Laco sa na nič nehrá

oblečením a náušnicou príliš nevyhovoval ideologickým kritériám. Už vtedy to bol svojrázny umelec. Dnes má Laco 53 rokov a svoju popularitu žne ako obľúbený predseda poroty speváckej súťaže Slovensko hľadá SuperStar. Popri nej sa objavuje aj s projektom Satisfactory, ktorou kriesi hudbu 60. rokov a pracuje na hudobnej encyklopédii.
Narodili ste sa v dedinke Cífer pri Trnave. Čo vám napadne pri vyslovení jeho mena?
V Cíferi sa nachádza ten základ, ktorému sa hovorí perfektné detstvo. Chodil som tu k babke na prázdniny do svojich osemnástich a vždy som sa tešil. Nielen na fantastických starých rodičov, ale aj na pobyt v prírode. Zdržiaval som sa s kamarátmi pri potoku, proti jeho prúdu som chodieval pešo až pod Červený Kameň. Mal som to všetko zlezené. Ten potok pre mňa znamenal asi toľko, čo bratislavské korzo.
Bývali ste však v Bratislave...
Áno, ale v Cíferi som sa narodil. Keď som mal 18 mesiacov, otec dostal prácu v Bratislave, kde sme sa odsťahovali. Mal som o rok staršiu sestru, no zomrela tri dni po narodení. Päť rokov som vyrastal ako jedináčik, potom prišla sestra Oľga. Aspoň som mal koho ničiť. Ale to hovorím len tak zo srandy.
Aké zážitky vás spájajú s detstvom?
Moje zážitky sa nedelia na smutné a veselé, lebo sú idylické. Smutné na tom všetkom je akurát to, že ľudia z nich mi chýbajú.
Poďme si teda na niečo zaspomínať.
Výprask som nikdy nedostal, aj keď som vyviedol čokoľvek, najmä v súvislosti s mojimi bádateľskými aktivitami. Neverili by ste, napríklad, aké ťažké je chytiť krtka. Mne sa to podarilo na potoku a dal som si tú námahu, že som ho doniesol domov ukázať babke. Strašne som bol sklamaný, že nebola rovnako natešená a miesto toho vzala lopatu a začala ho naháňať po záhrade, lebo krt v záhrade je horšie ako ja v záhrade.
Takže vždy sa vám všetko prepieklo?
Moja polovička by na základe svojich skúseností povedala, že som bol rozmaznanec...
Gabika: Babka a mama ho milovali, všetko mu dovolili a rozmaznávali ho. A to sa s ním nesie celý život, stále ho musí niekto rozmaznávať, inak protestuje. Všetky ženy ho milujú...
Preto s ním všade chodíte?
Gabika: (smiech) Nie, nie preto. Všade ho vozím, vytelefonuvávam...
Laco: ...jednoducho si to bez nej neviem predstaviť. Gabika mi robí manažment. Nielen pracovný, ale aj životný.
Vraj ste mali peknú zbierku motýľov...
Áno, aj to má základy niekde v Cíferi. Tam a aj v Turci pri Sučanoch sme ich s chalanmi naháňali, a potom som ich pribíjal na stenu, chudáčikov. Stretol som profesionálov z tejto oblasti a istý čas som sa venoval zbieraniu motýľov aktívne a profesionálne. Postupne som s tým prestal, lebo som dospel k názoru, prečo vraždiť motýle, keď sa dajú aj fotiť?
Nachytali ste na motýľov manželku?
Gabika: Je to častá otázka, ale nenachytal. Zbierku motýľov som videla, páčila sa mi, no pozerala som sa na nich ako na živých tvorov. Desilo ma, ako ich Laco dáva do škrtičky, vraždí, ako ich prepichuje. Chvalabohu, že s tým prestal.
Ak to neboli motýle, ako ste sa teda spoznali?
Úplne prozaickým spôsobom. Gabika robila v kultúre a muzikanti nikdy nemajú ku kultúrnym centrám ďaleko, takže sme okolo seba chodili už veľmi dávno. Po čase sme prišli na také zvláštnosti, že osud nás akosi vždy dával nejako dokopy. Napríklad sme na dvore na Dobrovského ulici mali každý rok vlastný ľad, no pre mňa doposiaľ z nepochopiteľného dôvodu som chodil do Krasnian, kde Gabika vtedy bývala a chodila sa tam aj korčuľovať. A takéto situácie sa opakovali veľakrát. Legendárna historka je, keď nás videla prvýkrát vystupovať s Modusom v kulturáku, v ktorom pracovala. Celá kapela na ňu hlboko zapôsobila - okrem mňa. Vraj som bol extravagantný frajer.
Je ešte taký?
Gabika: Bola som ostýchavá a vždy som sa vyhýbala extravagantným ľuďom. Ale tie naše prvé stretnutia boli čarovné. Zistila som, že pod extravaganciou sa skrýva úplne normálny človek s veľkým srdcom. Lacov štýl je len určitý druh sebavyjadrenia, nie charakteru. Patrí k jeho práci a aj mne k nemu postupne sedel.
