MARTIN. Pretekom Spartan Race sa 27-ročný JÁN VLADÁR začal venovať približne pred desiatimi rokmi. Bývalý hokejový brankár, ktorý pracuje v IT sektore, je už aktuálne členom najužšej svetovej špičky. Tento rok sa zúčastnil svojich štvrtých majstrovstiev sveta v kategórii elite. Prvé dve účasti premenil na dve desiate miesta a vlani obsadil medzi športovcami najmenej populárnu štvrtú priečku.
Tento rok sa svetový šampionát konal v USA a rodák z Turca cestoval do Západnej Virgínie s cieľom stať sa prvým Slovákom, ktorý v elitnej kategórii vybojuje pre svoju krajinu cenný kov. V náročných trojdňových pretekoch sa od začiatku držal medzi najlepšími, ale pár kilometrov pred cieľom to vyzeralo, že sa sen o stupňoch víťazov rozplynie. V neskutočne dramatickom finiši však predbehol domáceho Logana Broadbenta a mohol sa tešiť z bronzu.
Aký to je pocit byť prvým Slovákom, ktorý získal na svetovom šampionáte medailu v elitnej kategórii?
Keď som približne pre desiatimi rokmi začínal so Spartanom, ani vo sne by mi takéto niečo nenapadlo. Pocity sú neopísateľné, každému prajem aspoň raz zažiť taký nával pozitívnych emócií. Treba ešte doplniť, že medzi ženami už Slovensko medailu v elitnej kategórii malo, mne sa to podarilo ako prvému mužovi.
Od historickej medaily pre Slovensko delila Martinčana polminúta Čítajte Čo ti ako prvé prebehlo hlavou po dobehnutí do cieľa?
O zisku medaily sa rozhodlo doslova na posledných desiatkach metrov, takže som bol úplne vyžmýkaný nielen fyzicky, ale aj emočne. Bol som hrdý na to, že som v sebe našiel vnútornú silu a nevzdal boj, ktorý už vyzeral beznádejne. Potvrdilo sa mi, že všetko sa dá, len treba chcieť. Potom na mňa naskákali súperi, začali mi gratulovať. Došlo mi, čo sa podarilo, a nedokázal som sa ubrániť ani slzám.
Cítil si, že po vlaňajšom štvrtom mieste sa tento rok môžeš posunúť ešte o kúsok vyššie?
Preteky, tréningy, moje pocity, všetko nasvedčovalo tomu, že som na tom lepšie ako vlani. V športe však platí, že preteky sa rozhodujú na trati a nič nie je dopredu isté. I keď sa cítite fantasticky, neviete, v akej forme prídu súperi. V príprave som odviedol maximum, v princípe prebehla bez zásadnejších problémov a to bol základ na to, aby som mohol pomýšľať na úspech. Medailová méta bola vysoko nastaveným cieľom, o to viac ma teší, že sa ho podarilo splniť.
Ján Vladár. (zdroj: ARCHÍV JV)Počas troch pretekových dní sa každý deň išla jedna disciplína. Počas prvého Sprint (minimálne 5 km), potom Super (minimálne 10 km) a nakoniec Beast (minimálne 21 km). Mal si plán, ako si rozvrhneš sily?
Bolo v podstatne jasné, že sa rozhodne až počas záverečného dňa, no nemohol som si dovoliť nabrať veľkú stratu. Na trati som nešpekuloval nohy ma poslúchali, a tak som si išiel svoje tempo. Časy z prvých dvoch disciplín organizátori spočítali, pričom priebežne mi po dvoch dňoch patrila tretia priečka. Na trať Beastu nás púšťali postupne podľa odstupov od najlepšieho po najhoršieho, ako pri biatlonovej stíhačke.
Nezväzoval ťa fakt, že veľký úspech už máš doslova na dosah?
Ani nie. Vedel som, že s tým čo mám nabehané, by som mal mať na 21 km dlhej trati dobré nohy. Organizátori však do Beastu zaradili aj dva oštepy na menšie americké terče, čo mohlo poriadne zamiešať kartami. Keď miniem terč, dostanem trest, pri ktorom stratím asi dve minúty. Vychádzalo mi, že ak chcem medailu aspoň jeden oštep musím trafiť.
Aká bola realita?
Na prvom oštepe sme minuli všetci z prvej päťky, darilo sa mi držať tretiu priečku a sťahoval som postupne aj druhého Egora Belousova. Potom som ale nešťastne padol na jednej prekážke a išiel som na trestný okruh. Druhý oštep mi tiež vypadol z terča, no keďže moji bezprostrední konkurenti uspeli, zosunulo ma na piate miesto.
