať, že vývoj našich hodnôt a nášho charakteru je to, čo povedie našu spoločnosť a deti dopredu.
Martinčan ostal na vozíčku. Kamaráti sa zaňho potia, aby spálené kalórie zmenili na eurá Čítajte
