Po rodných chotároch: Vrútky

itosť s rútiacimi sa vlakmi. Skutočnú pravdu o vzniku mena Vrútok bolo však predsa len treba hľadať zas len v dávnej minulosti, keď vznikali v Turci prvé osady. Jednou z nich bola villa Vrutk (obec Vrutka). Nešlo tu však o meno nejakého zemepána. Názov Vrutk, ktoré sa ako prvé objavilo na listine rodu Zátureckých v r. 1255 pri obchôdzke chotára a označujúce už jestvujúcu osadu pri sútoku Turca a Váhu, vzniklo najpravdepodobnejšie zo starého slovanského slova – vrútiť sa, čo pôvodne znamenalo pojem vliať sa. Tak osada vystavaná na kopci nad sútokom dvoch riek dostala iste správne meno. A nebola to osada malá. Veď už v r. 1285 kráľ Ladislav IV. spomína medzi majiteľmi tejto osady pätnástich zemepánov, z nich väčšina sa uvádza s prímením – de Ruthk z Vrútok. Medzi toľkými spolumajiteľmi vznikali prirodzene hádky, ktoré museli riešiť mocní feudáli.
A nepomohlo ani rozdelenie Vrútok na Horné a Dolné, práve z tých čias. Vrútockí páni sa neruvali iba medzi sebou, zapárali aj do susedov, najmä Lipovčanov, ktorým odoberali pozemky, páchali rôzne násilenstvá, najmä v prvej polovici 15. storočia. Veď nakoniec neboli ničím iným - len feudálmi. Najznámejším zemepánom Vrútok bol vtedy istý pán Mikuláš, ktorého vnučka Klára sa v r. 1466 vydala za pána Matúša, ktorým sa vo Vrútkach uvádza rod Matúšovcov, Matušovičovcov. V polovici 16. storočia si väčšina pánov Vrútok začína v listinách písať prímerie Vrútocký, ako si to žiadali vtedajšie pomery medzi vzmáhajúcim sa zemianstvom. Začiatkom 17. storočia vzniká prímenie Wruttkay, vtedy dostal tento rod aj zemiansky címer. O pár desaťročí sa nakoniec Vrútockí stávajú definitívne Ruttkayovcami.
Vrútky aj napriek nepriaznivej polohe pri sútoku dvoch riek, ktoré sa často vylievali a zaplavovali najúrodnejšie polia, priťahovali aj iné zemianke rody. Začiatkom 16. storočia sa prisťahoval na Dolné Vrútky rod Kordu a koncom storočia rodina Čechovská-Čachovská, Sekerkovci, Sucháčovci. V 18. storočí spomína Matej Bel vo Vrútkach tieto štyri hlavné rody – Ruttkayovcov, Miklianovcov, Nedeckých, Matušoviča, Davku, Čecha-Čacha.
Vrútky ináč žili nepokojný život. Ležali na križovatke ciest, po ktorých prechádzali vojská, ktoré neraz túto obec vydrancovali. V r. 1683 museli sa vrútockí sťažovať dokonca až cisárovi. Rozhodujúci prelom v živote Vrútok znamenali roky 1871 – 1872, kedy z tejto zemianskej či roľníckej obce stala sa významná železničná križovatka a dielne s prílivom nového obyvateľstva, hlavne robotníctva. V r. 1910 boli Vrútky najväčšou turčianskou obcou. Nešlo však len o veľkosť, ale aj o významnosť. Medzi vrútockým proletariátom sa rýchle šíril revolučný duch, už koncom minulého a začiatkom nášho storočia vrútocké robotníctvo poriadalo účinné štrajky. V známej decembrovej stávke r. 1920 vrútockí robotníci obsadili dielne, stanicu, poštu a zbratali sa s vojakmi.
Dvadsiate roky preslávili navždy dejiny Vrútok pôsobením Klementa Gottwalda v r. 1922 – 1924 a vydávaním hlavných komunistických časopisov – Hlasu ľudu, Pravdy chudoby, Proletárky a Spartaka. Vrútky za pár rokov boli centrom komunistického hnutia na Slovensku. Tu sa narodil historik, znalec našich novodobých dejín akademik Miloš Gosiorovský (1920), ktorý v rokoch fašistickej neslobody vydával ilegálny časopis komunistickej mládeže, odtiaľto pochádzajú spisovatelia Ján Bodenek (1911), autor Ivkovej bielej mati, opisujúcej osudy vrútockého proletárskeho chlapca v dobách kapitalizmu, i Hana Zelinová (1914). Vrútky zostávajú významným pojmom našich politicko-spoločenských dejín.