m základe zemianskych rodov, nielen na ich majetkoch, ktoré v Turci neboli zvlášť rozsiahle. Nuž nečudo, že v čase „prepuknutia“ demokratických slobôd sa vraciame k javu i stavu, ktorý akoby v našom čase zanikol a predsa pretrváva v rodovom povedomí, ale aj v dejinnom zástoji turčianskeho regiónu. Nie každému je to rovnako známe, a preto sa treba pýtať:
Čo je to zemianstvo?
Zemania boli šľachtici, patrili do toho istého stavu ako grófi a baróni. Išlo o výsadný stav, ktorý si dejinne zachovával udelené práva dedením. Lénne rozdeľovanie majetku a výsad zemianskym rodom ako privilegovanému stavu, či výsadnej vrstve, sa vyvinulo zo zdedenej podstaty – slobodných obyvateľov krajiny (jogabiónov), ktorí si získali postavenie zväčša účasťou na obrane krajiny, alebo v službách panovníka (servienti). Od 13. storočia, po postupnom presadzovaní uhorských kráľov aj na strednom a východnom Slovensku, sa šľachtické tituly už získavali nobiliáciou, udeľovaním erbu, zaraďovaním do výsadného stavu panovníkom. Presnejšie, práva šľachte a teda i našim zemanom udelila Zlatá bulla Ondreja II. r. 1222, dekréty Ľudovíta I. v 1351 a Tripartitum r. 1514. Ustálili výsady, že šľachtica nebolo možné uväzniť bez rozsudku (okrem pristihnutia pri krádeži, podpaľačstve a vražde), bol trestaný len kráľom, oslobodený od dane, s úlohou podieľať sa na obrane krajiny. Postupne sa tieto výsady ochudobňovali drobením zemianskych majetkov a privlastňovaním si väčších práv bohatšími vyššími stavmi a veľmožmi.
Aj zemania sa od 15. storočia delili na dve kategórie: na majetných possesionantov, ktorí mohli žiť z renty, a chudobnejších kurialistov vlastniacich často len zdedené honosnejšie sídlo a menšie pozemky, ktoré si spravidla obrábali sami ako sedliaci alebo s pomocou zopár poddaných. Ba od 16. storočia už boli aj zemania úplne nemajetní armalisti, zarábajúci si v službách bohatších, alebo ako úradníci.
Najväčšou výsadou zemanov, majetných či nemajetných, bolo ich právo podieľať sa na verejnej správe. V tejto súvislosti si nemôžeme neuvedomiť, že na princípe stoličnej či župnej samosprávy sa vlastne uchovávala územná slovacita v rámci nevydelenia Slovenska z Uhorska, čo prekonalo až Memorandum národa slovenského v 1861. Ono však zároveň vyzdvihlo, že tak ako Taliani nemali do Garibaldiho vlastný štát, ale mali mestské štáty, Nemci ho nemali tiež, ale mali marky a mestské štáty, aj my Slováci sme mali svoje župy a v nich si veci spravovali domáci predstavitelia. Nie ešte ľud, nie plne demokraticky, ale predsa zástupne cez výsadné vrstvy. Výraznejšie tam, kde k slovenskej veci od národného obrodenia sa hlásili aj zemania. V Turci zvlášť.
