Stretli sme sa s mužom, ktorému presne pred tromi rokmi zahynula pri autonehode manželka
Nedávno prišiel k nám do redakcie 30
-ročný Erik, ktorý sa pred tromi rokmi stal vdovcom. Vtedy jeho 27-ročná manželka zahynula pri dopravnej nehode. Život sa od tohto momentu mladému Martinčanovi obrátil na ruby. Prišiel nielen o manželku, ale aj o matku svojich dvoch detí. Čo osud nechcel, stalo sa to práve na Mikuláša...
Čo sa stalo?
Dopravná nehoda, pri ktorej zahynula Ingrid, sa stala 6. decembra 2002 pri predajni Renault v Martine na sídlisku Košúty. Mladá žena prechádzala cez priechod pre chodcov z pravej strany na ľavú a v ľavom jazdnom pruhu ju prednou časťou svojho vozidla zrazil Vladimír S. zo Žiliny. Pre mladú ženu dopadla zrážka hrôzostrašne. Po náraze „vyletela“ na kapotu a predné sklo. Vodič začal reflexne brzdiť a žena zotrvačnosťou letela ďalej niekoľko metrov smerom k pouličnému osvetleniu, do ktorého narazila - podľa jedného zo svedkov strednou časťou tela vo výške dvoch až troch metrov. Utrpela veľké množstvo zlomenín, pomliaždenín, krvácanie do brušnej dutiny. Tesne po prevoze do nemocnice zomrela.
V pravom jazdnom pruhu išlo ďalšie vo-zidlo, ktorého vodič pribrzdil. Vladimír S. za volantom svojho vozidla ho tesne pred nešťastím začal dobiehať. Úlohou súdu bolo okrem iného zohľadniť, či vodič mohol Ingrid vidieť, ako prechádza cez priechod, a či prekročil maximálnu povolenú rýchlosť alebo iné dopravné predpisy. Sudkyňa Okresného súdu v Martine žilinského vodiča 4. novembra minulého roka uznala za vinného. Podľa rozsudku išiel Vladimír S. rýchlosťou minimálne 72 km za hodinu, nedal chodkyni prednosť a spôsobil jej tým smrť z nedbanlivosti. Žilinčan sa však voči rozsudku okresného súdu, ktorý ho odsúdil nepodmienečne na rok väzenia, odvolal. Krajský súd v Žiline vrátil spis opäť Okresnému súdu v Martine. Práve to manžela nebohej Ingrid dnes trápi. Uplynuli dlhé tri roky a o jeho nešťastie akoby nikto nemal záujem.
Mladý vdovec si nenájde prácu
„Manželka bola na materskej dovolenke, starala sa o deti. Ja som vtedy brigádoval, aby sme mali peniaze. Rodinné povinnosti sme si rozdelili. Teraz som už tri roky na všetko sám a môj život sa radikálne zmenil. Musel som sa naučiť prať, variť, žehliť a navyše, nemohol som zohnať vhodnú prácu. Nikde ma nechceli vziať, pretože som vdovec s deťmi. Predtým som mal možnosť ísť pracovať do dvoch fabrík. Teraz to nie je možné, lebo chcú, aby som robil šestnástky. Pracovníkov, ktorí musia odísť vyzdvihnúť deti do škôlky, školy, alebo musia byť doma na „očeerke“, nepotrebujú. Všade mi povedali, že im je ľúto, čo sa mi prihodilo, ale nikto mi nepomohol. Nebyť mojich rodičov a priateľov, neviem, čo by s nami bolo. Platiť byt a všetky výdavky na deti z vdovského dôchodku a dávok pre siroty, to nie je bohviečo. Obžalovanému by som zaželal prežiť to, aby vedel, aké sú to pocity. Po nešťastí som sa nemohol na nič sústrediť, niekedy som kvôli tomu robil nezmyselné veci. Nasypal som si napríklad soľ do kávy... Deti si každý rok na Mikuláša spomenú, že vtedy zahynula ich matka. Keď sa organizujú v škole podujatia pre deti a rodičov, moja Alexandra a Patrik sa tam necítia dobre. Uvedomujú si, že im chýba mama a spomienky na jej smrť sa im automaticky vracajú. Žiaľ, toto nikto nevidí.“ rozhovoril sa vdovec.
Tieto jeho slová nám pripomenuli druhé, ktoré sme počuli v inej súvislosti, ale sú zrejme o tom istom. Jeden človek raz povedal: Toto je krajina iba pre mladých, zdravých a bohatých. Ak jedno z toho nie si, ak jedno z toho stratíš, nemáš veľa šancí.