Na bronz, ktorý v tej chvíli držal domáci Američan, som strácal minútu a pätnásť sekúnd, pričom do cieľa zostávalo len sedem kilometrov. Už som musel riskovať a ísť naplno. Boli len dve možnosti, buď to vydržím a zabojujem o medailu, alebo mi dôjdu sily a skončím ďaleko za prvou trojkou.
Naháňal Afričanky, na legendárnom maratóne bol najrýchlejším Slovákom Čítajte Čo sa dialo počas tvojej stíhacej jazdy?
Nohy, našťastie, fungovali a na štvrté miesto sa mi podarilo dostať pomere rýchlo a tiež strata na tretieho Logana Broadbenta sa skracovala. Na posledné prekážky som dobiehal so stratou 25 sekúnd na bronz. Logan cítil môj tlak a v kombinácii s únavou sa dopustil chyby na jednej prekážke, čo ma definitívne vrátilo do hry. Vo finiši ho síce domáci fanúšikovia hnali dopredu, no povedal som si, že toto už nepustím. Bol to doslova brutálny záver, ale vyšlo to.
Majstrom sveta sa stal český pretekár, tvoj tímový kolega a kamarát Richard Hynek. Bola radosť dvojnásobná?
Jasné. Rišo je nielen výborný športovec, ale tiež skvelý človek. Rozumieme si po každej stránke a už vlani sme spolu cestovali na šampionát i s na-šimi priateľkami. Dopadlo to výborne, takže sme to zopakovali. Pamätám si, že v roku 2022 sme štartovali na pretekoch Spartan Race v Rumunsku, neďaleko miesta, kde natáčali kultový film Borat.
Obidvaja sme skončili v prvej trojke a na stupni víťazov zo srandy predviedli Boratov tanec. Minulý rok po svetovom šampionáte v Abú Zabí, kde Rišo obsadil druhé a ja štvrté miesto, mi povedal, že si spolu Boratov tanec ešte raz zatancujeme a to na majstrovstvách sveta, keď obidvaja skončíme na „bedni“. Nie som síce úplne špičkový tanečník, no teší ma, že mu spomínaná predpoveď vyšla (smiech).
Po takom úspechu si športovec zaslúži aj odmenu. Doprial si si nejakú?
Po pretekoch sme ešte asi týždeň zostali s Rišom aj s priateľkami v USA a navštívili Grand Canyon, Las Vegas aj Los Angeles. Ale asi najväčšou odmenou bol štvoritý hamburger vo fastfoodoch In-N-Out. Tak nám zachutil, že kým sme odošli domov, viackrát nám pristál na tanieri (smiech).
Štvoritý hamburger. (zdroj: ARCHÍV JV)Vypustil si po pretekoch aj tréningy?
Možno dva dni sme boli úplne bez tréningu. Potom sme už normálne makali, niekedy i dvojfázovo. O chvíľu sú totiž na programe preteky v Spojených arabských emirátoch, kde sa mi darí, rád tam súťažím a chcem tam ísť dobre pripravený.
Z dôvodu aklimatizácie pred pretekmi vaša mini výprava letela do USA v predstihu a zostali ste tam i po šampionáte. Aký dojem si za približne dva týždne získal o krajine neobmedzených možností?
Majstrovstvá sa konali v Západnej Virgínii, ktorá leží na americké pomery kúsok od hlavného mesta Washington. Bola tam veľmi podobná príroda ako u nás, mal som pocit, že súťažíme niekde vo Veľkej Fatre. Kalifornia a najmä Nevada, to už bolo o niečom inom. Kamarát, ktorý žije v Los Angeles, hovoril, že priemerný plat je u nich päťtisíc dolárov. Dosť musí platiť za nájom, no ceny stravy či dopravy sú porovnateľné ako u nás. Ak si tam nájdete slušné zamestnanie, určite by ste si zdvihli životný štandard. Aj trénovanie na pláži v Santa Monica bolo super, no hory na strednom Slovensku za nič nevymením.
Dostal si sa do najlepšej desiatky sveta, potom do najlepšej svetovej trojky. Čo môžeme od teba očakávať v ďalších rokoch?
Veľkou inšpiráciou je pre mňa dnes už trojnásobný majster sveta Rišo Hynek. Dokazuje, že prakticky žiadne limity neexistujú. Dáva mi motiváciu makať na sebe, zlepšovať sa, posúvať sa dopredu. Mám síce medailu, no viem kde mám rezervy, takže stále je čo zlepšovať.