Povráva sa, že toto manželstvo vás veľmi zmenilo. Aký ste boli predtým a aký ste teraz?
Laco: Za mladi som zažil istý druh popularity, ktorá mnou celkom slušne zamávala...
Gabika: Podľa mňa sa nezmenil, len dostal inú možnosť vyjadrenia. Kedysi ho poznali iba ako muzikanta, lebo aj keď sa niekde objavil so skupinou, v roli hlavných rozprávačov sa ukázali iní, takže ho z vyjadrovania nepoznali. Teraz vystupuje nielen ako muzikant, ale i ako porotca v telke, kde nehrá, ale rozpráva, vďaka čomu ho môžu diváci spoznať. Lacove názory sú podľa mňa správne a hlavne - na nič sa nehrá. Tým očaril aj mňa.
Ako to u vás začalo s tou skutočnou hudbou, kapelami? Ako ste spoznali Mira Žbirku, Paľa Hamela?
Hudbou sa to začalo už v detstve, len takým dosť morbídnym spôsobom. Môj prvý vážny úraz sa mi stal v piatich rokoch preto, lebo som pochodoval okolo stola s dáždnikom, na ktorom som hral ako na trúbke. Potkol som sa, vrazil som si dáždnik do krku a odtrhol krčnú mandľu. Môj anjel strážny s Pánom Bohom sa na to už nemohli pozerať a poslali mi Beatles aj s kompletným zážitkom, len aby som sa už nedevastoval. Chcel som nejaké záznamové zariadenie, do ruky sa mi dostala gitara, na ktorej som začal cvičiť, a pozeral som po ľuďoch s podobnými záujmami. Šesťdesiate roky okúzlili viacerých, preto sme sa navzájom vyhľadávali. Jedného dňa sa ma kamarát spýtal, či nepoznám toho Angličana, čo má také tie šialené veci. Myslel tým Mekyho, s ktorým sme sa, tuším, stretli vďaka nejakým páskam. Býval neďaleko mňa rovnako ako o generáciu staršia komunita, ako Pali Hamel, Boris Filan, Fedor Frešo, na ktorých som pozeral ako na bohov. Všetko sa to začalo, keď som sa stretol pred Véčkom s Palim a spýtal sa ma, či s ním nechcem hrať. Takmer som odpadol. Takto som sa dostal do vyššej komunity. A prišli Prúdy, Fermata, Modus, neskôr Limit...
Vypredané koncerty, víťazstvá na Bratislavskej lýre, veľká sláva, na ktorú si ešte aspoň z časti pamätá aj dnešná mladá generácia. Nie je vám ľúto za Modusom?
Jednoduchá odpoveď – nie. Sú to schodíky, ktorými človek prechádza a netreba sa vracať k tým istým. Oveľa zvláštnejšie pocity, a nie je to ľútosť, ma viažu k Prúdom. Bola to prvá slávna kapela, v ktorej fungoval zvláštny systém. Pali tomu hovoril ústav. S nimi ma spája strašne veľa nostalgie a krásnych zážitkov.
Čím sa zaoberajú vaše deti? Podali sa nejakým spôsobom v umení na vás?
Pri deťoch z prvého manželstva sa umelecký zámer realizuje skôr cez výtvarnosť. Alan je vyštudovaný výtvarník a určite veľmi aj talentovaný, Eva tiež pracuje v tejto sfére, ale skôr v manažmente. Realizuje sa cez rádiá a vydavateľstvá. Hudobne sú na tom najvýraznejšie asi moje dve najmenšie deti – Lacko a Adelka. Badať u nich nejaké tie hudobné sklony, Lacko krásne spieva, Adelka dokonca hrá na všetko.
Spievate im?
Adelka k tomuto zaujala zvláštny postoj. Asi ju irituje celý ten hunbuk okolo môjho účinkovania v televízii, hanbí sa a hovorí mi, aby som jej nespieval. Beriem to tak, že šesťročný človek nemá ešte vyhranený názor. Ak mi bude tvrdiť to isté v dvadsiatich, začnem sa nad tým zamýšľať a možno prestanem spievať (smiech). Jediná výnimka, z čoho je očarená a čo znesie, je pieseň z platne, ktorú som nahral pre deti Išla myška briežkom. Obaja ju vedia naspamäť.
Je o vás známe, že máte obrovský funklub. Jeho členovia na vašu počesť zakladajú Univerzitu Laca Lučeniča v Cíferi a plánujú vám postaviť v rodnej dedinke aj sochu. Viete si predstaviť, kde by mohla stáť?
Taký funklub, aký mám ja, si môžu iní iba želať. Všetko robia v rámci recesie a podľa mňa to nadobúda až zimmermanovský rozmer. Pravdupovediac, ani si neviem predstaviť, kde by tá socha mala stáť. Túto otázku by som mal asi prekonzultovať s nejakým odborníkom (smiech). Ale radšej nikde. Nerád by som videl Cífer zhyzdený svojou sochou.