MARTIN. Martin, historické srdce slovenského múzejníctva, znovu potvrdzuje svoju prezývku mesto múzeí.
K najväčšiemu slovenskému Hasičskému múzeu a minuloročnej expozícii o legendárnych martinských fabrikách pribudla v areáli SIM v mestskej časti Priekopa nová výstava pod názvom Kúzelný svet minulosti: Expozícia historických žehličiek, hračiek a kočíkov.
Za týmto mimoriadnym projektom stoja vášniví zberatelia z Martina – Zoja Novak a Ján Maruňák. Ich mená sú známe nielen medzi zberateľmi na Slovensku.
Výstava je sprístupnená cez víkend v poobedňajších hodinách so sprievodcom. V rámci vstupu si návštevníci môžu pozrieť aj expozíciu Dedičstvo minulosti.
Zberateľ je maniak
Martinčanka, ktorá medzi zberateľmi vystupuje ako Zoja Novak, patrí do známej vankovskej rodiny zberateľov. Jej starý otec mal obrovskú zbierku podpivníkov, odznakov a známok. Jej bratranec založil na Slovensku klub zberateľov pivných predmetov, ktorý už nadobudol svetový charakter. Zojin syn zasa zbiera vojenské insígnie.
Zoja má za sebou viac než 25 rokov zberateľskej vášne, ktorú nahromadila do troch veľkých garáží. „Každý zberateľ je vlastne maniak,“ okomentovala svoju záľubu so štipkou humoru Zoja Novak.
Verejnosť z jej zbierky prvýkrát uvidí aspoň malú časť, lebo celá sa do výstavných priestorov nevojde.
Vznikať začala už v detstve, keď Zoja zvláčala všetko, čo sa dalo a najradšej kočíkovala – deti aj bábiky. Dnes vlastní okolo 200 kočíkov od svetových výrobcov, z ktorých mnohé sú skutočnými dizajnérskymi raritami.
Do Martina sa už nebudú chodiť pozerať len na medveďa. Kráľom je teraz lev Čítajte Jeden vo Francúzsku, druhý v Martine
Medzi najcennejšie kúsky patrí plastový kočík z roku 1968, navrhnutý známym nemeckým dizajnérom Luigim Colanim, ktorý dal štýl športovým automobilom. „Plast bol jeho obľúbeným materiálom.
Vzhľadom na nepraktickosť sa tento model neujal, patrí však k mojim najkrajším,“ prezradila zberateľka. Tento futuristický kúsok, z ktorého existujú len dva exempláre na svete – jeden vo francúzskom technickom múzeu a druhý v Martine – sa stal korunou jej zbierky.
Kočíky po synovi už nemá
V areáli SIM uvidíte aj luxusný kočík pre bábiky značky Silver Cross z roku 1938. Značka, ktorá vznikla pre britskú kráľovskú rodinu, vyrába hračkárske i detské kočíky dodnes.
Sama si túto značku vybrala aj pre svojho syna. „Bol to jeho prvý kočík. Skladala sa naň celá rodina, sused kamionista mi ho prepašoval zo zahraničia. Žiaľ, ukradli nám ho z kočikárne. A dva ďalšie tiež,“ hovorí Zoja, čím vysvetlila, prečo v zbierke nemá ani jeden osobný kočiar.
Myslíte si, že granát nemôže uhasiť oheň? V Martine vás presvedčia o opaku Čítajte Obľúbený retro kočík od traktoristu
Medzi vystavenými kočiarmi je aj elegantný retro model s nadčasovým dizajnom od talianskeho výrobcu Inglesina.
„Tento model navrhol svojej manželke traktorista. Jeho návrh kúpil známy výrobca a stal sa bestsellerom. Posledné kúsky kvôli vysokej cene sa prestal vyrábať pred asi dvanástimi rokmi,“ vysvetlila. Stále je však medzi fajnšmekrami vyhľadávaný a vídať ho na uliciach. Zoja vystavený bielo-modrý kúsok nedávno kúpila od mamičky z Kysúc.
Československú Libertu kúpila na Liptove a jej majiteľka jej k nemu pribalila aj dobovú čiernobielu fotografiu z 80. rokov, keď v ňom vozila svojho drobca.