Zemianske obce Turca
Do roku 1339 spadal Turiec pod správu Zvolenskej župy. Samostatnou šľachtickou stolicou sa v tom čase od nej vydelil a dostal právo svoje veci riešiť si na vlastných snemoch – generálnych kongregáciách. Sprvu mal sídlo na hrade Sklabiňa. Dňa 11. augusta 1374 po prvý raz zasadala generálna kongregácia turčianskeho zemianstva v Mošovciach, na ktorej sa potvrdzovali historické listiny a druhé takéto zasadnutie „nobility“ stolice (aj z Oravy) bolo v Turčianskom sv. Martine r. 1391. Táto kongregácia mala prelomový dosah na turčianske zemianstvo, lebo sa na nej spísal register listín zemianstva i miest vydaných do roku 1391 a boli uznané za platné. Na druhej strane nielen pre ľudové obyvateľstvo Turca, teda poddaných dedinčanov i slobodných mešťanov, lež aj zemanov malo osudové rozhodnutie panovníka v polovici 16. storočia darovaním Révaiovcom (ktorí prišli do Turca zo Sriemu) Blatnický a Sklabinský hrad aj s okolitými 17 obcami a Ňáriovcom Sučany aj s ďalšími 9 susednými osadami. Kremnica zasa získala 7 sídiel horného Turca. Príchodom magnátskych rodín sa vyvinul tlak aj na turčianskych zemanov, ktorých majetky upadali na jednej strane vyčerpávaním sa v súdnych rozoprách s nadradenými pánmi, ale aj postupným schudobnievaním a delením rodového majetku. A tak narastala skupina zemanov nazývaná aj „sedmoslivkármi“, ktorým zostalo iba honosné oslovovanie „domine spectabilis“ (urodzený pane). Ich druhou charakteristikou bola nielen zemianska hrdosť, ale aj onikanie medzi sebou a používanie latinských fráz, ktorým často ani nerozumeli. Bol to odraz túhy aj po upadajúcom vzdelávaní, ktoré však nezasiahlo všetkých. Sučiansky básnik J. Rohoň sa trochu posmešne vyjadruje:
„Až po dnes Turčané umění milují, z čehož je krajané moudří vychvalují. To je však neduhu mravního príčina, v Turci že při pluhu zněje latinčina.“
Napriek tomuto ochudobňovaniu sa niektoré rody tejto tendencii vzopreli a majetky i politickú moc si uchovali, patrili k nim najmä Juštovci v Necpaloch, Benickovci v Rakove i Príbovciach, Rakovskí v Kaľamenovej i na Budiši.
Historik Ján Št. Šikura v Miestopisných dejinách Turca (1944) zaznamenáva, že „pôvodne vari všetky turčianske obce boli „kuriálne“, to znamená, že mali stále rodinné stredisko i majetky. Ich počet sa postupne zmenšoval. Napriek tomu zaznamenáva, že ich zostal ešte značný počet. „V rukách pôvodných rodín od XIII. až do XIX. storočia boli: Benice, Bodovice, oba Čepčíny, Dražkovce, Folkušová, Horné Jaseno, Kevice, Košúty, Laclavá, Lehôtka, Lipovec, Rakša, Tomčany, Vachotovice, Vrútky, Záborie, obe Záturčia a Zorkovce. K nim sa radia aj dediny, kde sa rody striedali ako: Dulice, Dolné Jaseno, Rakovo, Trnovo, Abramová, Jazernica, Kalník, Bystrička, Svätý Peter a Príbovce. Už v stredoveku prestali byť kuriálnymi, teda zemianskymi obcami Bodorová, Borcová, Diviaky, Háj, Ivančiná, Jahodníky, Kaľamenová, Karlová, Košťany, Laskár, Svätý Michal, Nedozor, Necpaly a Sebeslavce. V starších obdobiach niektoré „kuriálne“ obce ani nemali inakšieho obyvateľa ako zemana,“ zisťuje Šikura.
