(prezradil nám mladý režisér Jakub Nvota)
Patrí medzi tých, ktorí vyrastali v zázemí umeleckej rodiny. Jeho mama Mirka Čibenková je dramaturgičkou v nitrianskom divadle a otec Juraj Nvota známy slovenský režisér a herec, ktorým bol Jakub od narodenia ovplyvnený a „zasiahnutý“ až dvakrát. Keďže sa narodil tesne po tom, ako otec skončil s filmom Ružový sny a bol vtedy známy ako poštár Jakub, dostal meno po ňom a v dospelosti rovnako ako otec vyštudoval divadelnú réžiu u profesora Duckého. Že od otca nemá ďaleko, ukázal aj na nedávnom martinskom divadelnom festivale Dotyky + spojenia, kedy na námestí pri Milléniu Shakespearovým Hamletom a Allenovým Bohom rozosmial deti i dospelých. Po ňom sme ho oslovili aj my.
Aké hry si ako režisér vyberáte?
Také, ktoré ma bavia, zaujímajú. Musia mať v sebe trošku humoru, nadhľadu a v ktorých sú témy, ktoré by mohli zaujímať ľudí. Mám rád, keď sa objavuje humor tam, kde by sa nemal objavovať. Vtedy vznikajú naozaj zaujímavé situácie.
Do Martina ste prišli s hrou Boh. Cítili ste sa niekedy ako boh?
Neviem, ako sa cíti boh. Ale vy zrejme myslíte ten pocit, že? Ja sa toho skôr desím. Desím sa toho, že by sa človek mohol dostať do takejto kategórie, lebo sa mu začnú otvárať trináste komnaty, a potom nastupuje fáza, pri ktorej nikto nevie zodpovedne povedať, čo by dokázal v tej chvíli urobiť. Ako človeka, ktorý robí divadlo, ma to fascinuje, ale ako rádového človeka v súkromí desí.
Vy hru nielen režírujete, ale v nej aj hráte. Dá sa to naraz zvládnuť?
Hrám veľmi špecifické postavy, ktoré sa ocitajú v deji preto, aby ho organizovali, alebo viedli. Tam sa moja funkcia režiséra nemení.
Je ťažké pre mladého umelca presadiť sa medzi staršími hercami?
To je ťažké niekedy aj medzi mladými. Medzi hercami nie je rozdiel. Treba s tým rátať, že nováčik to nemá ľahké a musí si získať autoritu. Pre režiséra je dôležité, aby hercovi priniesol zaujímavú ponuku, lebo hrať hlúposti sa dnes nikomu nechce. Teda musíte docieliť dobrý výsledok, a potom si vás začnú vážiť, tolerovať.
Máte taký tichučký a pokojný hlas. Kričíte vôbec niekedy na svojich hercov?
Občas áno. Ale kričím iba trošku.
Svoje divadlo v Trnave ste nazvali túlavým. Tiež sa cítite ako tulák?
Áno. Nepatrím pod žiadne divadlo, som režisér na voľnej nohe, takže som tiež taký tulák.
Napísali ste texty k piesňam svojej sestre Dorote Nvotovej a píšete hry pre mnoho divadiel. Chystáte sa napísať niečo pre Martinčanov?
Áno, pripravujem scenár k rozprávke Cisárove nové šaty.
Písali ste, keď ste boli malý?
Básničky na rôzne témy a malé divadelné hry. Moja prvá hra sa volala Jasná žiara, napísal som ju, keď som mal šesť rokov a režíroval som ju v škôlke. Niektoré mám ešte doposiaľ odložené.
Akých tém sa vaše hry týkali?
Dajú sa v nich odsledovať fázy môjho života – dieťa, puberta, gymnázium. Ale aj také témy, ktoré sa týkajú zásadných otázok, bytia – nebytia. Človek potom časom prejde k takým obyčajnejším témam.
Ako ste prežívali pubertu?
Vtedy sme začínali s divadlom, takže som pubertu vnímal cez divadlo. Založili sme študentské divadlo, s ktorým bolo veľa roboty. Tu niekde je teda moja puberta.
Kde beriete inšpiráciu?
Dosť popri práci cestujem po Slovensku a nejako ju zbieram cestou. Ale zasa, za inšpiráciou netreba nikde chodiť. Kamarát sedel doma v izbe za písacím stolom a napísal úžasný román o Amerike.
Inšpirujete sa s otcom navzájom?
Pre syna je základnou inšpiráciou otec. Či už sa to vyvíja v konflikte alebo súzvuku. To je úplne jedno.
Zvykne vás za prácu chváliť alebo haniť?
Ani jedno, ani druhé. Skôr sa o tom rozprávame.
Ste mu, čo sa týka tvorby, podobný, alebo idete vlastnou cestou?
Neviem to posúdiť, to by museli iní. Tí, ktorí poznajú jeho predstavenia. Otec ich má, samozrejme, viac. A sú tam výraznejšie skoky v tom, že ja sa iba hľadám, skúšam. Otec sa už vyprofiloval.
Hrali ste niekedy spolu?
Iba jeden jediný raz. Keď otec hral v Šulíkovom filme Všetko, čo mám rád, ja som prešiel cez scénu. Nebolo ma veľmi vidno, bolo to v pozadí.
Ako ste vnímali Anku Šiškovú ako otcovu manželku? Stretávate sa doposiaľ?
Nemám veľmi dôvod sa k tomu vyjadrovať... Ale koniec koncov, prečo nie? Otec sa druhýkrát oženil, teraz dokonca tretí. Žil som po rozvode s vlastnou mamou a nech sme obaja s mamou rozvod neprežívali ľahko, bolo pre mňa vždy dôležité, aby sme si s otcom dokázali nájsť, vybudovať a udržať vzťah. Našťastie sa nám to darilo. A to, že môj otec bol práve s niekým ženatý, pre mňa nehralo žiadnu úlohu. Vôbec neriešim, kto to bol alebo či s tým človekom niečo mám. Áno, iste, pozdravíme sa, no nemáme dôvod komunikovať. To nie sú žiadne väzby, nič.
Vybrali ste si aj vy manželku z umeleckej sféry?
Moja manželka je učiteľka a zároveň ekonómka, keďže si práve dorába štúdium ekonómie.
Máte s otcom rovnaký vkus na ženy?
Myslím si, že nie, ale obaja máme radi inteligentné ženy.
Ako by ste sám seba charakterizovali?
Som veľmi podivný človek a myslím si, že často pôsobím veľmi zmetene.
Spája vás niečo s Martinom?
Pekné zážitky, predstavenie, ktoré sme tu hrali, či už s trnavským alebo našim Túlavým divadlom. Ja mám toto mesto veľmi rád, mám k nemu takú prirodzenú úctu. Vždy, keď sem prídem, cítim sa tak trochu prihrbenejší, skloním sa, lebo Martin znamenal a znamená v divadelnom svete autoritu.
