Magické Vianoce boli pre našich predkov aj postrachom
V období pohanskej Európy pripadal na dnešné kresťanské Vianoce zimný slnovrat. Pripisoval sa mu dátum 21. december a bol obdobím osláv znovuzrodenia slnka a magických úkonov. Tie sa začínali 11. novembrom na sv. Martina a pokračovali ďalšími dôležitými zimnými sviatkami – sv. Ondrejom 30. novembra, sv. Barborou 4. decembra, sv. Mikulášom 6. decembra, sv. Luciou 13. decembra, Štedrým dňom, následným Božím narodením, sv. Štefanom, Jánom Evanjelistom 27. decembra, Tromi kráľmi 6. januára a končiac 2. februárom na Hromnice. To, čo sa dialo v turčianskych chalupách počas týchto sviatkov, aké vianočné zvyky, tradície a obyčaje naši predkovia dodržiavali, zozbierala Viera Sedláková z Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine.
Ondrej „prinášal“ nastávajúcich, Mikuláš cukríky a Lucia bosorky.
Deň sv. Ondreja sa 30. novembra viazal s mladými dievčatami, súcimi na vydaj. Večer pred Ondrejom chodili dievčatá ploty triasť, pričom prosili Ondreja, aby im prezradil, s kým budú pri sobáši stáť. V tú noc sa malo dievčatám o budúcom manželovi snívať. Pod hlavu si uložili mužské nohavice a vo sne sa im mal zjaviť ten, za ktorého sa mali vydať. Staré mamy si dodnes pamätajú, ako liali cez dierku v kľúči olovo, ktoré vo vode nadobúdalo rôznu podobu. Podľa toho, k akému remeslu mal „výsledok“ najbližšie, z takého „fachu“ dievča dostalo muža.
Večer pred 6. decembrom chodili po domoch Mikulášovia, pred ktorými sa museli deti modliť, aby dostali od šedivých ujov s dlhou bradou cukríky.
Najbohatším dňom na prítomnosť démonických bytostí a magických síl bol deň sv. Lucie, ktorý sa nazýval aj stridžím dňom. Naši predkovia verili, že za všetko zlo, čo sa stalo, mohli strigy, a snažili sa ich zo svojich príbytkov a okolia vyháňať. Ochranou pred počarovaním bosoriek bol cesnak. Jedli ho nielen členovia rodiny, ale aj statok. Aby strigy nemali prístup do obydlia, robil sa na každé dvere cesnakový kríž. Dodnes sa traduje, že strigy tancujú na krížnych cestách. Muži si v tento deň preto strúhali stolček. Verili, že ak sa naň posadia, uvidia 24. decembra bosorky. Dievčatá sa zas odievali do bielych plachiet a so zamúčenou tvárou chodili po domoch. Husacími krídlami symbolicky z obydlí odháňali strigy.
Na Luciu si naši starí rodičia vytvárali akýsi ročný meteorologický kalendár. Dvanásť dní do Štedrého večera totiž predstavovalo aj dvanásť mesiacov roka. Aké bolo počasie na Luciu, také malo byť v januári a podobne.
Magické Vianoce
Obdobie medzi Vianocami a Novým rokom bolo na obyčaje najbohatšie. Na Štedrý večer, alebo ako hovorili Turčania - Dohviezdny večer, sa už od skorého rána vo veľkom pieklo, aby gazdiné mali čím ponúknuť koledníkov, a popoludní pripravovali štedrú večeru. Tradičným jedlom na Vianoce i Nový rok bývala kapustnica s hríbmi a lokše s makom alebo tvarohom. Evanjelici si na stôl kládli bravčovú polievku a kapustnicu s klobásou. Na rozdiel od katolíkov môžu jesť mäso aj pred polnocou. Na stole nechýbali plodiny, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v ďalšom roku. Chlieb i koláče ostali nedotknuté počas celých sviatkov. Vianočná večera sa začala po vyjdení prvej hviezdy. Dnešný vianočný stromček v minulosti nahrádzali zelené prúty a konáre, teda prúty života, ktoré sa používali v Nemecku už koncom 15. storočia. Ihličnatý zdobený stromček k nám prišiel až v 19. storočí, no dovoliť si ho mohli iba bohatí.
Aj počas Vianoc sa dievčatá stali otrokyňami rôznych zvykov, podľa ktorých sa mali dozvedieť, za koho a kedy sa vydajú. Ešte aj dnes staré matere posielajú svoje vnučky do rohu domu, aby počúvali, odkiaľ zabreše pes. Odkiaľ sa ozve, odtiaľ dostanú aj mládenca. Zaujímavým spôsobom bolo, keď chodili dievčatá s vareškou k chlievcom zaklopať na dvere. Ak sa im sviňa ohlásila na prvýkrát, svadba bola čoskoro. Ak sa ozvala neskôr, svadba bola v nedohľadne. Keď chcelo dievča vedieť, kto sa stane jej manželom, vzala na Dohviezdny večer z každého jedla po kúsočku a vložila to do orechovej škrupinky. Šupla si ju do postele pod hlavu a čakala, o kom sa jej večer bude snívať. Otázku vydaja riešilo aj jablko, ktoré gazdiná rozdávala na Štedrý večer. Dievča si to svoje ponechalo do Nového roku, pri čom doňho zahryzlo každý deň. Na Nový rok, keď išlo jediac do kostola, akého mena mládenca pri tom stretla, taký sa jej mal dostať za muža.
Nebezpečenstvo
Dohviezdneho večera
Pri štedrovečernom stole sa však dala veštiť aj nepríjemná budúcnosť. Stolujúci napríklad so strachom sledovali knôt sviečky, lebo ku komu sa naklonil, ten mal do roka zomrieť. Tŕpli zrejme aj pri rozkrojení jabĺčka, lebo ak rozrezali jadierko, neveštilo to nič dobré. To isté znamenal aj krížik uprostred. Avšak hviezdička bola predpokladom šťastia a zdravia. Šťastie nemal ani ten, kto rozlúskol červivý orech, lebo mohol očakávať chorobu. Ani od večere nebolo hodno vstávať, mohla by vraj prísť kmotrička Smrť. Vo vianočný deň tiež vládla povera, že ak vkročila ráno žena do cudzieho domu alebo sa niečo požičalo, do domu mohlo zavítať nešťastie. Naopak, návšteva muža alebo cigánky prinášala šťastie. Nebezpečné bolo nechávať visieť kožuch, lebo ten mohol zapríčiniť zhynutie dobytka. Horšie to už bolo s visiacimi šatami. Ich majiteľ mal do roka zomrieť. Na tých, ktorí už medzi nimi neboli, si zaspomínali zvláštnym spôsobom – do kútov, kde podľa nich sídlili ich duše, hádzali hrach. Dnes skôr na našich najbližších spomíname pri hroboch na cintoríne.
Návštevy boli znovu povolené až v deň sv. Štefana, keď bola a aj doposiaľ býva zábava. Na Mláďatká (vraždenie neviniatok) 28. decembra sa radšej nešilo, aby sa sliepkam zadok nezašil, na Nový rok z pernatej hydiny zas nevarili, aby ňou neuletelo šťastie. Na Tri krále sa dodnes zachoval zvyk, keď po katolíckych rodinách chodí farár a posväcuje dom. Kriedou na dvere napíše iniciály troch kráľov a príslušný letopočet.
