MARTIN. Čarovné stavby martinského skanzenu nemusíte obdivovať len v Jahodníckych hájoch. V expozícii najväčšieho slovenského múzea v prírode sú okrem pôvodných stavieb aj kópie významných ľudových objektov.
Ich originály doteraz stoja v turčianskych dedinách so svojimi príbehmi. Niektoré by ste však ani nespoznali.
V skanzene má krajšiu sestru
Jednou z najznámejších stavieb v skanzene je vozáreň z Moškovca z roku 1789, ktorej originál stojí pri hlavnej ceste smerom do Prievidze. Dnes ju vlastnia hydinárne, ktoré ju prenajímajú.
Jej dvojička zo skanzenu je v oveľa zachovalejšom stave. Postavili ju tak, ako vyzerala v prvej tretine 20. storočia. Je súčasťou väčšej usadlosti, ku ktorej patrí prícestný hostinec a hospodárska budova.
Podľa etnologičky Anny Kiripolskej takéto komplexy stávali pri obchodných cestách.
„Využívali ich predovšetkým furmani a obchodníci, ktorí chodili do sveta aj na niekoľko mesiacov. Po ceste sa zastavovali vo vozárňach, kde prenocovali, uskladnili si svoj tovar, odstavili vozy. Neskôr v ich blízkosti začali vznikať aj hostince, kováčske alebo kolárske dielne,“ vysvetlila etnologička, podľa ktorej je vozáreň jednou z najnovších stavieb v skanzene.
„Keď som začala pracovať v skanzene v roku 1990, stáli z nej len murované časti. Vozáreň sa otvárala v roku 2003,“ prezradila.
V muzeálnej vozárni je mini expozícia dopravných prostriedkov, konajú sa v nej výstavy, divadelné predstavenia, koncerty, ale je zároveň náhradnou možnosťou počas podujatí v prípade nepriaznivého počasia.
Príbeh hodný románu
Bývalý hostinec, ktorý kedysi k vozárni patril, má iný majiteľ. Budova je zrekonštruovaná, slúži na bývanie. Ešte do roku 2011 ju vlastnili potomkovia obchodníka Jána Dianovského, ktorý tu prevádzkoval nielen hostinec, ale i obchod. Práve atmosféru jeho prevádzky zachytáva kópia v skanzene.
Rodák z neďalekých Socoviec starý prícestný hostinec kúpil v roku 1932. „Môj starý otec pracoval ako účtovník v ruskej Odese v obchode u Šteffkovcov zo Socoviec, ktorých pred 1. svetovou vojnou prišla navštíviť príbuzná Olinka, žijúca v Amerike.
Tam sa kvôli vojne už nevrátila. Hoci mala v zámorí snúbenca, zamilovala sa do starého tatu a vzali sa. Tam prežili kruté revolučné časy a narodila sa im aj moja mama a jej brat, ktorý ale ako polročný zomrel. V roku 1928 využili možnosť a vrátili sa do Turca,“ začala rozprávať príbeh Elena Baranová z Banskej Bystrice, vnučka Jána Dianovského.
Vychýrený hostinec z malej dediny
Hoci jej starý otec obchodoval v malinkej dedinke s pár domami, darilo sa mu. „Z Ruska si priniesol vysokú kultúru predaja. To nebola len obyčajná dedinská krčma, mala svoju úroveň! Do Turca pri Moškovci chodili loviť hlavátky lekári z Martina.
Vždy sa u nás zastavili, starý otec im pripravil nejakú delikatesu, stará mama zas zmrzlinu,“ vysvetlila. Hostinec Jána Dianovského bol vychýrený. Do pohárov nalieval tie najkvalitnejšie nápoje od významných výrobcov.
„Nakupoval Jelínkovu borovičku a cukríky v Čechách, víno v Maďarsku. Bylinkové trúnky si však robil doma sám,“ načrela do spomienok.
Opitých hnala metlou
Dianovskí boli v dedine obľúbení. V čase vojny domácich počas bojov ukrývali v kamennej pivnici a všemožne im pomáhali. Pani hostinskú mali v úcte najmä tamojšie ženy. Vedeli, že ich muži neprepijú aj posledné peniaze.
Martinský skanzen sa premenil na rozprávku Čítajte „Traduje sa, že stará mama neznášala opilcov. Ak to niekto prehnal s alkoholom, hnala ho z hostinca metlou,“ zasmiala sa vnučka známych obchodníkov.
V dome, kde prevádzkovali hostinec s obchodom, aj bývali. Sprvu v jednej izbe s kuchyňou, neskôr pristavili dcére vlastnú izbu a aj kolkáreň pre hostí.
Po vojne Dianovským hostinec s obchodom vzali. Ich prevádzka prešla pod Jednotu, obaja tu však do dôchodku smeli predávať. Hostinský Ján Dianovský zomrel v roku 1959, jeho manželka v roku 1974. Ich dcéra s rodinou priestory naďalej prenajímala, takže obchod v staručkom prepriahacom hostinci fungoval ešte po roku 2000.
Tabuľou podložili uhlie
V skanzene je v Dianovského dome zariadený len obchod, a to v časti, kde bol hostinec. Zvyšnú časť pôvodného obchodu a súkromného bytu používajú múzejníci počas podujatí na tvorivé dielne pre návštevníkov.
Rodina po starých rodičoch darovala múzeu sklenené nádoby na cukríky, papierové vrecúška na tovar či dobové fotografie a dokumenty, ktoré sú vystavené vo vitríne. Niektoré časti doplnili múzejníci zo starého obchodu v Slovenskom Pravne.
Pôvodná vývesná tabuľa sa našla v drevárni medzi uhlím. V skanzene na dome visí jej replika, súčasní majitelia si originál ponechali. V múzeu je aj pôvodný výčapný pult, ktorý však nie je vystavený.
V martinskom skanzene opravujú domčeky aj usadlosť z Perinbaby Čítajte Rodina sa kamenného domu vzdávala s veľmi ťažkým srdcom. Vnučky majú s ním spojené celé detstvo aj mladosť. Dodnes sa neboli pozrieť, ako noví majitelia dom zrekonštruovali.
Teší ich však, že zvonka zachovali jeho pôvodný ráz. Elena Baranová videla aj kópiu v skanzene, no akosi postráda čosi z jeho duše. „Postavili ho krásne, ale necítim v ňom tú vôňu, atmosféru. Chýbajú mi na oknách typické mreže, ktoré spolu so železnými dverami na kuchyni dodávali domu čaro nedobytnej pevnosti,“ priznala. Doma v Banskej Bystrici majú ako pamiatku na starých rodičov štýlový kredenc, štamperlíky a poháre, ktoré bežne používajú. Zostal im tiež v rodine zvyk používať ruské slová, ktoré u Dianovských zdomácneli.
Kúria ako svadobný dar
V Moškovci tiež žije jedna z posledných obyvateliek kúrie, ktorá v skanzene prezentuje život šľachty 19. storočia. Múzejníci si vybrali na tento účel maličkú a celkom jednoduchú zemiansku stavbu z Blažoviec.
Ďalej sa ešte dočítate:
*prečo takmer predošlí majitelia o kúriu prišli,
*prečo boli sklamaní súčasní majitelia kúrie, keď jej kópiu videli v skanzene,
*ako dnes vyzerá známa kaplnka so sv. Jankom Nepomuckým,
*prečo originál zvonice v dedine stíchol.
