vinník je jasný. To, čo si na mne ľudia prakticky nevšimli, je dnes nevhodne zreteľné a výrazné. Moja budúcnosť je značne ohrozená a ja musím pristúpiť ku krízovým riešeniam, pretože každým dňom sa vzďaľujem od nepísaného štandardu, ktorého som bol súčasťou. Každé slovo, ktoré napíšem a ktoré sa zobrazí na mojom monitore, musím duplicitne kontrolovať, pretože sa obávam, že by tento zhubný problém mohol ovplyvniť aj hodnotu práve vznikajúceho článku. O čom hovorím? Odpoveď nie je nejako prozaická, ale zato banálne jednoduchá: strácam cit pre interpunkciu, no najmä diakritiku.
Priznávam, v minulosti som, samozrejme, robil chyby a nebolo ich práve najmenej. Ale to, čo stváram v poslednom čase, je natoľko fatálne, až mám niekedy chuť riadne sa preplieskať. Uvádzam ešte ničím neoverený fakt, že moja chybovosť je vysoko nad celonárodným priemerom a v záujme pozdvihnutia vážnosti tejto situácie si dovolím ešte podotknúť, že nie som ojedinelý prípad. Táto pliaga sa šíri prirýchlo a budúcnosť ľubozvučnej slovenčiny je ohrozená!
Donedávna som sa domnieval, že nie som typ človeka, ktorý by sa postavil (so zbraňou v ruke) do boja za zachovanie krásy nášho spisovného jazyka. Avšak po tom, ako som uzrel jeden z jeho možných koncov, som odhodlaný prispieť svojou troškou. Naším protivníkom sú moderné spôsoby komunikácie – od e-mailov po esemesky. Ich rozšírenosť a návykovosť je nebezpečná a vytvára pevné základy na komunikáciu bez akejkoľvek diakritiky. Vopred upozorňujem, že naším cieľom v žiadnom prípade nie je eliminovať existenciu týchto spôsobov komunikácie! Ako pádny dôvod by som mohol uviesť osobné sympatie, ktoré k nim prechovávam. My musíme jednoducho motivovať užívateľov, aby sa neštítili využívať diakritiku. Zvykli sme si písať bez nej, lebo to mnohé programy zo západu nevedeli prečítať, ale doba sa zmenila a na trhu už dávno nie sú systémy, ktoré by nezvládli mäkčene a dĺžne.
Internet doma nemám práve najdlhšie, ale aj tento krátky čas stačil na to, aby som si zvykol na písanie bez diakritiky. Napísať tento článok bolo miestami utrpenie a frekvencia stláčania klávesy backspace je hádam na mojom osobnom maxime. Predsavzal som si teda, že bez ohľadu na to, že to nie bežné, budem písať vždy tak ako si to slovenčina žiada. Nebude to ľahké, ale som ochotný tento krok podstúpiť v záujme uchovania určitých hodnôt. Ak by ste ma teda pristihli, ako píšem niečo, čo sa vymyká gramatickým pravidlám, prosím vás, bez rozmyslu na mňa naziapte! Ja som to isté ochotný spraviť aj pre vás...
