otravinárske prevádzky - mliekárne, pivovar a mäsokombinát. Zostali akurát pekárne, diviacke hydinárne, ktoré produkujú vajcia, a teplická bryndziareň. Je to škoda, lebo každý slovenský región by mal turistovi ponúknuť aj miestne špeciality. V Turci, kde prevládajú potraviny živočíšneho pôvodu, by to mali byť kvalitné syry, mlieko, mliečne výrobky a mäsové výrobky. Ak si chce turista kúpiť špeciálny turčiansky výrobok, veľký výber nemá. Môže si kúpiť bryndzu, klobásy z družstevnej predajne a v lete môže zájsť na salaše (ak o nich vie) a kúpiť si syr (ak mu ho vôbec predajú). Zákony týkajúce sa prevádzok, kde sa predávajú poľnohospodárske výrobky vlastnej produkcie, sú totiž neúprosné a pochybujem o tom, že na niektorom salaši majú pokladňu s tlačiarňou na bloky. Pritom som presvedčený o tom, že pre turistu je veľmi zaujímavá jarná alebo letná prechádzka okolo salaša, kde sa posilní čerstvým ovčím syrom a žinčicou a kúpi si aj niečo pod zub na zvyšok cesty.
V súčasnosti však v turčianskom poľnohospodárstve nie je alfou a omegou ponuka kvalitného tovaru, tou je skôr o starostlivosť o polia, lúky a pasienky. Vzhľadom na ceny poľnohospodárskych produktov sa žiadny poľnohospodársky produkt v Turci nedá vyrábať so ziskom. Poľnohospodárske družstvá a podniky prežívajú iba vďaka dotáciám. Tie dostanú, ak obrobia poľnohospodársku pôdu. O rozvoji a modernizácii techniky a investovaní do intenzívnejších foriem produkcie, sa nedá hovoriť, pretože na ňu dotácie nestačia. Hociktorý turčiansky roľník vám povie, že priemerné dotácie na hektár pôdy sú na Slovensku jedny z najnižších, možno aj najnižšie v Európe. Okolité krajiny, ktoré spolu so Slovenskom vstupovali do Európskej únie (Poľsko, Česká republika, Maďarsko) ich údajne majú priemerne o 30 percent vyššie. Pritom polovicu Slovenska tvoria horské a podhorské oblasti, kde sú podmienky hospodárenia oveľa ťažšie ako na poľských a maďarských nížinách. Aj preto v slovenských hypermarketoch nachádzame čoraz viac lacnejších českých, poľských a maďarských poľnohospodárskych výrobkov, ktoré vytláčajú z trhov naše domáce produkty. Takto sa nespráva žiadna európska krajina. Každá sa snaží podporiť konkurencieschopnosť domácich potravinárskych výrobkov. Dve tretiny obyvateľstva Slovenska si však môžu dovoliť kúpiť iba lacnejšie potraviny, preto v hypermarketoch nepozerajú na krajinu pôvodu tovaru, ale na jeho cenu. Kto je na vine, že to tak je? My! Tým, že sa nezaujímame o tieto problémy a nevytvárame dostatočný tlak na vládu, aby zmenila svoj postoj k prvovýrobcom a možno aj preto, že si myslíme, že akékoľvek formy nespokojnosti a protestov sú zbytočné.
Keď hovorím o poľnohospodárstve spomeniem pre porovnanie ešte jeden príklad, ktorý hovorí za všetko. Najvyššie dotácie na hektár poľnohospodárskej pôdy z krajín EÚ má Írsko, v porovnaní so Slovenskom približne 20-násobné. Majiteľ pôdy v Írsku si môže dovoliť prenajímať ju firme, ktorá ju obrobí a pokojne doma odpočívať. Na Slovensku je pôda často, najmä pre menších vlastníkov, príťažou. Viem, že aj v Turci je mnoho takých, ktorí ponúkajú niekoľko árov pôdy na obrábanie zadarmo, ale nikto o ňu nemá záujem. Írsko bolo pred dvadsiatimi rokmi chudobnou krajinou, bolo na tom horšie ako teraz Slovensko, ale situácia sa zmenila. Domáca vláda dbala, aby
v Írsku vznikali vhodné podmienky pre pokojný život, podnikanie, a to aj v spomínanom poľnohospodárstve. Samozrejme, Írsku pomohli aj dotácie z Európskej únie, ktoré boli veľmi vysoké. Pred desiatimi rokmi sa mnohí Íri začali vracať z USA do svojej vlasti. V súčasnosti sa už viac ľudí na zelený ostrov prisťahuje, ako sa z neho odsťahuje. Možno, že práve toto by mohlo byť príkladom pre Slovensko.
Autor: bg
