Štyri výročia dvoch filmárov
tisíc kilometrov smerom na sever narodil v Blatnici režisér Jaroslav Siakeľ, ktorý o necelých tridsať rokov dal Slovensku prvý hraný film. Desať rokov dozadu, 25. januára 1886 (120. výročie narodenia a 60. výročie smrti), keď Lumiérovci ešte nad filmovaním možno ani neuvažovali, sa na rovnakej rovnobežke a v chalupe narodil Jaroslavov starší brat Daniel, vynálezca a konštruktér filmovej techniky, ktorého filmové triky využil pri nakrúcaní prvého Kink Konga aj Steven Spielberg vJurskom parku.
Tento rok okrúhle výročie slávi aj spoločné dieťa oboch amerických Slovákov – príbeh o Jánošíkovi, ktorého natočili v roku 1921 (85. výročie) v rodnej Blatnici. Film je prvým slovenským hraným, nemým filmom, ktorý UNESCO zaradilo do Svetového kultúrneho dedičstva.
Neplánovane v Amerike
O rodičoch a súrodencoch týchto dvoch filmových priekopníkov sa vie málo. Zo siakeľovského domu je známy brat Dušan, ktorý stál za jednou z kamier pri Jánošíkovi. O čosi viac vieme o otcovi Jánovi. Živil svoju rodinu obuvníctvom a šafraníctvom, no za obchodom chodil do Ruska, kde vďaka Dušanovi Makovickému, osobnému lekárovi Leva Nikolajeviča Tolstého, navštívil aj tohto literárneho velikána. Bol aj národne aktívny, kvôli čomu jeho synovia v Uhorsku študovať nemohli. Obchodného i cestovateľského ducha zdedila dvojica filmárov zrejme po ňom. Starší Daniel sa učil za zámočníka, no tiahlo ho to k filmovej technike. Zoznamovať sa s ňou začal až v Pešti, kde v istej firme vyrábal premietacie prístroje. V roku 1905 sa s priateľom potulovali po nemeckých firmách a v Hamburgu z náhleho popudu nasadli na loď do Ameriky. O sedem rokov pricestoval do Chicaga za ním aj jeho vtedy len 16-ročný brat Jaroslav, ktorého celkom prirodzene priviedol do filmovej branže, konkrétne k bratom Seligovcom, ktorí vyrábali westerny s najslávnejším cowboyom na svete Tomom Mixom. Počas vojnových rokov sa dostal mladý Blatničan na štvormesačný kurz pre leteckú fotografiu, kde zväčšoval letecké fotografie z nepriateľských objektov. Okúsil aj filmovanie. Vhodnou chvíľou bola návšteva T. G. Masaryka, ktorý v USA podpisoval Clevelandskú a Pittsburskú dohodu. Jaroslavovi Siakeľovi bola fotografia bližšia ako kamera. Po natočení Jánošíka síce s bratom natáčal reklamné filmy, no keďže prešiel všetkými druhmi práce vo fotoateliéri, neskôr si založil vlastný – Stereopticom Corporation. Až do smrti ho viedol s jediným synom Richardom.