Hoci kočíky vyzerajú ako nové, je za nimi kus Zojinej práce. Všetky zberateľské kúsky renovuje. „Mnohé nachádzam v stave, ktorý by iní hodili do kontajnera. Šijem nové futrá, čalúnenie dokonale čistím, dofarbujem, lakujem, leštím. Jednému kočíku venujem aj niekoľko týždňov,“ prezradila.
Bábiky, ktoré prežili vojnu
Rovnako dojímavé sú aj príbehy bábik v jej zbierke. Najstaršie pochádzajú ešte spred druhej svetovej vojny. Napríklad nemecká bábika značky Kammer & Reinhardt.
Kedysi ich pálili, dnes sú novou mániou. Zberatelia pátrajú po originálnych krojoch s príbehom Čítajte Dvojica autorov začala vyrábať ohýbacie bábiky koncom 19. storočia, na krku vzadu mali vytlačenú značku aj so židovskou hviezdou, ktorá nahrádzala v názve A. „Výroba pokračovala aj cez vojnu, avšak bez hviezdy. Nik nesmel vedieť, že takú krásu v Nemecku vymysleli Židia,“ prezradila.
Medzi vzácnymi bábikami z Nemecka nájdete aj Zojinu obľúbenú detskú kamarátku. „Vyžobrala som si ju v obchode v Ružomberku. Musela som jej ušiť nové šaty, inak vyzerá stále zachovalo,“ pochválila sa svojou hračkou.
Zojina zbierka vás vráti v spomienkach do detstva. Isto v nej nájdete „svoje“ autíčko, plechové zvukové hračky, izbové telefóny, staré pastelky, nádoby na šampón, spoločenské hry, učebnice či detské knihy, z ktorých si autorka zbierky sama čítala.
V policiach uvidíte aj obľúbenú zberateľskú lahôdku v podobe hrkálkovej reťaze do kočíka či raritu v podobe zariadenej mini izby, ktorú ručne vyrobil neznámy autor.
„Dostala som ju od mojej známej. Jej stará mama zrejme od svojho príbuzného dostala tento nábytok ako desaťročná. Dnes má pôvodná majiteľka 92 rokov,“ poukázala na ďalší z pokladov svojej zbierky.
Zberatelia múzeá nemajú
Pre zberateľa žehličiek Jána Maruňáka je táto výstava historickým okamihom. Prvý kúsok získal pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy ich vlastní osemsto. Spolu s nimi má niekoľko predmetov súvisiacich so žehlením.
Vyrábali tanky, stoličky, pivo aj knihy. S kedysi prosperujúcimi martinskými podnikmi sa môžete zoznámiť na bicykli Čítajte Doteraz mal žehličky odložené v súkromnom depozite, na svetlo ich vyniesol len výnimočne a nakrátko – napríklad počas podujatia Kvet Podhradia.
„Vždy som si myslel, že snom každého zberateľa je mať vlastné múzeum. Keď však chodím po svetových kongresoch, zistil som, že je to skôr výnimočné. Väčšina zberateľov žije so svojimi zbierkami ako súčasť ich života,“ podotkol.
Expozíciu mal napríklad významný zberateľ Buck Carson z USA, ktorý zomrel v roku 2022, ale jeho múzeum sa nezachovalo. „Jeho výnimočná zbierka s tromi tisícmi kusov žehličiek sa rozpredala na aukciách. Bohužiaľ, aj toto je osud zbierok,“ povedal Ján Maruňák, ktorý sa však zo svojej prvej expozície skutočne teší.
Synovia jeho nadšenie pre žehličky zdieľajú, no chce, aby ich videlo čo najviac ľudí.
Prvá je najvzácnejšia
V expozícii vystavil najvzácnejšie kúsky, ktoré získal na burzách a internetových portáloch po celom svete. Nechýba ani celkom prvá žehlička, ktorá je však oproti ostatným tá najobyčajnejšia. Pre Jána Maruňáka má nevýslovnú hodnotu. Je po starej mame Márii Špirkovej z Turčianskeho Petra a má cez sto rokov.
Veľkolepú výstavu fotografií Karola Plicku otváral v Martine syn Ivan Čítajte „Ako desaťročný som pozoroval starú mamu, ako na priedomí rozkuruje žehličku na uhlie. Keď dožehlila, ešte teplú ju po bokoch natrela kožkou zo slaniny, vďaka čomu ostala lesklá a nikdy nezhrdzavela,“ spomína zberateľ, vyštudovaný strojár. Žehličku zdedil brat maliar Peter, no po jeho smrti sa dostala k nemu. Fascinácia technickými detailmi a vývojom ho priviedla k myšlienke začať zbierať.