Rody a mená žijú dodnes
Dejiny rodov sú v Turci potom aj dejinami jeho obcí. A v nich sa dochovali rodové mená, ktoré sú živé aj dodnes a v povedomí ich nositeľov u niektorých viac a u iných menej sa ich zakorenenie aj v týchto súvislostiach uvedomuje a vytvára dejinné zázemie i rodinné súvislosti našich obcí. Tak v Abramovej majú korene Jesenskí, Končekovci, Balogovci, Kevickí, Bornemisovci a Veličovci. V Beniciach Benickí, v Bodoviciach Badovci, Hagarovci, Duchoňovci a Vachotovci. Na Bystričke Thomkovci, Lihotskí, v Čepčíne Bernátovci, Čepčianski, Jankoviech, Matušoviech, Gašparé, Adamovci, Vladárovci, Danielovci, Šándorovci, Štefanovci. V Diakovej Čemankovci a Súľovskí, v Dražkovciach Dražkovskí, Krasnecovci, Ilgovci, Milkovci, Vanovičovci, Ivankovci, Bohunkovci i Ceperovci, Bôcovci na Doline. V Duliciach Bujovskí, Thomkovci i Lukačovičovci a Šľuchovci. V oboch Jasenách znejú mená Jesenskí, Šimkovičovci a Pavlovičovci. V Jazernici Jezernickí a Tarnóci, Rakšanskí, Bodovci, Paraskovci. V Keviciach Kevickovci, na Lipovci Ondrušovci a Matkovski, v Príbovciach Institorisovci, Lehockí, Čemankovci, Benickí i Hroznovskí. V Rakove nielen Rakovskovci, ale aj Benickovci a Parsonovci, s rozdeľovaním na Rovosovcov a Fejovcov. Mimochodom táto obec bola priam čisto zemianska, podobne ako Folkušová s rodinami Folkušovských, Lačných i Ďurdíkov a Thomkovcov. V Rakši sa família Rakšanských zasa rozvetvila na Benikovcov a Kubáňovcov, neskôr i na Kňazeje a stala sa aj dedičstvom Zátureckých. V Socovciach sa rozvila rodina Socovských, v Trnove Rovošovská, Koštialová, Lehocká i Buocova, ale aj Valovičová, Čamanková, Uhríkova, Davidová, Michaličová, ba jaj pristavovaná Čechová. Vo Valentovej žili Zemanovci a Paľovci, s rozvitím na Láclavovcov, Palé a Bubla. V oboch Vrútkach sa Rutkayovský rod rozvil na Matušovičovský i Nedecký, Miklianovský i Davkovský. K novým rodom patria Kordovci, Sucháčovci, Sekerkovci, Komorovskí. Zo Zorkoviec pochodia Zorkovskí i Kevickí.
Martin, podobne ako aj Kláštor pod Znievom, Mošovce, Sučany a Turany bol uznaný za mesto a jeho občania mali teda mestské práva. Napriek tomu mesto muselo zvádzať zápas s Revaiovskými županmi, prirodzene o vymedzenie polí i mestských privilégií. Len neskôr, prevažne ako župní úradníci a vzdelaná inteligencia, učitelia, kňazi, právnici z rodov zemanov, ako boli Tomkovci, Jesenskí, Tomčianski, Lehockí, Benickí, pôsobili v ňom tiež. Zemania vytvárali základ aj k Martinu pripojených obcí, ako sú obe Záturčia, Košúty i Tomčany a v nich vytvárali kuriálne osady Košútovci, família Zátureckých s vetvou Tomášová, Fridrichová a Davidová.
Aké sú dôvody hodnotenia
turčianskych zemanov?
Turčianske zemianstvo je na jednej strane téma príliš závažná, len otvorená a náležite ešte neprebádaná, ale na druhej strane aj podnecujúca. Pred koncom 20. storočia som predložil Slovenskej televízii scenár na videoesej Turčianski zemania dnes. Reprízovala sa už viac razy a zakaždým dostávam na reláciu odozvy zo všetkých kútov Slovenska. Ba v SAV vyvolala potrebu vytvoriť samostatné oddelenie pre skúmanie rodov. Pri príprave filmu i jeho realizácii som sa presvedčil, aké je zemianske povedomie v Turci ešte živé. Hoci stavebné stopy a pamiatkové hodnoty sa prudko rozpadajú, mnohým už sa vytratili z dokladov rodostromy, predsa isté sebavedomie zostáva a u mnohých právom. Napriek tomu, že vznik Česko-Slovenska ako demokratickej republiky šľachtické privilégia rozrumil, a potom diktatúra proletariátu označkovala zemanov za čosi, čo bolo reakčné.
