ĎANOVÁ. Kto by nemal rád humor a úsmevné príbehy z policajného prostredia? Bývalý policajt TIBOR ŠMÁL z Ďanovej zašiel ešte ďalej. Napísal a vydal knižku Veselé príbehy z VB. (pozn. red.: skratka pre Verejnú bezpečnosť, ktorá pôsobila v bývalom Československu od roku 1947 do roku 1991).
Tibor Šmál, ako niekdajší príslušník VB, vo svojej knižke okrem iného opisuje každodenné absurdnosti v policajnej práci a nezmyselné príkazy nadriadených.
Hlavným hrdinom je Samuel Kráľ, ktorý so svojimi ďalšími dvoma kolegami z kriminálky s humorným nadhľadom riešia problémy v práci i súkromných životoch.
Autor preto prirodzene používa chlapský slovník a vulgarizmy. Morbídny policajný humor zľahčuje každodenný ťažký chlebíček a zároveň dodáva príbehom na autenticite. Policajti sa v podstate museli nejako odosobniť, aby ľahšie zvládali niektoré brutálne prípady.
Spisovateľské majstrovstvo Tibora Šmála ocenili aj čitatelia v hlasovacích súťažiach. Kniha získala v apríli Titul Kniha Turca 2024 a v júni Titul Kniha Žilinského kraja 2024 v kategórii beletria.
Niekoľko rokov ste pôsobili ako príslušník VB v Martine. Odvtedy už prešlo dosť rokov, no vy ste nezabudli. Čo bolo podnetom na napísanie vašej knižky?
Napísať a vydať knihu bolo mojím dávnym snom. Mal som čas, tak som si povedal, že to skúsim. Moja knižka spája príbehy, ktoré som už mal dávnejšie napísané. Ku knihám ma priviedli rodičia. Doma mám veľa kníh, ktoré obidvaja prečítali.
Môj otec bol skoro celý život knihovníkom v Ďanovej, lebo knihy miloval. Dokázal čítať do druhej v noci a ráno o piatej vstával do práce. Vydania mojej knihy sa však nedožil, preto som mu ju venoval. Moja mama bola učiteľka a veľakrát si robotu nosila domov. A aj keď mi dala základy slovenčiny, vždy som sa spoliehal na jej rady a znalosti.
Príbehov do knižky ste mali dosť. Bolo ich treba len pospájať.
Vytvoril som si hlavného hrdinu, ktorý spojil všetky tie príbehy do jedného celku. Niektoré sú zo života a niektoré z policajnej praxe. Dej sa začína tesne pred nežnou revolúciou v roku 1989 spomienkami na prípady za bývalého režimu, potom sa postupne prenáša revolučným obdobím a pokračuje prípadmi, ktoré sa udiali tesne po revolúcii.
Vy ste práve v tom období boli príslušníkom VB. Ako si na to pamätáte?
Bolo to veľmi náročné obdobie pre vtedajších príslušníkov VB. Nastali veľké zmeny, ktoré so sebou priniesli zmätky na polícii, aj v súkromných životoch, keďže sa ľuďom zmenili priority. Peniaze zrazu začali mať veľkú, priam neskutočnú moc.
Zrejme ste z VB odišli z toho všetkého sklamaný, no humor vás neopustil.
Vždy som mal, mám a dúfam, že aj budem mať zmysel pre humor. Niekedy sa mi stáva, že niečo, čo sa mi zdá v danom okamihu vtipné, tak poviem a vzápätí, keď to prejde priestorom, nadobudnem pocit, že som to prehnal. Som proste taký, čo na srdci, to väčšinou na jazyku.
Ľudia, ktorí sú očkovaní proti humoru ma preto „moc nemusia“. Horšie, že som taký aj voči nadriadeným. Tí majú radšej tých, ktorí sa im poklonkujú, no za chrbtom ich ohovoria. Moja otvorenosť bola skoro vždy zárodkom problémov a to nielen pri polícii, ale aj v ďalších zamestnaniach.
V knižke prirodzene používate policajnú hantírku.
Nechcel som používať odborné výrazy. Skoro úplne som sa im vyhol. Mojím zámerom bolo, aby si človek mohol čítať a nemusel nad tým premýšľať. A hlavne, aby si pri čítaní oddýchol. Policajná hantírka mi na to prišla vhodná, odľahčuje dej.
Kolegovia policajti, ktorí čítajú moju knižku, vedia, o čom všetkom to vtedy bolo. Tí sa na môj príbeh pozerajú inak. Som milo prekvapený z pozitívnej reakcie žien. Predstaviteľky nežnejšieho pohlavia si tiež dokážu v mojej knižke nájsť niečo pre seba, niečo iné, keďže v príbehu riešim aj vzťahy hlavného hrdinu k ženám.
Píšete, že v knihe je všetko vymyslené a podobnosť príbehov je čisto náhodná. Ale predsa len, až príliš z vašej knižky cítiť život sám.
Tak áno, zachytil som nejaké udalosti, ktoré sa skutočne udiali. Niektoré som zažil, iné moji kamaráti a niektoré som zachytil z rozprávania. Možno sa nestali presne tak, ako som ich napísal a dali by sa vtesnať do dvoch viet, no potreboval som z nich urobiť celú kapitolu. A tu som už musel použiť svoju fantáziu a umenie improvizovať.
Možno by niekto povedal, že ste vo svojej knižke podali svedectvo doby.
Svedectvo doby je na pozadí príbehov. Nechcel som sa zaoberať politikou, preto som sa mu veľmi nevenoval. Chcel som vystihnúť dobu pred nežnou revolúciou, počas nej a bezprostredne po nej očami rádového policajta.
Takisto som chcel poukázať na rozdiel medzi verejnou a štátnou bezpečnosťou. Mnohí ľudia ich totiž spájali dohromady. Následkom bolo, že po revolúcii na rádových policajtov pľuli, nadávali im, ba dokonca ich aj napádali. Snažil som sa však toto náročné obdobie podať humornou formou.
Moja kniha Veselé príbehy z VB je plná nielen veselých príbehov, ale aj humorných dialógov a vtipov. Doslova naplnila úvodné motto od Charlieho Chaplina: Deň bez smiechu je premárnený deň!
