MARTIN. Približne pred pol rokom sa martinský odchovanec Jaroslav Markovič vrátil do materského klubu v úlohe manažéra. Mal minimum funkcionárskych skúsenosti, no pred seba si ako maximalista postavil ambiciózne ciele.
Nechýbali medzi nimi víťazstvo mužov v druhej lige, návrat juniorov do extraligy a udržanie dorastencov v najvyššej súťaži. Asi sa v auguste minulého roka nenašlo veľa ľudí, ktorí tomu verili, ale dnes sú všetky tri úlohy splnené.
Pri napĺňaní prvej z nich výrazne pomohol ako tréner i hráč. Za zmienku určite stojí fakt, že v troch dueloch finálovej série nazbieral až šesť kanadských bodov (2 góly + 4 asistencie). Žiadny iný z priamych aktérov finále nebol taký produktívny.
Aké pocity ste prežívali, keď rozhodca ukončil tretí zápas finálovej série a martinský tím sa mohol tešiť z víťazstva v súťaži?
V ten moment akoby zo mňa niečo spadlo. Následne prišla akási prázdnota, ktorá trvala možno dvadsať – tridsať minút, ani si presne nepamätám, čo sa po konci stretnutia odohrávalo na ľade.
Asi som sa bál, že sa zobudím a zistím, že to bol len sen. Potom sa mi začalo v hlave prehrávať veľa vecí, spomenul som si na ocina, ktorý by bol určite hrdý na to, čo sme dokázali.
Bez okolkov priznám, že keď som sem pred šiestimi mesiacmi prišiel s minimálnymi funkcionárskymi skúsenosťami len s odhodlaním niečo dokázať, na rozprávkový koniec som si nedovolil čo i len pomyslieť. Trúfnem si povedať, že takýto až hollywoodsky záver nášho tohtosezónneho príbehu nečakal nikto.
V základnej časti chodilo na domáce zápasy v priemere 1 300 divákov. V play-off sa priemer vyšplhal na 2 726 divákov, pričom v treťom finále prišlo na martinský zimný štadión neskutočných 4 058 fanúšikov. Ako sa vám tak rýchlo podarilo získať dôveru ľudí?
Mohol by som použiť nejaké pekné frázy a zaobaliť to do kvetnatých viet, ale zhrniem to jedným slovom. Netuším. Len sme robili veci, ako sme najlepšie vedeli, nikto sa nesnažil nič oklamať.
Všetci verili v cestu, ktorú sme si zvolili a dopredu zadefinovali. Vyprofilovala sa skvelá partia ľudí, ktorá ťahala za jeden koniec povrazu a tvorili ju Robo Kalnický, Jožo Čepan, Peťo Smrek, Tomáš Pokrivčák, Juraj Grečár. Najväčšie uznanie za pomoc pri získavaní partnerov patrí Martinovi Hudecovi, bez neho by sme to nezvládli.
Zdá sa, že máte čuch na prijímanie správnych rozhodnutí. Existuje na to aspoň hrubý návod?
Pri rozhodovaní bola zodpovednosť na mne, no názor kolegov ma vždy zaujímal a vypočul som si všetkých. V každom prípade, to čo sa nám zatiaľ podarilo, je kolektívne dielo.
Urobili sa aj chyby, pretože kto niečo robí, tak vždy niečo pokazí, to je bežná súčasť života. Dokázali sme sa ale tiež uvoľniť a zažili sme spolu aj kopec srandy. Asi sme len išli šťastiu oproti a zdá sa, že sa na nás usmialo.
Ak by niekto pred sezónou povedal, že posledný finálový duel si príde na Podháj pozrieť štyritisíc ľudí, považovali by ho za autora sci-fi príbehov. Súhlasíte?
Naši fantastickí diváci nás doslova dotlačili na vrchol. Spolu s Braňom Bernátom boli rozhodujúcimi faktormi celého play-off. Kabína, klub všetci sme cítili ich podporu, energiu, ktorú nám dodávali.
Všetkým nám veľmi záležalo na tom, aby sme im urobili radosť, ponúkli pozitívny zážitok, na ktorý budú dlho spomínať. Každý sníval o tom, ako vydarenú jazdu zakončí spoločnými oslavami s fanúšikmi. Ľudia tu boli pre nás, kryli nám chrbát, my sme to celé robili pre nich.
Štyritisíc ľudí vytvorilo peklo, v ktorom nebolo počuť vlastného slova Čítajte Dostalo mužstvu pred play-off nejakú extra motiváciu?
Hráči vedeli, že ak súťaž vyhrajú, do kabíny pôjde 10-ti-síc eur. Poznám charakter nášho tímu veľmi dobre a môžem zodpovedne povedať, že žiadnemu z chalanov o peniaze nešlo. Primárnym cieľom bolo pomôcť martinskému hokeju.
V priebehu celej sezóny chodili z roboty rovno na tréning, na úkor svojho voľného času a rodín, odovzdávali maximu pre klub, ktorému chceli dať šancu na lepšiu budúcnosť. Klobúk dole pred nimi.
V kabíne bolo po zápase veselo. (zdroj: ARCHÍV JM)Mal tím špeciálny rituál, ktorý v priebehu play-off dodržiaval?
Pred každým zápasom sme v strede kabíny utvorili kruh, ktorý je symbolom jednoty. Niečo sme si vždy sľúbili, namotivovali sa, povzbudili a išli na vec.
Cítili ste sa lepšie v úlohe hráča alebo manažéra?
