TURČIANSKE TEPLICE. Je jedným z najlepších strelcov turčianskej futbalovej histórie. Asi najvýraznejšiu stopu zanechal v Turčianskych Tepliciach, kde sa stal klubovou ikonou, pričom bol i členom kádra legendárnej Aquy, ktorej sa podarilo prebojovať až do druhej najvyššej futbalovej súťaže na Slovensku. Záujem o jeho služby prejavil český prvoligista z Olomouca a tiež vtedy prvoligový Púchov. Na skúške bol i v Ružomberku.
Rok pôsobil v Malajzii, kde hral najvyššiu súťaž za Melaka United FC a s 23 gólmi sa stal tretím najlepším strelcom súťaže. Bol členom kádra Slovenska, ktorý na majstrovstvách Európy amatérov vybojoval bronz. K tímovému úspechu prispel výraznou mierou, keďže získal cenu pre najlepšieho strelca turnaja. V našom regióne ešte obliekal dresy Hornej Štubne, Turčeka, Sučian, Blatnice, Ďanovej aj Diviak. V súčasností pomáha z pozície trénera klubu z Turčianskych Teplíc, ktorý sa stal jeho srdcovou záležitosťou. Richard Privitzer oslávil v závere minulého mesiaca (23. apríla) okrúhlu päťdesiatku.
Aké boli vaše futbalové začiatky?
U nás na Turčeku sme mali len prvý stupeň základnej školy, takže od piateho ročníka som začal navštevovať školu v Hornej Štubni. Tam som začal hrávať za žiakov. Po návrate domov do Turčeka ma ako 16-ročného prvýkrát tréner postavil do ostrého mužského zápasu. Niekedy medzi mojou sedemnástkou a osemnástkou ma angažovali Turčianske Teplice.
V Turčianskych Tepliciach ste zažili historicky najúspešnejšie obdobie klubu. Zaspomínate si ešte na tie časy?
Samozrejme. Smutné však je, že nič nenasvedčuje tomu, že by sa niekedy mohli vrátiť. V podstate sme sa z prvej triedy predrali až do druhej najvyššej súťaže. Kostra kádra bol dlhodobo pohromade, dopĺňal sa veľmi rozumne, čo tiež pomohlo k tomu, že sa vytvorila skvelá partia. Spolu sme vyhrávali, spolu sme smútili po prehre, spolu sme sa išli zabaviť, keď bolo treba trošku vypustiť paru.
Asi jedinou nevýhodou bolo, že káder bol dosť úzky a celý čas to ťahalo dvanásť – trinásť chalanov, čo nás všetkých časom dobehlo v podobe nepríjemných zranení. Zahrali sme si však proti tímom ako Zlaté Moravce, Prešov, Michalovce, Podbrezová či Dunajská Streda. V podstate každý duel bol malým futbalovým sviatkom a ďakujem všetkým ľuďom, ktorí mi umožnil byť súčasťou tejto krásnej éry.
Približne pred dva a pol rokom ste sa vrátili do teplického futbalu. Akú úlohu zohrali pri rozhodovaní pomôcť klubu spomienky na zlatú éru?
Ak dobre počítam, v Turčianskych Tepliciach som pôsobil viac ako desať rokov. Aj keď som pekné časy zažil v Diviakoch či iných turčianskych kluboch, Teplice mi navždy prirástli k srdcu, a tak to navždy zostane. Aktuálne sa snažím predať nadobudnuté skúsenosti mladým hráčom z pozície trénera. Pracovať vo futbale je dnes dosť nevďačná úloha a každý, kto je ochotný obetovať svoj voľný čas a energiu v prospech športu, si zaslúž rešpekt. V klube sa snažíme v rámci možností odvádzať maximum, dávať možnosť mladým ľuďom aktívne tráviť čas a veríme, že vďaka trpezlivej práci sa teplickému futbalu začne blýskať na lepšie časy.
