MARTIN. Vesmír v slabikách je zbierkou, ktorá s ľahkosťou i vážnosťou krája bežné dni na drobné, jemne osolené veršom, humorom a občas aj smútkom. Autorom poetickej knihy je Ľubomír Budinský, člen literárneho klubu DURIA pri Turčianskej knižnici v Martine.
Prezentácia zbierky s hudobným doprovodom a krst útlej, ale obsažnej knižky sa uskutočnili utorok 14. októbrav priestoroch knižnice.
Mohli by ste sa úvodom krátko predstaviť?
Pochádzam z Lužianok pri Nitre a mladosť som prežil v Žiline, kam sa rodičia presťahovali. Vyštudoval som ekonómiu a v tomto odbore som aj pracoval. Po sobáši s manželkou Soňou sme začali novú životnú etapu v Martine. Naším neskorším domovom sa stala obec Krpeľany.
Nuž, pre mňa je súčasný rok jubilejným – 75 rokov žitia. Mám dve vnúčence, na ktoré som dlho čakal, a predsa som sa „zázraku“ dočkal.
Knihu autorovi ilustrovala dcéra. (zdroj: Danica Muríňová – Gregová)Ilustrácie k básňam a poviedkam sú nádherné, poetické. Kto je tým mimoriadne nadaným autorom úžasných a priam filozofických kresieb?
Knižku ilustrovala moja dcéra Eva Budinská.
Ako vyzerali vaše začiatky a ďalšia umelecká tvorba?
Prvú poviedku som vytvoril ako sedemročný a neskôr ešte na základnej škole som napísal kovbojku. Odvtedy som písal básne a poviedky takpovediac do šuflíka. Až ako päťdesiatročný som začal písať do bulletinov literárnych klubov DURIA, Silans a Klubu Petra Bezruča, ako ich člen.
O čom rád píšete a kde hľadáte inšpiráciu?
Písanie prichádza akosi samo, vyplývajúc z rozličných životných udalostí či bežných, každodenných situácií a samozrejme, podľa nálady. Jednoducho som cítil potrebu vyjadriť sa k aktuálne prežitému a slová uchovať, aby myšlienky nezanikli niekde v priestore. V zbierke sa striedajú básne i krátke prózy – milostné aj absurdné, detské aj filozofické, smiešne i bolestivo presné.
Mesto z Turca v nových záberoch: Nepoznané zákutia prekvapili aj známeho fotografa Čítajte Zbierka je rozdelená do niekoľkých tém – akých?
Každá kapitola je ako otvorené okno do iného sveta, a pritom zostávame stále doma – v kuchyni, na dvore, pri stoličke starého Silvestra alebo v očiach dieťaťa, ktoré netuší, že práve stlačilo delete.
Niekedy pri písaní vraj využívate mobil...
Áno, to je pravda. Keď nemám poruke papier, tak verše si zapíšem do mobilného telefónu. Prvýkrát som ho použil pri veršoch pre moju milovanú manželku Soničku a poslal som jej túto SMS:
Chumáčik vlasov Ti odhrniem z čela, aby som sa pozrel do očí. Možno tam uvidím všetko, z čoho sa hlava zatočí, keby si chvíľku pri mne posedela.
V našom literárnom klube sme experimentovali s cudzími štýlmi písania – francúzsky cinquain („senkén“) a japonské haiku.
Nemusia plytvať a ešte aj pomôžu. V Turci spustili novú tradíciu Čítajte Áno, tiež som ich skúšal. Sú to špeciálne štýly, ktoré majú svoje určené pravidlá. Zvláštnosťou obidvoch je, že verše sa nerýmujú. Francúzsky cinquain je hodnotiaci a môžete si s ním zlepšiť náladu. A starodávne japonské haiku zachytáva pocity konkrétneho momentu, pričom témy sú rozmanité – príroda, vzťahy medzi ľuďmi a podobne.
Čo by ste ešte radi povedali o svojej prvej zbierke?
V tejto knižke sa dá zabudnúť na čas, spoznať známe veci inak a zasmiať sa na tom, kde by iní mlčali. A možno aj trošku zmúdrieť.
