ý prostriedok, ktorý bol v jej živote nevyhnutnosťou. Pohybovať sa vonku po vlastných totiž nemôže...
Máme dve autá, tak sme boháči?
Privítala nás s plačom na krajíčku a opierajúc o barlu sa usadila na posteľ v bezberiérom byte nového paneláku, ktorý ešte počas stavby susedia znenávideli. Vraj im bude cloniť a v bytoch budú mať chladnejšie. No nielen to bolo tŕňom v ich očiach. „Hovorilo sa, že tu budú bývať papaláši. Neviem, odkiaľ to vzali, ale mnohí tomu veria doposiaľ a myslím si, že to tak trochu súvisí aj s mojím autom,„ povzdychla si. Koncom februára sa v nedeľu jej manžel vracal
z práce autom po úzkej a zmrznutej ceste. Naproti nemu sa objavilo auto, ktorému sa však nemohol vyhnúť a ľad na ceste mu nedovoľoval ani cúvať. Odrazu k nemu pristúpil jeho vodič a šťavnato mu vynadal. Domov sa však vrátil aj s rankou na hlave a roztrhnutým svetrom. „Stále ma niečo núti spájať si rozrezané kolesá s onou nedeľou. Veď kto iný by mal záujem uškodiť nám? Mám pocit, že sa nám chcel ten mladík pomstiť. Bývame predsa v paneláku, určenom podľa okolia pre papalášov, máme dve autá a môj manžel si dovolil neuhnúť sa mu. Verte, nemuseli by sme tie autá mať. Lenže manžel cestuje jedným do práce a ja, aby som mohla chodiť po lekároch aj bez jeho pomoci, som si nedávno vzala pôžičku na druhé,„ povedala so smútkom v hlase žena, ktorá rozrezané pneumatiky berie ako ranu pod pás.
Vodiča zachránila, svoje zdravie nie
Nikdy nebola na zákernosť zvyknutá a táto sa jej citlivého vnútra dotkla výrazne bolestivo. Očakávala, že dni bolesti, ktoré každý deň pociťuje z chrbtice do celého tela, už nemôže nič zhoršiť. Pri bolestiach, útrapách a žiali si znova pripomína neľahký osud, ktorý ju postretol pred jedenástimi rokmi, a pýta sa, prečo práve ona?
Libuša Šopoňová sa vyučila za predavačku, no vyššie ambície ju ťahali do večernej školy, ktorú si urobila popri zamestnaní. Učenie ju chytilo natoľko, že zo strednej obchodnej školy ju priviedli na vysokú „družstevnú“ školu do bývalého ZSSR, kde titul inžinierky získala ako 32-ročná. Libuša Šopoňová sa v živote do ničoho neponáhľala. Aj pre manželstvo sa rozhodla až vtedy, keď našla toho pravého. A toho stretla ako štyridsiatnička na diskotéke pre osamelých v Martine, kde si hľadali svoju druhú polovičku ľudia z celého Slovenska. Zo stretnutia s o päť rokov mladším mužom zo Žiaru nad Hronom sa vyvinul romantický vzťah. Presťahoval sa k Libuši do rodičovského domu v Dražkovciach a zamestnal sa v Sklabini. Zasnúbili sa na jeho narodeniny a na jej zas plánovali svadbu. Dvadsiateho tretieho októbra v roku 1994, asi mesiac po tom, ako nosila zásnubný prsteň, nasadla ako každý deň na autobus do Sklabine a niesla svojmu nastávajúcemu v obedári niečo teplé do žalúdka. Nesedela v ňom ani päť minút, keď autobus zrazu vybočil z cesty, narazil do stĺpa v poli a ona z neho vypadla. Na tú chvíľu si už pani Libuša nepamätá. „Zobudila som sa v sanitke, kde mi pichli injekciu. Dozvedela som sa, že som sa vrhla k volantu a točila s ním na druhú stranu. Sedela som na prvom sedadle a videla som, čo sa deje. Vraj som tým zachránila vodičovi život, lebo práve jeho strana bola zdemolovaná. Nič sa mu nestalo, za to ja kvôli nemu pykám. Nie je tajomstvom, že si rád vypil...„ podotkla trpko pani Libuša, pri ktorej manžel ostal stáť a svoj sľub na jej narodeniny splnil.
