Pokračovanie témy: Aké deti, ako a prečo ničia naše (a samozrejme aj svoje) mesto?
udov vandalskými nájazdmi sprejerov) tolerantní, ak už nechceme napísať, že ľahostajní. Možno sú jednoducho iba alibistickí a čakajú, čo sa stane a že táto pliaga prestane tak, ako sa začala šíriť. V každom prípade kompetentní ľudia v tomto meste, ktorí dostali moc a dôveru i peniaze na jej výkon, nekonajú, pretože sú – bezradní. Bezmocnosť mocných je naozaj provokujúca.
Ale, kto teda vládne Martinu? Sú to nepočetné bandy v podstate detí, ktorých konanie smerujúce k ničeniu cudzieho majetku a od 1. júla vlastne k trestnej činnosti je pre väčšinu dospelých tak nepochopiteľné, ako aj zastreté rúškom tajomstva. Nielen preto, že ich doménou je noc (a v Martine bývajú noci tmavé ako boli v 19. storočí), ale aj preto, že vlastne nevieme, prečo to robia. Oni svoje pohnútky nikomu nepovedia, lebo utajenie je jedným z princípov ich „práce„, hoci ide paradoxne o istý druh exhibície. Ich mená sa nedozvieme, chráni ich zákon, lebo väčšina z nich ešte nedovŕšila vek trestnoprávnej zodpovednosti za svoje činy.
Vedľajší produkt slobody
Pokúšame sa nadviazať kontakty aj s nimi, pretože by nebolo fér hovoriť o nich bez pokusu hovoriť aj s nimi... Zatiaľ sa nám však neozval ani jediný, a tak nám musia stačiť oficiálne zdroje.
Mužom, ktorý vie o sprejerstve v Martine viac než my ostatní, je určite zástupca náčelníka Mestskej polície v Martine Sebastián Andrášik. Sám priznáva, že sa tomuto problému venuje už niekoľko rokov a odmieta názory typu „Robte už niečo s tými sprejermi!„ Tvrdí, že mestskí policajti robia a majú aj výsledky.
„Určite budete so mnou súhlasiť, že roky po nežnej revolúcii nám priniesli nielen slobodu, ale aj niečo iné, dovtedy u nás nepoznané druhy kriminality. Počnúc výrobou drog a obchodovaním s nimi a končiac trebárs sprejerstvom. Povedal by som, že toto sú tie odpadové produkty slobody, pretože sloboda je čosi úžasného a my ju doslova potrebujeme na svoje žitie a prežitie. Sloboda má ale aj určité riziká a nebezpečenstvá. Je to paradox, ale istý útlak, istá nesloboda ľudí spája a stmeľuje vzťahy, ľudia cítia, že majú spoločného protivníka. Dá sa to zjednodušene povedať aj tak, že čím bolo horšie, tým bolo lepšie. A všetci si želali slobodu, no a keď prišla, priniesla aj svoje riziká. V nej každý ukáže svoju pravú tvár, každý sa prejavuje, aký v skutočnosti je. Tam ja vidím korene aj všetkých súčasných druhov vandalizmu. Pretože chápanie ľahko nadobudnutej slobody je dnes najmä u mladých ľudí takmer všeobecne rovnaké – môžem si robiť, čo chcem. Myslia si, že majú právo na všetko, nielen na svoj názor, ale napríklad aj na to - siahať na práva druhých, nerešpektovať ich. Niekedy ich vôbec neberú do úvahy, slobodu chápu výhradne len ako napĺňanie vlastných práv a predstáv o svojich právach. Nerešpektujú zaužívaný princíp, že moja sloboda sa končí tam, kde začína sloboda iného človeka. Práve s takýmto druhom myslenia sa stretávame, keď vypočúvame sprejerov, ktorých sa nám podarilo prichytiť pri čine. Počúvame okrem iného aj takéto slová: Prečo proti nám zasahujete? Vy ste tí, čo nerešpektujete našu slobodu. Ste už starí, reprezentujete názor starej generácie, ani neočakávame, že nás pochopíte. To, čo robíme, to je náš životný štýl, takto chceme žiť. My váš životný štýl nepovažujeme za kriminálny, ale vy náš áno – vy ste tí zlí, nie my... Takto vysvetľujú či obhajujú svoje činy a pritom im úplne uchádza, že zasahujú do práv iného človeka.„
Adrenalínové tegy
To je dosť znepokojivé, pretože to nie je obyčajné darebáctvo, to je povedané modernou rečou „systémová chyba„. To je vírus v duši. Podľa S. Andrášika sa sprejeri, s ktorými hovoril, ani len nezamýšľajú nad tým, že škodia, svoju činnosť nevnímajú takto. Pripustil však, že môžu sa medzi nimi vyskytovať aj typy, ktorým robí radosť pôsobiť inému škodu. Takéto typy sa vyskytujú v rôznych iných gangoch a v živote vôbec. Ale podľa neho, toto nie je hlavný motív sprejerov. Jednoducho potrebujú niečo robiť, a tak robia práve toto.
