vno jej prví obyvatelia nazvali Belou.
Možno to bolo akurát v tom čase, keď pozdĺž kľukatého potoka pomedzi kroviská i pralesný porast predieral sa do týchto končín ich prvý nádejný obyvateľ. Zaujala ho belavá farba vody. To spod temravy zemných hlbín vápencového pohoria vyrážal na povrch mocný prameň vody, ktorý v istých obdobiach po veľkých dažďoch sfarboval sa na belavo – mliečne. Potok v úzkej doline po krátkom toku zrazu strácal sa v skalách, aby o hodný kus ďalej znovu sa ukázal mocnejší a belší. Tak ho videl ten pradávny človek a nazval ho menom biely. Tak si ho nazvali aj prví starí obyvatelia tohto krásneho kútika Turca, naši slovenskí predkovia.
Ešte podnes ten husto porastený vŕšok, strážiaci vchod do doliny, sa nazýva – Žiary – pripomína miesta, kde naši pohanskí praotcovia konali obete a kde mali svoje pohrebiská. O kúsok bližšie k dedine Vešský vŕšok prapôvodom svojho názvu napomína tie dávne udalosti, aké sa tu odohrávali v úkonoch staroslovanských veštcov a žrecov. Zabudlo sa už dávno na ne. Tam ležia pochované v hlbinách zeme, posypanej ihličím a okrútené húževnatými koreňmi starých smrekov a jedlí po vrchoch, pod ktorými leží stúlená naša dnešná Belá.
Na prvé písomné správy o nej bolo treba čakať až do roku 1282, keď sa spomínajú odrazu dve Belá – Horná a Dolná. O sto rokov neskôr spomína sa tu ešte Očkova Lehota, ktorú údajne založil bohatý zemepán Očko. Zomrel bez potomkov a tak jeho dedina zostala bez pána a pritúlila ju susedná Belá, aby spolu vytvorili jednu väčšiu obec. Táto obec začala prosperovať, veď napríklad v roku 1557 bolo v nej už 38 domov. Prosperita Belej stala sa tŕňom v oku hradným pánom z Blatnice, ktorí si Belú vzali pod feudálnu ochranu a Beľancom nechali iba právo slobodnej voľby richtára. V r. 1529 spomína sa prvý slobodný richtár Ondrej Hrčút – Herčút, ktorým začína slávny rod Herčútovcov. Z nich sa preslávil v r. 1691 Juraj, po ktorom zostala slávna kronika obce, písaná biblickou češtinou: Kniha Pametny Heorgio Hrczut rychtáre (ponewáč prwí skrze wojanský lid byla utracena písaná 26. Máje 1691). Belá zrejme mala svoju kroniku predtým, no ťažká doba 17. storočia plná vojen, povstaní a tureckých vpádov nechala zlú pamiatku v Belej zničením jednej z prvých kroník v Turci.
Ale aj schopní Hrčútovci našli svojich neprajníkov v grófoch Révaiovcoch, ktorí silou-mocou chceli Beľancom vziať všetky privilégiá a tento spor skončil až v roku 1813 v prospech Belej.
Prehrmeli roky sporov, bojov a práva a neprajníci v Belej vyhynuli. A z nepokojnej, starej Belej vyrástla Belá nová, hrdá na svoj rozmach
v súčasnosti. Chváli sa novými múrmi prístavby školy, kultúrnym domom, novým mostom, ale aj úrodnými úspechmi na lánoch okolo Belianky. Môže sa pochváliť aj svojím rodákom Jánom Kuchárikom, mimoriadne schopným a pohotovým šíriteľom tlačeného slova. A ani sa nečudujem, že pochádza práve z Belej, ktorá pretrpela všetky ústrky feudálnych poriadkov, aby sa dnes mohla ukázať svetu prácou svojich rodákov.
Autor: Ján Junas