Rok ste pôsobili v Malajzii, kde ste v najvyššej súťaži obliekali dres celku Melaka United FC. Ako sa zrodil prestup do tejto exotickej destinácie?
Niekde si ma vyhliadol Miroslav Bôžik, ktorý mal v Malajzii kontakty. Mal som tam ísť už v roku 2005, no vtedy som ešte ponuku neakceptoval. O rok neskôr presne 10. decembra sme spolu s Patrikom Volfom a Fabiom Gomesom, ktorý hrával za Slovan, Trnavu či Drnovice, nasadli do lietadla. Fabio to zabalili po dvoch týždňoch a miesto neho prišiel Argentínčan Eduardo Escobar. Keď sme sa dozvedeli, kto bude naším spoluhráčom, trošku sme spozorneli, ale nebol to ten narkobarón (smiech).
Ako kapitán doviedol Slovan k titulu, Fomat si ho zo svojich plánov môže vyškrtnúť Čítajte Aká bola úroveň najvyššej futbalovej súťaže v Malajzii?
Takmer každý tím mal vo svojom strede troch cudzincov, ktorí sa starali o futbalovú kvalitu, a okolo nich to bolo postavené. Trénovalo sa každý deň, niekedy aj dvojfázovo, ale pre vysoké teploty prevažne večer. Domáci chalani síce na tom boli technicky dobre, ale po fyzickej stránke trošku zaostávali. Mali aj svojské spôsoby. Napríklad po ceste na zápas sme sa zastavili najesť a oni pchali do seba naozaj všetko, čo bolo poruke.
Také kopy jedla som na tanieroch ešte nevidel. Pritom do výkopu chýbali necelé tri hodiny. Keď sme to s Paťom videli prvýkrát, neverili sme vlastným očiam. Náš štadión mal kapacitu 45-tisíc, pričom na zápasy chodilo 15- až 20-tisíc ľudí. Hrali sme však i stretnutie na plnom štadióne pred 69-tisíc divákmi, v ktorom sa mi podarilo streliť aj gól a vysielala ho televízia. Neuveriteľný zážitok. Za súpermi sme cestovali autobusom alebo lietadlom. Keď sme prileteli na letisko, už tam čakali autobus i policajná eskorta, ktorá nás sprevádzala celou cestou až na štadión.
Pamätáte sa na svoju premiéru v malajzijskej prvej lige?
Najprv sa zdalo, že vôbec nebude. Po skúške mi najskôr povedali, že so mnou nepočítajú. Mal som už kúpenú letenku, rozlúčil sa s Paťom Volfom a odchádzal domov. Až pri výťahu ma zastavili, že prečo odchádzam, veď zostávam. Niekedy to tam takto fungovalo. Premiéra však dopadla dobre, strelil som dva góly a všetko nabralo správny smer.
S 23 gólmi ste sa stali tretím najlepším strelcom súťaže. Pokukovali ste po korune kráľa kanonierov?
Pár kôl pred koncom som bol v tabuľke strelcov prvý s dvojgólovým alebo trojgólovým náskokom. Potom som však tri zo štyroch posledných duelov nehral, čo ma pripravilo o líderskú pozíciu. Diali sa nejaké zmeny v klube a asi som na to doplatil. Paťo Volf bol môj dvorný nahrávač, presne vedel, kde mi to má dať, aby som naplno využil svoju rýchlosť. Práve z jeho prihrávok som ťažil.
Za prvenstvo v tabuľke strelcov bola vypísaná aj zaujímavá finančná odmena, boli sme dohodnutí, že ak vyhrám, pôjdeme napoly. Bola to škoda, pretože po fyzickej stránke som sa cítil fantasticky. Neviem prečo, no sedela mi vysoká vlhkosť, ktorá je v Malajzii. Výborne sa mi dýchlo, vládal som behať a cítil sa výborne. Dokonca som aj schudol. Moja váha bolo vždy okolo 80 kilogramov, pričom v Malajzii som sa dostal na 72 kilogramov.