Slamené strechy
v Amerike nemali
Po ukončení vojny začali bratia spolupracovať. Na objednávku pre firmu Rothacker Film Mfg Co točili krátke dokumentárne a didaktické filmy. Ak im chýbala ľubozvučná slovenčina, počúvali ju v ochotníckom divadle, kde sa stretávali slovenskí vysťahovalci. Toto miesto sa stalo rodiskom myšlienky zrealizovať vlastný celovečerný film. Medzi rodákov pravidelne chodieval od roku 1908 Ján Závodný z Brezovej pod Bradlom, stolár, ktorý sa túžil stať filmárom. Svoju kariéru začínal v kine ako uvádzač, neskôr, aby sa priblížil
k snu, ho odkúpil. Ani na okamih mu neschádzala z mysle veta, ktorú vyslovil pred odchodom
z domova: „Vrátim sa na Slovensko filmovať.„ Bratia Siakeľovci sa mu na to zdali byť vhodnými. Ján Závodný predal kino a aj zo zozbieraných peňazí si založili účastinnú spoločnosť Tatra film corporation. Téma filmu bola ohraničená veľmi úzko: chceli predstaviť Američanom slovenského ľudového hrdinu, kritérium ktoré spĺňal jednoznačne Jánošík. Toho náhodou vtedy hrali aj v ochotníckom divadle a čisto náhodou hlavná úloha patrila Ďanovčanovi Jánovi Lamošovi, ktorý sa o pár rokov, keď sa divad-lo premenovalo na Americko-slovenské národné divadlo, stal jeho predsedom. Z tejto hry vychádzal aj neskorší filmový scenár Jána Žáka-Marušiaka z Lakšárskej Novej Vsi. Americká krajina sa k chudobnému mládencovi v krbcoch nehodila, preto sa rozhodli točiť v krajine domcov so slamenými strechami, teda doma. Nad konkrétnymi exteriérmi nakrúcania Jánošíka rozhodli Siakeľovci. Hra na zbojníckeho kapitána bola ich obľúbenou detskou zábavkou, a inde ako v blatnických lesoch si ju ani predstaviť nevedeli.
Jánošík si scenár dopísal sám
Do rodnej Blatnice prišli Siakeľovci „so štábom„ v máji 1921 s dvomi kamerami, ktoré skonštruo-
val Daniel, a len prvou časťou nie najlepšieho scenára. Ďalšie im scenárista dodával z USA na pokračovanie. Hladký priebeh nakrúcania Siakeľovcom marili aj herci. Už v Amerike si režisér Jaroslav Siakeľ vybral na úlohu Aničky podľa fotografie Máriu Fábryovú, ktorej rodičia vraj usúdili, že je to jej vlastenecká povinnosť. Strach pred kamerou spôsobil, že to bola jej prvá a posledná rola. Oveľa viac sa drkotal predstaviteľ hlavnej postavy, amatér, no krásavec, ktorého museli v poslednej chvíli vymeniť. S malou nádejou oslovili Teodora Pištěka, českú hviezdu, za ktorou šaleli všetky ženy. Prekvapením bolo, keď ponuku neodmietol, ale prerušil účinkovanie v Nemecku a s nadšením súhlasil hrať slovenského zbojníka. Vedľajšie postavy si zahrali domáci a príbuzní autorov filmu. Všetci pomáhali pri tvorbe prvého filmu, ako vedeli. Mimoriadne známou historkou je pomoc potomka grófa Révaya, žijúceho v blatnickom kaštieli, ktorého predok Jánošíkovi škodil. Filmárom poskytol pravý starodávny koč, dereš, na ktorom zbojnícky kapitán vraj ubičoval na smrť jeho predka, a jeho portrét ako predlohu. To, čo sa cez deň natočilo, v noci spracúvali v Prahe. Film Jánošík na tú dobu nakrútili bleskurýchlo. Už o pol roka, v novembri, pracovali na posledných záberoch. Ukončenie však malo malú chybičku krásy – chýbal scenár. Siakeľovci len tak narýchlo odcestovali s hlavným hrdinom do Prahy, ktorý si dopracoval poslednú časť scenára o svojej postave sám. Podľa neho ho potom aj obesili.
Otec zomrel pár minút
po návrate synov
Oficiálne verejnosť uzrela príbeh o Jánošíkovi v tom istom mesiaci v Prahe, 3. januára 1922 v žilinskom kine. Prvýkrát bol premietaný pre štáb a spolupracovníkov však v kine na Vrútkach... Film bol prijatý s veľkým nadšením a aj americkí diváci a tamojší Slováci, pre ktorých Siakeľovci nakrútili upravenú verziu bez popravy, prijali film s ováciami. Škoda len, že tento úspech nezažil otec Ján Siakeľ, ktorého si aj s matkou po vojne bratia zavolali do Ameriky. Zomrel len niekoľko minút po ich návrate zo Slovenska. Už dávnejšie chorľavel, no synom sľúbil, že nezomrie, kým sa nevrátia. Sedel v ten deň pred domom, spýtal sa, čo je nové v Blatnici, a poslednýkrát vydýchol. S manželkou sú pochovaní v spoločnom hrobe na Československom národnom cintoríne, na ktorom neďaleko kedysi odpočíval aj Dr. Milan Hodža.