Právnikom unikla podstata
Tento rok sa neudialo nič do februára, keď bolo ďalšie pojednávanie. Vec opäť prešetruje martinský súd. Vladimír S. sa už odvolal, že súdny znalec je voči nemu zaujatý. Na poslednom pojednávaní 12. novembra tohto roka sa odvolal, že je voči nemu zaujatá aj sudkyňa. Odvolal sa už aj právnik Vladimíra S., ktorý využil možnosť zákona, že nemal dostatočný čas na prípravu. Obžalovaný teda využíva na odvolanie každú možnosť.
„Na začiatku svedkovia nehody vypovedali, že žilinské vozidlo ich predbiehalo. Neskôr už tvrdili, že vozidlá išli takmer rovnakou rýchlosťou. Spolujazdkyňa Vladimíra S. pred súdom vypovedala, akoby recitovala na Hviezdoslavovom Kubíne. Svoju výpoveď sa naučila ako básničku. Nerozumiem, ako automobil mohol zachytiť manželku svojou strednou časťou. Chápal by som, keby svedkyňa povedala, že to bolo pravou alebo ľavou časťou. Na súde som musel počúvať „smiešne“ výhovorky, že moja manželka mala tmavé oblečenie, tmavé vlasy, že bolo šero. Vodič tvrdil, že mal mŕtvu zónu výhľadu. Právnici sa opierajú o takéto argumenty, aj o to, že bolo chladno a klzko. Počul som od nich aj morbídne pripomienky. Vraj, keby moja žena žila a bola by telesne postihnutá, vysúdil by som viac peňazí. Akoby im unikala podstata. Vodič predsa podľa zákona má svoju jazdu prispôsobiť stavu vozovky a počasiu. Znalec jednoznačne hovoril o prekročení rýchlosti a o chybe vodiča. Rok nepodmienečne sa mi zdá neúmerne nízky trest. Chápem, že nehoda, pri ktorej zrazí vodič chodca, sa môže stať každému. Moja manželka bola však z ľavej strany kompletne dolámaná. Bola „správňačka“, v živote nikomu neublížila. Za jej smrť sa mi obžalovaný osobne neospravedlnil, ani len formálne. Iba na súdnom pojednávaní sa oficiálne ospravedlnil, ale nikdy som nevidel, že by mu to bolo ľúto. Bola to iba frázička. Obžalovaný chodí vysmiaty, ako keby ho to nemrzelo. Keď Vladimír S. hľadal prostredníctvom inzerátu svedkov dopravnej nehody, zatelefonoval som mu, ale nepredstavil som sa hneď. Mal záujem stretnúť sa so mnou, ale keď som mu povedal, kto som, zložil telefón. Poďakoval som sa mu za príjemné sviatky,“ pokračoval Erik.
Deti doteraz trpia
Mladý vdovec sa obrátil aj na ombudsmana. Ten mu však nepomohol a poradil mu, aby podal ministerstvu spravodlivosti oficiálnu sťažnosť. Odtiaľ Erik dosiaľ nedostal oficiálnu odpoveď. Keď telefonoval s pracovníkmi ministerstva, povedali mu, že nevedia, čo majú s jeho problémom robiť. Vraj niektorí ľudia čakajú na konečný rozsudok súdu aj dlhšie ako on.
„Bohvie prečo na Slovensku neexistuje žiadny zákon o čiastočnom odškodnení. Nedostal som zatiaľ žiadne odškodnenie, lebo obžalovaný nie je právoplatne odsúdený. Naopak, so súdom mám iba výdavky. Prvé štyri mesiace som nedostal ani vdovský dôchodok. Nemohol som zaplatiť byt. Mal som šťastie, že niektorí ľudia moju situáciu chápali a nevyhodili ma z bytu. Som rád, že moje deti stratu matky ako-tak psychicky zvládali. Alexandra však trpí rečovými poruchami a Patrik poruchami správania, na vyučovaní vykrikuje a vyžaduje si väčšiu pozornosť učiteľky. Podľa lekárky to mohla spôsobiť aj strata matky. Musím zarábať a nemám toľko času na deti, koľko by si vyžadovali. Keď som si nemohol nájsť prácu, musel som sám začať s podnikaním. Môj život je nesmierne ťažký. Existuje iba pár ľudí, ktorí mi pomohli a pomáhajú.“
Tak to chodí v našich chotároch. Obeť je obeťou viacnásobnou a ten, ktorý z neho obeť urobil, ten...