„Niekto by žehličku po starej mame vyhodil, u mňa vďaka nej vznikla táto krásna vášeň. Položil som si ju na stôl do kancelárie. Keď som mal šesť kusov, uvedomil som si, že by z toho bola pekná zbierka,“ zaspomínal si na svoje začiatky.
Trvalo, kým objavili teplo
Hoci najväčší zberatelia na svete majú pár tisíc kúskov, Maruňákova zbierka patrí k významnejším na Slovensku.
„Veľkosť zberateľa sa nemeria počtom kusov, ale vzácnosťou a jedinečnosťou. Radšej dve-tri vzácne žehličky ako regál starého železa,“ povedal vášnivý zberateľ, ktorý sa osobne považuje za pokročilého.
„Kto zbiera viac rovnakých žehličiek, nie je zberateľ, ale zhromažďovateľ. Zbierku treba neustále vylepšovať výmenou za zachovalejšie a krajšie kúsky,“ hovorí.
K tomuto statusu ráta aj množstvo vedomostí o týchto spotrebičoch. „Ľudstvu chvíľu trvalo, kým pochopilo, že k žehleniu treba teplo. Začínalo sa studeným lisovaním či mangľovaním. Neskôr prišli žehličky, ktoré sa nahrievali na peci, fungovali na lieh, uhlie, plyn, žeravé želiezka či brikety,“ vymenoval.
V expozícii má aj prvé pomôcky na vyhladenie plátna, ako sú lisy, mangle, mangľovacie dosky. Zbierku obohatil najstarším kúskom, ktorým je torzo žehličky z roku 1747. „Získal som ju cez slovenský internetový bazár. Našiel ju pán z Kremnice počas prechádzky so psom v potoku. Pochádza z Nemecka, odkiaľ sú najvzácnejšie modely,“ prezradil.
Surfuj ako v Chorvátsku, zaži adrenalín a staň sa rybárom. Turiec ponúka nevšedné zážitky Čítajte Zariadenie pre šľachticov
Veľká časť Maruňákovej zbierky pochádza práve z Nemecka a Francúzska, viaceré žehličky kúpil v Amerike, kde vyvinuli aj prvý model s reguláciou teploty. Medzi raritné exponáty patrí zariadenie, ktorému by len ťažko niekto našiel v rodine žehličiek použitie.
Na ozdobnom stojane stoja tri mosadzné dlhé rúrky pripomínajúce veľké náboje. „Pochádza z Anglicka. V 18. storočí sa do týchto rúrok vkladalo horúce železo a tvarovali sa nimi nazberané goliere, aké nosili šľachtici,“ prezradil pôvod prístroja Ján Maruňák.
Významné miesto v zbierke majú československé žehličky. Napríklad smaltované rôznych farieb s odnímateľnou rúčkou sa vyrábali vo Fiľakove. „Vždy boli v domácnosti takéto žehličky dve. Kým sa jednou žehlilo, druhá sa nahrievala,“ vysvetlil zberateľ.
Druhým príkladom sú moderné bakelitové žehličky ETA 211 a ETA 212 s dizajnom z vývojárskej dielne Stanislava Lachmana.
Bosorky, zemania aj Turek na úteku. Hradná väznica skrýva pestré dejiny Čítajte Aj elektrické žehličky patria do múzea
Mnoho zberateľov sa elektrickým žehličkám vôbec nevenuje, no podľa Jána Maruňáka prešli najzaujímavejšiu cestu vývoja.
„A to od prvých pokusov premeny elektrickej energie na teplo, reguláciu teploty žehlenia až po naparovanie,“ doplnil. Okrem toho majú z časového hľadiska aj svoju históriu. „Ich výroba v USA pre priemyselné použitie sa datuje od roku 1890. Navyše sú stále lacnejšie a dostupnejšie,“ vyzdvihol.
Medzi zaujímavými spotrebičmi nájdete cestovnú mini žehličku s pridanou kulmou na vlasy, sklenenú žehličku, plisovače, žehličku s okrasnými rúčkami či deväť kilový gigant. „Používali ho krajčíri v dielňach. Žehlička hladila sama vďaka svojej hmotnosti,“ opísal zaujímavý exponát.
Unesené lietadlo, lavička Michaela Jacksona či obria lavička. Objavujte čarovný Turiec Čítajte