Jánošíkova sláva pominula a jeho príbeh bol prvým a posledným dielom spoločnosti Tatra film corporation, ktorá následne zanikla. Slovenská verzia, ktorú kameroval Dušan Siakeľ, zhorela počas 2. svetovej vojny a kamsi sa zapatrošila aj tá americká. Vznikli preto pochybnosti o existencii filmu a aj na Siakeľovcov sa zabudlo.
Starší Daniel v tom čase už nežil. Zomrel v roku 1946, no zanechal po sebe pre filmografiu mnohé cennosti. Vymyslel zmenšené makety, ktoré v roku 1923 využili vo filme o dinosauroch Stratený svet. Tieto triky sú prítomné tiež v prvom filmovom Kink Kongovi a Spielberg v roku 1992 vytvoril počítačovú podobu Siakeľových jašterov. Viaceré prototypy jeho prístrojov odkúpili veľké firmy, ktoré ich ďalej zdokonaľovali.
Na Slovensku sa na Jánošíka zabudlo a až v roku 1969 dostal Jaroslav Siakeľ zo Slovenského filmového ústavu list, v ktorom sa jeho pracovníci oň zaujímali a pýtali sa na americkú verziu. A tu sa začína príbeh samotného filmu.
Zbojnícky kapitán prežil v Kalifornii povode
Aj Jaroslav Siakeľ po neúspechu Jánošíka na americkej pôde na prvý slovenský film zabudol. Okrem toho venoval sa so synom vlastnej firme. O osude svojho diela nič nevedel. Obrátil sa preto na Jána Závodného, ktorý vlastne celý projekt zastrešil. Ani on sám netušil, ako a kde Jánošík skončil. Našťastie bola uňho na návšteve sesternica zo Slovenka, ktorá americkú verziu objavila niekde v garáži. Odpočívala tam viac ako 40 rokov a dokonca prežila i povodeň v Kalifornii, kde jej producent kedysi býval. Bola preto značne poškodená a ani Siakeľ jej nedával veľkú šancu na záchranu. Daroval ju však ústavu a Slovákom. Osemdesiatročný Ján Závodný osobne kópiu priviezol v júni 1970 v plechovej škatuli na dne kufra do Bratislavy. Kópiu nemého filmu o Jánošíkovi dostal do rúk režisér Ivan Rumanovský, ktorý ju kompletne zrekonštruo-val – ozvučil ho, dofarbil a vypadnuté snímky znova nakrútil na miestach, kde sa v roku 1921 filmovalo. V septembri roku 1975 v televízii videli diváci po prvýkrát Jánošíka, ktorého poprava je znázornená iba tieňmi. Američania totiž v tom čase odmietali vo filme akékoľvek násilie... V roku 1995 pri príležitosti 100. výročia kinematografie táto verzia reprezentovala Slovenskú republiku na Medzinárodnom festivale reštaurovaných a objavených filmov v Paríži a dnes ju možno kúpiť aj na DVD.
Jaroslav Siakeľ svoju vlasť uvidel po polstoročí v roku 1981, keď ho pozvali na oslavy 60. výročia nakrútenia tohto filmu. Navštívil rodnú Blatnicu i Bratislavu a vraj sa veľmi čudoval, že sa jeho filmu pripisuje taký význam – skôr mal pochybnosti o svojom mladíckom tvorivom čine. Zároveň prezradil, že sa chcel po dokončení Jánošíka vrátiť na Slovensko a točiť ďalej. No prvý film im peniaze na tento zámer nepriniesol... Slovenskom bol taký očarený, že sľúbil, že sa tu minimálne ešte jeden raz objaví. Sľub nesplnil. V roku 1996 sa dožil krásnej stovky a stal sa najstarším žijúcim režisérom v histórii. Z rodného Slovenska mu telefonicky blahoželali Ivan Gašparovič, vtedy predseda NR SR, a mnohí ďalší. O rok ako 101-ročný tento svet opustil.