Ťažko povedať. Poobedný tréning bol pre mňa dobrým odreagovaním po ťažkom dni. Je však pravda, že v zápasoch som cítil o niečo väčšiu zodpovednosť ako v minulosti a bol to celkom slušný stres. Na druhej strane, keby som stretnutia play- off sledoval len z tribúny, asi by som sa zbláznil. Na ľade som aspoň niečo mohol ovplyvniť.
Z môjho pohľadu bol jedným zo zlomových bodov sezóny zbabraný duel nadstavbovej časti v Dolnom Kubíne. Je na tomto tvrdení aspoň kúsok pravdy?
Niekedy takúto facku potrebujete, navyše prišla v správny čas. Po tomto stretnutí sme si za zatvorenými dverami vyjasnili určité veci a nebola to príjemná debata, počas ktorej by sme si vzájomne hladkali svoje egá.
Nebudem vyťahovať detaily, tie majú zostať v šatni, ale v princípe sme hráčom povedali, že ak chcú takto pokračovať, nemusia mrhať našou ani vlastnou energiou.
Stačí povedať, že ich to nebaví, nenapĺňa a radšej to celé zabalíme. Dolný Kubín nás v spomínanom súboji porazil srdcom, pričom práve tento prvok sa z našej hry akoby vytrácal.
Čo bolo pre vás v priebehu sezóny najťažšie?
Za posledného pol roka som si asi stokrát povedal, že už na zimák nevkročím a radšej to prenechám niekomu inému. Zvádzať tento vnútorný boj bolo pre mňa dosť náročné.
Musím poďakovať predovšetkým manželke, ktorá ma vždy dokázala podporiť a neskutočným spôsobom nakopnúť. Možno ani sama netuší, ako veľmi mi pomohla. Toto jej asi nikdy nebudem vedieť oplatiť.
Jaroslav Markovič s rodinou. (zdroj: ARCHÍV JM)Teraz preskočme na klasickú tému. Aké boli víťazné oslavy?
Začali sa už na ľade v sobotu po zápase a večer sa plynule presunuli do ďalších častí mesta. Na druhý deň juniori postúpili do extraligy, privítali sme ich o nejakej desiatej večer na zimáku o pripojili sa k nám.
Rozhovor robíme po troch dňoch od nášho triumfu a ešte sme všetkých oslavujúcich nenašli. Dúfam, že do najbližšej stredy, keď nás má primátor prijať na radnici, už budeme zas komplet (smiech).
Spomínali ste postup juniorov do extraligy. Je to porovnateľný úspech s tým, ktorý dosiahli seniori?
Všetko to jedno s druhým súvisí, ale ak musím určiť poradie, postup juniorov je možno aj väčší úspech ako postup áčka. Najdôležitejšie však je, že v Martine aktuálne máme prvú mužskú ligu a juniorskú i dorasteneckú extraligu.
To je pre napredovanie mladých hokejistov asi najlepšia kombinácia. Veríme, že i toto pomôže zastaviť odliv talentovaných hráčov z nášho klubu, s ktorým sme v poslednom období museli bojovať.
Nič však nie je staršie, ako včerajší úspech. Už sa pozeráte aj smerom do budúcnosti?
Nechceli sme nejako predbiehať, ale už po štvrťfinále sme zvýšili aktivitu smerom k budovaniu kádra na novú sezónu. Našou predstavou je, aby 70 až 80 percent mužstva tvorili Martinčania.
S chalanmi komunikujeme a ich odozva je pozitívna. Spoločná letná príprava sa dnes už veľmi nenosí, no v určitej forme by sme ju chceli pripraviť. Na týchto veciach teraz intenzívne robíme.
V našom poslednom rozhovore ste spomínali, že ak mužstvo dosiahne úspech, tréner Tomáš Segíň dostane ponuku na pokračovanie spolupráce. Dodržíte slovo?
Áno, ponuku od nás určite dostane. Tomáša Segíňa sme chceli angažovať už v lete, no vyšlo to až pár dní pred play-off. I keď to bol pomerne riskantný krok, bolo to jedno z najvydarenejších rozhodnutí.
Tomáš je absolútny profík, progresívny kouč, ktorý je s nami na jednej vlnovej dĺžke. Musím ale vyzdvihnúť celý náš realizačný tím. Neskutočnú robotu odviedol i asistent Fero Mrukvia, pomáhal nám tiež jeho otec, s ktorým Fero veľa dôležitých vecí konzultoval.
Športové celebrity mu nevedeli povedať nie, no ikonický fanúšik už tretíkrát smrť neoklamal Čítajte Druholigová sezóna stále približne 130-tisíc eur. Aký rozpočet bude treba na prvú ligu?
Aby sme mohli v súťaži hrať dôstojnú úlohu, potrebujeme približne pol milióna eur. Okolo dvestotisíc dostávajú prvoligové kluby od hokejového zväzu. Veríme tiež, že martinskí fanúšikovia nás opäť podporia.
Kalkulujeme s priemernou návštevou tisíc ľudí na zápas, čo by vzhľadom na počet zápasov v prvej lige a vstupné, ktoré nechceme nijako drasticky zvyšovať, mohlo do klubovej kasy priniesť asi 150-tisíc eur. Ďalších 150 až 200-tisíc potrebujeme získať od partnerov.
Na tom už takisto systematicky pracujeme, každý týždeň máme niekoľko stretnutí. V tomto smere nám stále intenzívne pomáha už spomínaný Maťo Hudec, otvoril nám už viacero dverí, jeho podporu si veľmi vážime.
