Osemnásťročná Soňa Hospodáriková získala bronzovú medailu
na Medzinárodnej chemickej olympiáde na taiwanskom Taipei
Medzinárodná chemická olympiáda sa konala už po tridsiaty siedmy raz. Tento rok sa jej dejiskom stalo mesto Taipei, hlavné mesto ostrova Taiwan v blízkosti Číny. Spomedzi 225 výlučne gymnazistov z 59 krajín sveta navštívili jeden z najväčších výrobných počítačových štátov aj štyria slovenskí gymnazisti. Ozdobou trom pánom – Prešovčanovi Antonovi Repkovi, inak niekoľkonásobnému víťazovi, Bratislavčanovi Michalovi Májekovi a Prievidžanovi Petrovi Štackovi bola Martinčanka Soňa Hospodáriková. Pánsku zostavu dopĺňali mentori - predseda Slovenskej komisie Chemickej olympiády (ChO) Anton Sirota, jej podpredseda Miroslav Prokša a vedecký pozorovateľ Marcel Tkáč.
Všetci štyria nádejní chemici sa stali majiteľmi kovov, ktoré sa uprostred júla na ázijskom ostrove rozdávali. Jedna zlatá, strieborná a dve bronzové! Z 225 zúčastnených bolo týmito kovmi ocenených šesťdesiat percent zúčastnených. Sedemdesiatdeväť tých, čo v testoch uspeli nad 66 percent, získalo bronz, nad 80 percent sa striebra dostalo 47 gymnazistov a 27 ich vlastní zlato. Soňa si bronz vybojovala so 70 percentami, najlepší Anton Repko, majiteľ zlata, je po Rusovi a Vietnamcovi tretím najlepším chemikom na svete. V testoch stratil iba štyri percentná... S takýmto výsledkom sa vrátili na Slovensko, ktorému zvýšili z tejto súťaže za šesť rokov účasti počet medailí. Odvtedy ich za chémiu máme 23.
Títo úspešní chemici prešli najprv slovenským kolom, kde Soňa pred dvomi rokmi začínala na 15. mieste. Vlani však postúpila na tretie a aj tento rok ostala na domácej pôde bronzová. Zo slovenskej olympiády postúpili najlepší desiati, ktorí sa zúčastnili v Bratislave niekoľkodňového sústredenia. V hlavnom meste prešli teoretickými prípravami, ktoré im pripravili organizátori z Taiwanu, a testami z chémie. Postupne sa ich počet znížil a po simulácii pravej celosvetovej olympiády ostali štyria najlepší. Tým potvrdili, že sú schopní podstúpiť aj také namáhavé testy, aké dostávajú tí najlepší na svete. Z matičného mesta tu prišli dvaja gymnazisti, no ostal iba jeden – Soňa, ktorá v júli prežila veľké stretnutie najlepších chemikov na svete. To sa vymedzilo na dva týždne, pričom „olympionici“ dva dni cestovali, dva súťažili a ostatné... si užívali.
Cesta na Taiwan bola úmorná, no zároveň krásna. „Cestovali sme lietadlom pätnásť hodín, čo však nie je tak veľa. Uruguajcom trvala cesta viac ako raz toľko,“ prezradila nám Soňa, ktorej väčšina z fotiek z tejto krajiny patrila pohľadu z lietadla na krajinu a oblaky. Na letisku si ich vyzdvihol mladý Číňan – sprievodca, ktorý sa o slovenskú delegáciu staral počas celého pobytu. Zaviedol ich do Grand Hotela, kde všetci účastníci olympiády prespali jednu noc. Soňa počas nej stihla zistiť, prečo sa volá Grand. „Nepamätala som si, ako sa dostanem na izbu, preto som poprosila o pomoc chyžné, no tie tam boli nové, takže sme napokon zablúdili,“ spomenula si na veselú príhodu. Z hotela sa presťahovali na internát, ktorý sa, mimochodom, od tých našich v zariadení a stave veľmi nelíšil... Do luxusu Grand Hotela sa ešte vrátili. Bolo to pri príležitosti slávnostného vyhodnotenia, pred ktorým boli slovenskí súťažiaci aj so svojimi mentormi na večeri. Na ostrovnú stravu si tiež museli zvyknúť. Jedli špeciality, ktoré spočiatku nechutili ani domácim, ale čím ďalej, tým viac chutili... Väčšinou si ich do úst naberali paličkami, s ktorými sa Soňa učila jesť už v lietadle. „No... našťastie bolo prítmie a väčšina ľudí spala, takže nikto ma nevidel, ako mi to išlo,“ načrtla prvé skúsenosti s dvomi paličkami, s ktorými vraj jesť nie je vôbec umenie.
Súťaž otvorili až na piaty deň po prílete. V jedno doobedie sa gymnazisti z celého sveta zabávali päť hodín nad pokusmi a na druhý deň riešili množstvo úloh po anglicky. Tu zohrali dôležitú úlohu mentori, ktorí svojim zverencom prekladali texty do slovenčiny. Dovtedy sa stretnúť nesmeli. Keďže odborný dozor mal možnosť nahliadnuť do zadaní testov, organizátori ich držali mimo od študentov, aby nedošlo k prezradeniu.
Jeden zo Soniných kolegov zo Slovenska sa preukázal ako veľký národovec. Prievidžan Peter Štacko si na vyhodnotenie priniesol zaujímavý odev. Bronz prijímal hrdo navlečený do slovenskej zástavy. Vraj to tak robí vždy. Z národných zástav sa pomaly vytvára tradícia, opakovať už začali aj Nemci a ostatní. Soňa, aj keby sa chcela pripojiť, už nemôže. Budúci rok v čase trvania súťaže už nebude stredoškoláčkou. A hoci má najväčší vzťah k chémii, ktorý zdedila po bratovi svojho starého otca - chemikovi, netúži so vzorcami prežiť zvyšok života. Do budúcnosti si vybrala medicínu.
Vyhodnotenie neznamenalo ani zďaleka koniec pobytu na tomto exotickom ostrove. Budúci chemici sa prevážali po meste v pre nich objednanom autobuse a so sprievodcom v pätách obišli všetko, čo krajinu skrášľuje. Navštívili zoologickú záhradu, zábavný park, prezidentskú záhradu, múzeá a aj najväčšie kníhkupectvo na ostrove, kde predávali učebnicu slovenského jazyka. Jeden deň si však museli povinne odsedieť na internátnej izbe. Vonku totiž zúril tajfún. Domáci túto udalosť prijali inonárodne – s pokojom Angličanov. Tajfúny sú totiž v tejto krajine v letnom období úplne bežným úkazom... „Tešila som sa, že uvidím pravý tajfún, no ten udrel do stredu štátu, zatiaľ čo my sme boli na severe,“ povedala sklamane Soňa. Z hrôzostrašného tajfúnu z okna videla iba silný vietor, ktorý pooblamoval stromom trochu z koruny. Presne taký, aký mávame aj my na Slovensku, keď sa rozhodnú všetci čerti ženiť...