Zvykli ste si na život v exotickej krajine?
Pred cestou do Malajzie som o krajine zbieral informácie a popravde boli všelijaké. Keď sa však po prílete otvorili dvere letiskovej haly, spadla mi sánka z toho čo som videl. Prevýšilo to moje očakávania, aj strava bola dobrá, ubytovanie tiež. Pre Európana bolo niekedy nepríjemné, že na ulici stretával zvieratá, napríklad hady. Mne sa stalo, že som narazil na krajtu, ktorá mal asi dva a pol metra. Paťo Volf mal so sebou aj rodinu a keď sa boli hrať pred domom na detskom ihrisku, vystrašila ich tam kobra.
Prečo ste po dobrej sezóne nezostali v Malajzii?
Mal som 33 rokov a hráčom v tomto veku dávali už len jednoročné kontrakty. Boli tam síce nejaké ponuky z okolitých krajín, no zvážil som, že radšej sa vrátim domov. Na Malajziu však nemôžem povedať krivé slovo, bola to pre mňa ročná dovolenka, počas ktorej som robil to, čo ma najviac bavilo, čiže hral futbal.
Počas futbalovej kariéry ste boli na skúškach v Olomouci, Púchove i Ružomberku. Na čom stroskotali prestupy do spomínaných klubov?
V prípade Olomouca už boli prichystané prestupové lístky, ale nedohodli sa kluby. V Púchove som mal vyplniť miesto po Ľubošovi Pernišovi, ktorý mal odísť do Ruska, ale nakoniec zostal, a tak padol i môj prestup. V Ružomberku to vyzeralo dosť neisto. Musel by som dať výpoveď v robote a asi by ma aj tak dali do béčka. Nedávalo mi to veľký zmysel, len veľkú neistotu smerom do budúcnosti.
Skvelá správa pre slovenský šport, mladučký syn olympijského víťaza už konkuruje mužom Čítajte Zúčastnili ste sa aj európskeho šampionátu amatérov, na ktorom vybojovalo Slovensko bronz a vy ste sa stali najlepším strelcom turnaja. Ako vysoko radíte tento úspech?
Na záverečný turnaj sme sa dostali cez dve kvalifikácie. Prvá bola v Rumunsku a ďalšia v Maďarsku. Dobre sme mali rozbehnutý aj šampionát, na ktorom postupovali do finále len víťazi skupín. V 88. min rozhodujúceho zápasu proti domácim Poliakom sme trafili tyč, pričom ak by sa nám podarilo skórovať, čakalo by nás finále proti Španielom.
V skupine sme skončili na druhom mieste, a keďže náš tím mal lepšiu bilancia ako druhý celok z druhej skupiny, získali sme bronz. Na spomínanom šampionáte boli so mnou aj ďalší Tepličania Jožo Šavol, Mišo Kempný, Marek Jeťko i Jožo Vreštiak a trénerom bol Ivan Šimček. Podarilo sa vyskladať kvalitné mužstvo, ktoré dosiahlo veľmi pekný úspech a jeho kostru tvorili Tepličania. Pre mňa to bola ďalšia výborná skúsenosť.
Čím sa aktuálne živíte?
Počas celej kariéry, ak nepočítam Malajziu a prvú ligu v Tepliciach, som popri futbale mal i civilné zamestnanie. Nemusel som teda začínať úplne od nuly. Teraz som živnostník a pracujem v stavebníctve.
Ešte posledná otázka, ako prebehli oslavy okrúhleho výročia?
Nič im nechýbalo. Na chatu som pozval rodinu, najužší okruh priateľov, medzi ktorými boli i ľudia z futbalu. Bolo nás okolo tridsať, zaspomínali sme, zasmiali sa, skrátka si to užili.
Tak sa pripájam ku gratulantom, veľa zdravíčka a nech vám všetko, čo ešte máte v pláne, vyjde podľa predstáv.
Ďakujem pekne.