„Narodila som sa prvého apríla, ale tento dátum sa mi na sobáš nezdal byť vhodný. Vzali sme sa teda 31. marca v piatok,„ usmiala sa na chvíľku, no vzápätí znova zosmutnela. „Sobášili sme sa v Kremnici, nie doma. Moja mama sa nemohla zmieriť s tým, že ma nebude mať iba pre seba. Zvykla si na mňa, veď som s ňou 48 rokov bývala. A možno jej prekážalo, že manžel je odo mňa o 5 rokov mladší. V polovici deväťdesiatych rokov to ešte nebolo také zvyčajné. Preto sme sa odsťahovali do Žiaru, kde sme prebývali v podnájmoch. Keď sme dostali ponuku bývať v tomto byte, pocítili sme po dlhých rokoch, že sa k nám vrátilo trochu šťastia.„
Lekári jej pomôcť nevedia
V tom čase bol jej zdravotný stav pomerne dobrý. Ešte dva roky pracovala ako vedúca oddelenia inšpekcie v Jednote, no potom odišla na dlhodobú maródku. Po silnom otrase mozgu predsa nemohla byť úplne v poriadku. „Lekárka na posudkovom sa mi vysmiala, vraj kto to kedy videl tak dlho maródiť? Lenže ja som cítila, že niečo s mojou nohou nie je v poriadku. Už vtedy ma bolela, hoci mi to nechceli veriť. Počas tej havárie som zažila silný šok a odvtedy mám niečo so srdcom. Lekári tiež akosi zabudli, že môžem mať niečo aj s chrbticou. Bolesť z nej mi prechádza do celého tela. Trasie sa mi pravá ruka, nič v nej neudržím. Niekedy sa zobudím celá meravá, nemôžem sa pohnúť, hovoriť. Vtedy radšej spím. Tieto stavy prichádzajú nečakane a potom zas nečakane odídu. Na Vianoce som sa napríklad odrazu nemohla hýbať, takže manžel ma musel kŕmiť ako malé dieťa,„ zúfalo nás oboznamovala so svojím stavom žena, ktorej napokon uznali úplný invalidný dôchodok.
V dvojizbovom byte na prízemí žijú sami dvaja v manželom. Vízia vlastného dieťaťa ostala niekde na poli medzi Sklabiňou a Dražkovcami... Kým je manžel v práci, kde vykonáva až dve funkcie, aby mali za čo žiť, pani Libuša si vypĺňa dlhé chvíle pri televízii, krížovkách a časopisoch. Vtedy aspoň necíti bolesť. Von chodí ojedinele. Aj to zvyčajne po lekároch. Zázrak už nečaká, chodí si k nim len po injekcie na zmiernenie bolesti. „Som sklamaná. Akoby lekári nič nerobili. Nehľadajú diagnózu, neposielajú ma na žiadne rehabilitácie, do kúpeľov. Nevedia, čo mi je, ako mi pomôcť. Môj neurológ, ku ktorému som dlhé roky chodila, mi so zvesenými plecami oznámil, aby som si hľadala iného lekára... Nič mi nepomáha a cítim sa čoraz horšie,„ povedala skleslo. Libuša Šopoňová sa však nevzdáva. Aj napriek ťažkému osudu ďakuje Bohu, že jej poslal dobrého manžela, pri ktorom na všetko svoje utrpenie zabúda. „Takých ľudí, ako je on, je málo. Má dobré srdce, varí mi, stará sa o mňa. S ním sa cítim skutočne šťastná,„ zaiskrili jej v smútku očká, čo bolo predzvesťou dobrej nálady. Tú vraj máva stále, hoci teraz to v nej vrie. Skutočne jej ju môže skaziť iba človek, ktorý jej priloží na krk ťažší kameň, než má. Napríklad ten, kto si „pochutil„ nožíkom na jej dušiach na aute. Tým pichol aj do tej jej...