„Veľmi často je prítomný alkohol, a to nielen u mladistvých, ale niekedy aj u maloletých, teda u chlapcov, ktorí ešte nemajú 15 rokov. Ak hovorím o chlapcoch, tak preto, lebo hoci sú medzi sprejermi aj dievčatá, ich počet je doslova zanedbateľný. Nehovorím, že sme ich prichytili opitých, ale väčšinou boli posmelení nejakým tým pohárikom.„
Skúsenosti mestských policajtov hovoria, že v Martine mladí striekajú sprejom na steny väčšinou v skupinkách. Sú aj osamotení sprejeri, ale to je skôr výnimka. Každá skupina, alebo jednotlivec má svoje znaky tzv. „tegy„, medzi sebou sa dobre poznajú, často si píšu nejaké odkazy, alebo odkazy iným, napríklad polícii či iným svojim „nepriateľom„. Tento druh sprejovania nemá nič spoločného s nejakými výtvarnými či nejako inak umelecky motivovanými ambíciami, ako sa to neraz mylne interpretuje. „Tegy„ sú totiž väčšinou nejaké skomoleniny alebo skratky nejakých vulgárností.
„Určite to nie sú umelecké motívy. Podľa mňa autori týchto nápisov majú tri motívy – prezentovať sa, zažiť niečo adrenalínové - a to je pre nich azda to najdôležitejšie, no a tretí je, že takto medzi sebou komunikujú. Žiaľ, robia to spôsobom, ktorým ničia cudzí majetok, špatia mesto a páchajú škody, dnes už vlastne aj trestné činy.„
Prichytení pri čine
Špecifikum policajnej práce pri objasňovaní sprejerstva spočíva v tom, že jediná šanca, ako niekoho za tento druh vandalstva postihnúť, je prichytiť ho pri čine (aj v štatistikách operujeme iba s takto získanými údajmi). Policajti síce už dôverne poznajú „tegy„ jednotlivých sprejerov, ale keď sa v meste na stenách znovu objavia, nemôžu robiť nič, pokiaľ páchateľa nezadržali so sprejom v ruke. Hoci ide evidentne o rovnaký rukopis a spôsob striekania, autor symbolu môže pokojne argumentovať, že on práve tento nápis nenastriekal, že ho nastriekal niekto, kto ho chce napodobniť a podobne... Prichytiť pri čine, to je jediná možnosť a samozrejme – aj veľký problém.
„Často je náš zákrok úspešný, keď nám svojou občianskou statočnosťou pomôžu obyvatelia mesta. Keď vidia, ako deti striekajú steny, zavolajú nás a vtedy páchateľov väčšinou prichytíme, buď pri čine alebo na úteku blízko miesta činu. Je to zložité aj tým ,že nastriekanie jedného „tegu„, toho jednoduchého, trvá iba niekoľko sekúnd a len pri tých zložitejších obrazcoch možno hovoriť o minútach. Niekedy sa stane, že priamo občania prichytia sprejerov a zadržia ich do príchodu našej hliadky...„
* * *
Sebastián Andrášik otvoril týmto ďalšiu tému, ktorá by si vyžadovala samostatný priestor na hodnotenie a úvahu: občania. Ako sme na tom my, ktorých sa to týka? Čo robíme, okrem toho, že nadávame na políciu? Veď kriminálna prevencia, to je vec každého slušného človeka. Už len tým, ako a či vôbec dokážeme presadzovať svoje morálne hodnoty. Predsa aj prostredie, v ktorom žijeme - to ako kultivované a bezpečné - je vecou nás všetkých. Nielen polície. Ako zdravie nie je iba vecou lekárov. Toto prirovnanie sa núka, pretože kriminalita je vlastne choroba. Choroba spoločnosti.
Nevieme presne, lebo môžeme vychádzať iba z jediného relevantného zdroja. A tou je štatistika mestskej polície. Skúsme zostaviť nejaký obraz. Vieme, že sú to takmer výlučne chlapci. Policajti tvrdia, že v Martine pri sprejovaní prichytili iba dve dievčatá.
Vekom prevládajú maloletí, teda chlapci od 10 do 15 rokov. Často sú to mladiství, teda od 15 do 18 rokov, no a len výnimočne dospelí. Podľa policajných štatistík ani jeden sprejer prichytený pri čine nebol starší ako 25 rokov. Evidentne najviac ich je pod vekovou hranicou 15 rokov, pretože deti v tomto veku si uvedomujú, že sú trestnoprávne nepostihnuteľné, a tak majú dvere svojej „odvahy„ otvorené dokorán.
Väčšinu nápisov na martinských stenách majú na svedomí Martinčania či Vrútočania, ale nie sú až tak zriedkavé prípady, že prídu aj bandy z okolitých miest, napríklad z Prievidze.
Evidentné je aj to, že to nie sú deti bezdomovcov, alebo zo sociálne slabších či neprispôsobivých rodín. Skôr naopak, mnohé pochádzajú z dobre situovaných rodín, sú vybavené mobilnými telefónmi a drahými sprejmi.
Väčšinou je ich činnosť nejakým spôsobom organizovaná, aj keď nemožno hovoriť o nejakom vyššom stupni organizovanosti, ako je to pri iných druhoch kriminality. Rozhodujú sa väčšinou živelne a len výnimočne poškodia pri jednom ťahu len jednu budovu. Policajti si pamätajú prípad, že istá skupina piatich sprejerov postriekala za štyri hodiny 32 objektov.
Podľa mienky ľudí z mestskej polície v Martine môže aktívne pôsobiť okolo 20 sprejerov.