MARTIN. Národný cintorín v Martine nie je len miestom smútku. Je to symbol, ktorý nesie v sebe pamäť celého národa. Každý pomník s menom ukrýva svoj príbeh, niektoré i tajomstvá.
Vedeli ste napríklad, že Janko Kráľ vo svojom hrobe možno ani neleží, prečo sa pri vstupe na cintorín nesmie pochovávať a že v hrobke významného štátnika, ktorý bol na tri dni prezidentom, odpočíva niekto iný?
Na národný po Smrtnej...
Cintorín sa národným smerom začal uberať v druhej polovici 19. storočia, keď bol Martin hlavným mestom národnej kultúry. Ako pietne miesto pre obyvateľov mesta však vznikol oveľa skôr. Jeho históriu podrobne zmapoval Zdenko Ďuriška v knihe Národný cintorín v Martine.
Podľa nariadení Márie Terézie boli z hygienických dôvodov premiestňované všetky vnútromestské cintoríny za obce a mestá. V Martine nový cintorín založili v časti Hora, ku ktorej viedla cesta od osi hlavného oltára katolíckeho kostola po vstup cintorína. Keďže po nej v čase pohrebu viedol smútočný sprievod, neskorší richtár Andrej Švehla ju nazval Smrtnou ulicou.
Kvôli ikonickej stavbe predali v Martine horu. Slovákom dlho neslúžila, vzali im ju Maďari Čítajte Materiál na múr priniesla búrka
Nový cintorín vznikol v roku 1780, Martinčania sa však zrejme naďalej nechávali pochovávať v okolí katolíckeho kostola v meste. Prvým pochovaným Martinčanom na cintoríne bol Ján Lauček v roku 1797, brat významného cirkevného spisovateľa Martina Laučeka. Keďže cintorín sa rýchlo zapĺňal, museli ho rozšíriť. Potrebné pozemky získalo mesto od zámožných Révaiovcov. Konečnú rozlohu získal cintorín v roku 1909.
Keď v roku 1858 Turiec postihla silná búrka, richtár Andrej Švehla využil naplavené skaly z holí a dal z nich cintorín obmurovať. Rovnaký múr už v tom čase mal aj susedný židovský cintorín za synagógou. V roku 1862 dokončili aj vstupnú bránu.
V roku 1860 dalo mesto priestor vysadiť lipami, o viac ako polstoročie vysypalo chodníky drobným pieskom. Keď v roku 1936 prišiel Edvard Beneš na prvú oficiálnu návštevu Slovenska, na cintoríne vybudovali podľa návrhu Fraňa Štefunku ústredný pomník pre pietne kladenie vencov. Pôvodne stál pred hrobkou Karola Kuzmányho, no v roku 1945 ho presunuli za hrob Janka Kalinčiaka.
Okázalé pohreby
Tradíciu pochovávania osobností začalo mesto Karolom Kuzmánym. Tento martinský evanjelický farár bol zároveň tri roky prvým podpredsedom Matice slovenskej, keď v roku 1866 zomrel po dlhšej chorobe počas pobytu v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach. Ešte v ten večer jeho telo previezli do Martina a vystavili v dvorane Matice slovenskej. Jeho smrť otriasla Turcom, ľudia už od Koštian stáli pri ceste a vzdávali mu úctu.
Aj v Bratislave chcú mať Národný cintorín, mesto Martin nesúhlasí Čítajte Kuzmányho pohreb bol veľkolepý. Pri nesení truhly sa striedali matičiari s učiteľmi, farármi, predstaviteľmi mesta, obyvateľmi niektorých miest či advokátmi. S okázalosťou a veľkou účasťou odprevadili na poslednej ceste neskôr v roku 1871 aj Janka Kalinčiaka, v roku 1877 Viliama Paulinyho-Tótha a neskôr ďalších a ďalších.
Cintorín patrí do histórie rozhlasu
Po Kuzmányho smrti sa stalo v Martine milou tradíciou, že sa pri jeho hrobe deň pred Dušičkami vo svetle fakieľ stretli Martinčania, zaspievali Kto za pravdu horí a predniesli slávnostný príhovor.
Taktiež sa stalo významnou udalosťou odhaľovanie náhrobníkov. Napríklad slávnosť spojenú s odhalením náhrobníkov Pavla Mudroňa a Andreja Halašu v roku 1923 sa dostala do médií. Keďže bola súčasťou osláv 60. výročia založenia Matice slovenskej, na cintorín prišiel aj prezident T. G. Masaryk.