Vzhľadom na Turiec i slovenskú kultúru môžeme, ba máme zaznamenávať aj mimoriadne pričinenie sa zemanov na ich rozvine. Podobné tendencie sa objavujú aj v okolitých krajinách, keď sa spomínaný film o turčianskych zemanoch premietol na súťažnom festivale v Poľsku dostal jedno z hlavných ocenení. Skoro „zákonite“, veď poľská šľachta si uchovala právnu kontinuitu i hrdé povedomie dlhšie a výraznejšie a táto téma im bola blízka. Aj z nášho vzdelanostného pohľadu nám môže byť taká, veď boli to turčianski zemania, ktorí sa prví postavili proti rabovaniu slovenských krajov počas povstania Františka Rákocyho II. A v takom duchu vyslali na Onódsky snem 50 osôb reprezentujúcich stolicu, za ktorú podžupan Krištof Okoličáni a jeho námestník Melchior Rakovský predložili stanovisko župy. Medzi účastníkmi boli aj členovia z rodu Zorkovského, Benického, Záborského, Davidovho, Plathyho, Čemanku, Jesenskovcov a ďalších (mimochodom, župan František Révai chýbal). Dňa 11. 11. 1706 (na budúci rok to bude 300 rokov!) stálo toto vystúpenie jeho tlmočiteľov život. Rakovskému odťali hlavu a Okoličániho smrteľne zranili, turčiansku stolicu zatvorili, jej znaky pohanili. Nuž, právom po jej obnovení rokovací stôl sa neprikrýval tradičným zeleným, ale krvavým – červeným súknom.
Z rodov turčianskych zemanov pochodil prvý historik Uhorska Ján z Turca (1435 – 1489). Z Turca pochodil rod veľkého Jána Jesénia,
z turčianskeho zemianstva vyšiel humanistický básnik Martin Rakovský (1535 – 1579), necpalský Jušt napísal prvé hry po slovensky krásnym turčianskym jazykom, Andrej Čemanka z Trnova zozbieral najväčší počet dovtedy známych kníh so vzťahom k našim dejinám a kultúre (žiaľ zbierka zhorela), Eliáš Vanéci zo Sučian bol hlavným radcom na kráľovskom dvore Márie Terézie, vo Viedni pôsobil generál Krasnec, Ela Vodrážková-Vanovičová poetka a dramatička. Významnými vzdelancami boli Peter Benický, Ján Tomka Saský, Michal Inštitoris Mošovský a mnoho ďalších.
Turčianski zemania sa pričinili aj o národný pohyb v súvise s presadzovaním Martina ako národného kultúrneho centra a ich príspevok zaznamenal nielen Ján Kalinčiak a Jonáš Záborský kriticky, ale aj hodnotiace štúdie národného pohybu, ktorého sa zúčastnili rovnako od Memoranda a zrodu Matice najmä rody Tomkovcov a Jesenských, za všetkých možno spomenúť i Janka Jesenského a Milana Tomku Mitrovského. K zemanom sa hlásia mnohí, ktorí už rodové meno nenosia, ale patria do iných rodín, ale nezabúdajú. K takým reprezentantom patrí napríklad herec František Zvarík. Historikom Martina a Turca je Julo Vanovič.
Turčianski zemania sú svedkami, že aj Slováci sú rodovo ukotvení či uzemnení a súvisle zachovávaní. Boli nositeľmi vzdelanosti, ktorú tak vysoko vyzdvihoval aj Svetozár Hurban Vajanský, hoci mu to kritici vyčítali, že kriesi už mŕtve vetvy a pritom išlo a ide o korene vzdelanosti. Tí, čo sa Turcu i národu odcudzili, nemôžu byť meradlom hodnotenia všetkých, naopak, len uvedomením si, ako aj ich príspevok už bude navždy chýbať pri rozvine našich vecí verejných, pretože tam korení i naša samospráva a vedomie o nej. Keby sme boli obnovili župy a zachovávali tak vedomie územnej spolupatričnosti, bola by aj odozva na voľby do vyšších územných celkov určite zreteľnejšia. Pretože bez vzťahu k tomu najbližšiemu nejestvuje ani vzťah k širšiemu či obecnejšiemu. Aj to je odkaz vedomia o turčianskych zemanoch...Mišo
Autor: A. Kováč
