by som dokázal aj ja lepšie!„ A naozaj, v roku 1952 sa stal členom tohto zoskupenia, z ktorého po zániku odišiel na päť rokov do Trnavského divadla a odtiaľ nastálo v roku 1967 do nitrianskeho Divadla Andreja Bagara. Nielen v ňom zastával a zastáva post komika. V takejto hereckej pozícii sa ukázal aj v Martine na festivale Dotyky + spojenia v hre Testosterón. Sedemdesiatjedenročný herec s hrčkou pri nose sa pohyboval medzi dvadsaťpäťročnými kolegami, s ktorými rozoberal čisto mužské problémy. Ako inak – týkali sa žien. A nech sa na ženy pozerali z akejkoľvek strany, vždy im vychádzalo iba jedno: ženy sú, slušne povedané, beštie.
V Testosteróne ste sa objavili v kolektíve mladých hercov. Ako sa medzi nimi cítite?
Výborne! To je skvelá partia chlapcov, inak všetci sú spolužiakmi z VŠMU, aj režisér bol naša krvná skupina. Veď ste to videli aj na javisku, že nám to klape. Ako externista robím iba príležitostne, takže mám aj možnosť si vybrať, akú hru a s kým chcem hrať. Ak hrajú títo chalani, tak neváham a ponuku beriem.
A rozoberáte s nimi také témy ako na javisku v tejto hre aj v súkromí?
Ale áno, samozrejme. Zvykneme sa rozprávať o všetkom. V súbore vieme o sebe všetci navzájom všetko. Súkromie si síce každý trošku chráni, ale ak majú chlapci problém, zvyknú sa mi aj zveriť.
Smiech bol pri vašej hre na oboch stranách. No na javisku akoby niekedy nebol iba ten hraný, ale i skutočný smiech...
Ja si ani neuvedomujem, že by som sa tam ja nejako smial. Včera sa ma pýtali, či aj improvizujem. Verte, tam je strašne málo improvizácie. Všetko to je na 99 percent pripravené, nacvičené. Samozrejme, stane sa, že sa povie niečo trošku mimo, a vtedy sa zasmejeme. Do tohto súdka patria aj omyly, ktorých sa herci na javisku naoko dopúšťajú a sami sa na nich smejú. Robia to naschvál, aby sa ľudia zabavili. Obecenstvo to má strašne rado, keď to môže považovať naozaj za náš omyl.
Vy ste sa už schuti na javisku zasmiali?
Veľmi málo. Nepatrím k tým, ktorí sa dokážu odvaliť, ako sa hovorí. Ale raz sa to predsa len stalo. Nemali sme šepkára, a tak ho zastupoval dramaturg. Spadol počas predstavenia do šepkárskej búdy. Bolo zle prikryté a on sa prevrátil. Bolo ho vidno iba od pása hore a mali sme viesť dialóg. Ale ako? Veď sme sa nemohli prestať smiať!
Hra Testosterón je a zároveň aj nie je o láske. Ako to bolo s láskou vo vašom prípade?
To sa pýtate starého sedemdesiatročného chlapa? (dlhé zaváhanie a smiech) Láska bola a je. A hotovo! Bol som ženatý a ani teraz nie som sám. Je to už iba taký priateľský vzťah. Priateľstvo je také pokojné, viete? Láska, to je revolúcia, to je bitka, to nie je pokojné šumenie veľkej rieky...
Mala tá láska aj nejaký dopad? Máte nasledovníka v divadle?
Nie, mal som syna, ale zomrel mi...
Niekedy sa vám vo filme alebo divadle „ušli„ aj dramatické postavy. Ako ste sa v nich cítili?
Za päťdesiat rokov sa nazbierali všelijaké postavy. Hral som asi všetkých goldoniovských a moliérovských sluhov. Aj na absolventskom predstavení som hral sluhu. Samozrejme, že to bola dramatická postava. Ale radšej mám humor. Ľudia majú dosť všelijakých problémov a chcú sa smiať. A ja som rád, keď z nášho predstavenia,
v ktorom hrám, odchádzajú usmiati. Vtedy som spokojný aj ja.
Ste ako komik komikom aj v súkromí?
To rozhodne nie. Moja partnerka by vám povedala, že som doma nudný a nie je so mnou žiadna sranda. My sa už ráno ani nezdravíme, iba si zapískame (hvizd a smiech).
Prečo vám potom prisúdili zakaždým komediálne postavy?
Lebo ma to baví. Divadlo je o niečom inom ako súkromný život. Neznášam, keď som v spoločnosti a všetci naokolo si myslia, že keď som vtipný v divadle, tak budem taký aj v súkromí a čakajú, že zač-nem rozprávať vtipy. Ja nemám záujem hovoriť vtipy a ani ich neviem hovoriť. Radšej sedím niekde ticho v úzadí.
Vyrástol aj v tejto generácii komik, ktorý sa vám páči?
Ja týchto mladých komikov nepoznám, ale nedávno som hral v jednom kabarete s Csongorom Kassaiom. Je skutočne skvelý, no som presvedčený, že takých je veľa.
Ste na dôchodku, no predsa stále hráte. Prečo neoddychujete?
Lebo toto je jediná vec, ktorú vlastne viem robiť. Začal som chodiť do divadla v roku 1952 a nič iné som odvtedy nerobil. Ani si neviem predstaviť, že by som tam prestal chodiť. Veď čo by som robil? Odpočíval? Hranie je pre mňa predsa odpočinok. Moja robota je aj môj koníček.
Podľa čoho sa dá spoznať dobrý herec?
Ľudia to vycítia. To musí byť charizma, musí to z človeka vyžarovať. Bol som ešte začiatočník, keď som videl v operetke z westernového prostredia hrať Františka Dibarboru. To bol inak môj malý vzor. V jednej scéne sedeli pri bare vojaci americkej armády nám chrbtami. Do melódie v pozadí ktosi spieval. Pekne spieval, no nevedel som, kto to je. Ten hlas ma strašne zaujal. Keď sa otočil, zistil som, že patrí Krištofovi Veselému. Možno v tom to je, že ani toho človeka nevidíte, počujete ho len prehovoriť a zaujme vás. Dobrému hercovi niekedy stačia tri či štyri vety v hre a iba sa mihnúť a vy si ho zapamätáte.
Kde vás budú diváci vidieť najbližšie?
No čo sa týka filmu alebo televízneho filmu, tak to by som musel ísť do SuperStar alebo do inej reality show, lebo na Slovensku sa absolútne nič netočí. Až je to trápne.
Ako sa vám hralo pred martinským publikom?
Trošku ma prekvapila scéna. Som zvyknutý na vyvýšené javisko a tu sme boli príliš blízko publika, nízko pod ním. Javisko nie je oddelené od hľadiska. Ale nerozptyľovalo ma to, lebo keď hrám, tak hrám. Martinské obecenstvo je dobré. Mám ho už prečítané. Hral som tu predsa pár rôčkov. Je kvalitné, vychované. Mám taký dojem, že sa zmenilo generačne. Možno to bolo festivalom, že som tam videl veľa mladých. U nás to pripisujem tejto hre, lebo je pre mladých. Keď sme ju uvádzali, čakali sme mužské publikum. Predstavte si, prišli samé mladé ženy, ktoré túto hru už videli asi štyrikrát. Táto tematika ich akosi zaujíma. Prezradím vám, že táto hra bude mať aj pokračovanie. Len sa na javisku objavia samé ženy a budú ohovárať mužov. Tak na to sa veľmi teším!