Do dejín Národného cintorína i slovenského rozhlasového vysielania sa zapíše rok 1932, kedy bratislavský rozhlas vysielal z tohto miesta prejav Jozefa Škultétyho ako prvý priamy rozhlasový prenos z vidieka.
Vajanského náhrobník na druhý pokus
V roku 1945 padol prvý návrh o vyhlásenie cintorína za národný. Podarilo sa to však až v roku 1967 a zaradil sa aj medzi národné kultúrne pamiatky. Okrem pochovaných popredných osobností je totiž aj galériou umeleckých diel uznávaných autorov, ktorí vytvorili náhrobníky.
Bosorky, zemania aj Turek na úteku. Hradná väznica skrýva pestré dejiny Čítajte Patrí k nim aj Dušan Jurkovič, ktorého niekoľko návrhov ostalo len na papieri. Napríklad ústredný viacpodlažný Pamätník slovenských dejateľov, ktorý pripomína Štefánikovu mohylu na Bradle. Je tiež autorom náhrobníka S. H. Vajanského, s ktorým bol v príbuzenskom vzťahu. Boli bratranci.
Syn známeho Štúrovho pobočníka tak dostal pätnásť rokov po smrti dôstojný náhrobník. Prvý pokus skončil fiaskom. Matica slovenská trvala pri návrhu na Vajanského postave. S dielom od českého sochára Františka Úprku však rodina ani verejnosť neboli spokojní.
Monument so sochou mal zahŕňať všetky hroby Hurbanovcov. Sochu napokon umiestnili pred druhú novopostavenú budovu Matice slovenskej, po čase ju odtiaľ premiestnili inam.
Zaujímavosťou je, že v blízkosti S. H. Vajanského leží aj jeho matka, krásna Anička Jurkovičová. Jeho slávny otec J. M. Hurban tu však chýba. Zomrel v roku 1888 v Hlbokom pri Senici, kde farárčil.
Domáci mu vykopali uprostred cintorína hrob, s čím vtedajšia vládna moc nesúhlasila a určila mu miesto na kraji cintorína. Až v roku 1948 mu Jurkovič navrhol na mieste pôvodne zmýšľaného hrobu náležitý pomník, kde jeho ostatky aj premiestnili.
Hrobku dostal iný nájomník
Podľa Jurkovičovho návrhu mal vzniknúť náhrobník pre Milana Hodžu, ktorý v roku 1944 zomrel v americkom exile. Plánovali ho po vojne previezť na Národný cintorín, kde mu mesto zdarma pridelilo pozemok a dalo postaviť hrobku. Po februári 1948 bol však prevoz nemožný a hrobka určená Hodžovi neskôr dostala iného nájomníka.
Predvojnového predsedu ČSR a trojdňového prezidenta s manželkou Irenou sa podarilo zo Chicaga previezť až v roku 2002. Toto leto k nim do hrobu vložili príbuzní aj ostatky jeho dcéry Ireny a jej manžela Jána Palku.
V Sučanoch obnovili rodný dom štátnika, ktorý bol tri dni československým prezidentom Čítajte Navrhol si svoj hrob
Pod veľkú časť náhrobníkov sa podpísal sochár Fraňo Štefunko, ktorý je autorom aj toho svojho. Keď mu zomrela manželka Angela, začal pracovať na návrhu spoločného miesta odpočinku. Na ich hrobe je mramorová socha poloodetej ženy, ktorá sa pozerá na kaktus v kvetináči. Je to zväčšenina jeho diela Kvetinárka.
Je tiež autorom náhrobníka pre Jozefa Škultétyho, organizátora hasičského hnutia Miloslava Schmidta v prednej časti cintorína, rodinu Janka Jesenského či sochy maliara Martina Benku.
Hroby zarovnali a zatrávnili
Zaujímavou kapitolou je aj obdobie druhej svetovej vojny. Pri prechode frontu padlo niekoľko vojakov. Nemci tých svojich narýchlo pochovali vo vstupnej časti cintorína. Štát sa postaral po vojne o 90 obetí, ktoré zastrelili Nemci.
Uložili ich na partizánsky cintorín v Priekope, so samotnými nemeckými vojakmi však nastal nečakaný problém. Snaha o exhumáciu a uloženie do spoločného hrobu narazilo na nesúhlas okresného lekára, neskôr na nedostatok financií a pracovných síl.
„Napokon zostalo pri riešení z roku 1945, keď boli sa hroby zarovnané a vysadené trávou s tým, že sa sem pochovávať viac nebude,“ napísal Zdenko Ďuriška v knihe Národný cintorín v Martine.
Pôvodnú chatu na znak pomsty vypálili Nemci, z tej ďalšej sa stala legenda. Teraz patrí deťom Čítajte Divný pohreb divného Janka
V roku 1940 zažil Martin veľkolepý prevoz ostatkov štúrovského básnika Janka Kráľa zo Zlatých Moraviec. Zdenko Ďuriška ako biograf túto udalosť vo svojej knihe kvôli dostatočným dôkazom nespomína, no podľa medializovanej verzie pravosť nálezu je spochybňovaná a hrob „divného Janka“ je považovaný len za symbolický.
Janko Kráľ zomrel v roku 1876 a vložili ho do neoznačeného hrobu. Identifikovať ho dal po rokoch prezident Masaryk s dcérou Alicou, no bezvýsledne. Miesto pravdepodobného hrobu dali prekopať, ale žiadne ostatky nenašli.
Novú iniciatívu nájsť Kráľov hrob rozbehol Stanislav Mečiar, matičný tajomník v roku 1940. Jeho akcia bola úspešná. Na cintoríne vykopali ostatky kostry s ružencom. Janko Kráľ bol však evanjelik, ruženec teda nosil nemohol.
Napriek tomu ich uložili na Národný cintorín a postavili pomník s lietajúcim vtákom. Druhý pomník mu postavili v roku 1966 na cintoríne v Zlatých Moravciach.
Kópie sú v skanzene. Kde sa nachádzajú originály legendárnych stavieb, však vie len málokto Čítajte Minister kultúry je tu tiež
Po čase, keď sa zaplnili rady Národného cintorína, kde sa pochovávali aj obyvatelia mesta, vybudovalo mesto hore za jeho múrmi mestský cintorín s domom smútku. Tu preniesli aj náhrobníky zo zrušeného židovského cintorína, ktorý bol so synagógou v blízkosti vstupu na Národný cintorín. Synagógu zbúrali v roku 1974.
V súčasnosti Národný cintorín spravuje mesto Martin s Maticou slovenskou a Slovenskou národnou knižnicou. Na jeho území sa nachádza viac ako 3 559 hrobových miest, z toho okolo 859 patrí významným osobnostiam slovenského kultúrneho a spoločenského života.
Národný cintorín nie je uzavretý priestor, do ktorého patria len osobnosti minulých storočí. Pod staré lipy sa dávajú pochovávať aj súčasníci.
Od roku 2001 tu je pochovaný s manželkou aj herec Emil Horváth st., v posledných rokoch pribudol napríklad hrob Ivana Hudeca, ministra kultúry z tretej Mečiarovej vlády, ktorý zomrel v roku 2022.
Kvietik na národnom
Najbližšie spočinie vo svätej zemi, ako cintorín nazvala herečka Naďa Hejná, aj Štefan Kvietik. Jeho miesto odpočinku bude symbolické – pri Františkovi Hečkovi a Júliusovi Barčovi-Ivanovi, ktorých sfilmované diela ho preslávili. Herec stvárnil v Červenom víne Urbana Habdžu, v dráme Matka syna Paľa. Jeho hrob bude v prednej časti cintorína.
Manželka Štefana Kvietika, ktorý zomrel 21. marca vo veku 90 rokov, Eva Kvietiková - Juríčková pochádza z Martina a z významnej rodiny. Je vnučkou právnika a politika Miloša Vanču.
Štefan Kvietik bude odpočívať vedľa autorov, ktorých diela ho preslávili Čítajte Na Národnom cintoríne je pochovaný s manželkou i dcérou Ruženou Jamrichovou, matkou herca Dušana Jamricha. Rodinne je Eva Kvietiková spätá aj so známym dramatikom Ivanom Stodolom, ktorý tu leží tiež.
V súvislosti s Národným cintorínom sa dlho skloňuje aj meno režiséra Juraja Jakubiska, ktorý v Prahe zomrel v roku 2023 a dosiaľ nemá miesto odpočinku. Jeho manželka Deana vybrala Národný cintorín aj preto, že tu má sama pochovaných známych predkov Horváthovcov. Jakubiskove deti sú však proti, rozhodujúce slovo zatiaľ nepadlo.
Sviečka pre olympionikov i darcov
Národný cintorín chce byť miestom pre všetkých, a tak tu môžu ľudia zapáliť sviečky olympijským víťazom, ktorí tu majú symbolický Národný pamätník olympionikov. Svoj symbolický pomník tu majú od roku 2023 aj darcovia orgánov.
V Martine máme národný klenot. Je čarovný, dokáže plniť sny Čítajte
